znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 236/08-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   januára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. B. – B., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., pre namietané   porušenie jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   P.   B.   –   B.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   28/2007 z 23. apríla 2008   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. B. – B., trovy konania v sume 335,19 €   (slovom tristotridsaťpäť eur a devätnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 236/08-8 z 29. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. B. – B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Uznesením č. j. 11Cb - 85/2006 zo dňa 24.   1.   2007,   Okresný súd v Žiari nad Hronom, zastavil konanie a nepriznal súdne poplatky:

Sťažovateľ čo do nepriznaných trov súdneho konania podal odvolanie. Porušovateľ na prvom mieste odvolacie konanie zastavil, nepriznal trovy súdneho konania z dôvodu neskorého zaplatenia odvolacieho poplatku po určenej 10 dňovej lehote, z ktorého časť si ponechal a časť sťažovateľovi vrátil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu dovolanie s dovolaním sa na § 237 pís. f OSP s poukazom na to, že rozhodnutím porušiteľa na 1 mieste, bola mu odňatá možnosť konať pred   súdom.   Poukázal   na   ustanovenie   §   10   ods.   3,   Zákona   o   súdnych   poplatkoch a na zrušenú možnosť na prejednanie opravného prostriedku, keď ten uznesenie nepripustil, čím došlo k porušeniu i ustanovení § 9, 10 a 201 OSP.

Porušiteľ na 2 mieste uznesením č. j. 3Obdo - 28/2007, zo dňa 23. 4. 2008 dovolanie odmietol po tom, ako zistil, že proti rozhodnutiu proti ktorému opravný prostriedok bol podaný nie je podľa tohto rozhodujúceho senátu možný, respektívne prípustný.

Podľa porušiteľa na 2 mieste ustanovenie § 12 ods. 1 Zákona č. 71/1992 v znení jeho zmien   a   doplnkov,   nedáva   dispozíciu,   ktorá   má   o   zastavení   odvolacieho   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodovať.

Porušiteľ na 2 mieste preto dospel k záveru, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom a dovolanie s odvolaním sa na ustanovenie § 243 a ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 OSP, ako neprípustné odmietol.

Senát porušovateľa na 2 mieste, vedený JUDr. B. M., má zrejme iné právne vedomie a svedomie, ako senáty toho istého súdu s predsedajúcimi JUDr. A. M., alebo JUDr. J. Š. Uvedené senáty v spore 6Obdo - 36/2006 a 2Obdo - 14/2007 v úplne totožnom prípade v zmysle   ustanovenia   §   243a   ods.   3   OSP,   dospeli   k   záveru,   že   dovolanie   je   prípustné a na rozdiel od porušovateľa na 2 mieste v senáte JUDr. M., za príslušný súd na zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, považovali súd prvého stupňa a neprípustnosť odvolania proti uzneseniu o zastavení konania podľa § 218 ods. 1 pís. c OSP, považovali za postup, ktorý sa účastníkovi odobrala možnosť konať pred súdom, čo zakladá v zmysle § 237 pís. f OSP prípustnosť dovolania.

Postup Krajského súdu, obidva senáty Najvyššieho súdu SR považovali za porušenie dvojinstančnosti konania. Ak Krajský súd rozhodol vo veci zastavenia konania, bol povinný, poučiť o možnosti odvolania a proti uzneseniu dať právo odvolania.

S poukazom na uvedené skutočnosti, na priložené rozsudky Najvyššieho súdu SR, opätovne poukazujeme na odňatie možnosti riadne konať pred súdom na porušenie práva sťažovateľa na súdnu a inú obranu vyplývajúcu jej z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako i čl. 6 Európskeho dohovoru o základných právach a slobodách.

Porušovateľ   v   1   rade   vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku,   porušil   možnosť   účastníkov   konania   na   uplatnenie   si   ich   práv, čím ich diskriminoval a svojím konaním odobral im možnosť konať pred súdom.

Porušovateľ v 2 rade odmietnutím dovolania, ako neprípustné v rozpore s právnym názorom iných senátov toho istého súdu, zabránil sťažovateľovi právne sa domôcť jeho práv.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aby   toto   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie a aby priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   podaním   č.   k.   KP   8/08-93 z 12. novembra   2008   vyjadril   najvyšší   súd,   zastúpený   jeho podpredsedníčkou,   v ktorom sa uvádza:

„Sťažnosť vychádza z názoru, že súdom príslušným na rozhodovanie o odvolaní, resp. o zastavení konania o odvolaní, ak nebol zaplatený súdny poplatok za odvolanie je súd prvého stupňa, z čoho potom vychádza, že proti jeho rozhodnutiu je príslušné odvolanie, o ktorom by mal rozhodnúť odvolací súd. Ak o zastavení konania rozhodol odvolací súd, proti rozhodnutiu, ktorého odvolanie nie je prípustné, bola účastníkovi odňatá možnosť podať   proti   zastavujúcemu   rozhodnutiu   odvolanie   aj   možnosť   dosiahnuť   pokračovanie v odvolacom   konaní,   tým   že   by   v   lehote   na   podanie   odvolania   (proti   zastavujúcemu rozhodnutiu)   súdny   poplatok   zaplatil.   Z   týmto   názorom   nesúhlasím.   Som   toho   názoru, že konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   zastavil   odvolací   súd.   ktorý   bol   nato inštančne príslušný.

Súdy všetkých stupňov rozhodovali v predmetnej veci v období keď platila právna úprava zavedená novelizáciami zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len zákon) vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. ktorým bol novelizovaný okrem iných aj § 211 ods. 2 O. s. p. a doplnená zákonom č. 621/2005 Z. z. Viedlo to k nejednotnému výkladu funkčnej príslušnosti na rozhodovanie o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a otázky prípustnosti dovolania proti zastavujúcemu uzneseniu. Uvedený právny stav platil len jeden a pol roka do účinnosti zák. č. 273/2007 Z. z., ktorý zrušil nezaplatenie súdneho poplatku ako dôvod pre zastavenie odvolacieho konania a doplnením § 18a do poplatkového zákona umožnil v dosť širokom rozsahu aj spätne odstrániť dôsledky nezaplatenia   poplatku.   Z   tohto   dôvodu   nedošlo   za   tohto   právneho   stavu   k   úplnému zjednoteniu rozhodovacej praxe a po jeho zmene už výkladový problém stratil aktuálnosť. Zjednotenie   bolo   predmetom   rokovania   občiansko-právneho   kolégia,   nedošlo   však   k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. K usmerneniu postupu čiastočne prispelo rozhodnutie päťčlenného   dovolacieho   senátu   obchodného   kolégia,   ktorý   zaujal   stanovisko, že na rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania je príslušný odvolací súd a proti jeho rozhodnutiu nie je odvolacie konanie prípustné.

Päťčlenný   dovolací   senát   vychádzal   z   toho,   že   sporné   ustanovenia   poplatkového zákona treba vykladať, už aj s prihliadnutím na § 14, v súvislosti s ustanoveniami O. s. p. Všeobecnou zásadou nášho občianskeho procesu je, že odvolanie má devolutivny účinok. Ak tento účinok mať nemá, je to ako výnimka v zákone výslovne uvedené (napr. § 43 ods, 2, § 174 ods. 2, § 210a O. s. p.). Po podaní odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ak nie je stanovená výnimka má rozhodovať odvolací súd. Do jeho kompetencie patria všetky druhy rozhodnutí o odvolaní, tak ako sú postupne vymenované v § 218 a nasl. O. s. p. a v spojení s § 211 O. s. p. aj zastavenie odvolacieho konania. Keďže O. s. p. osobitne neupravuje   (neupravoval)   zastavenie   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   poplatku za odvolanie,   nestanovuje   výnimku   z   funkčnej   príslušnosti.   V   takom   prípade   by   musel výnimku   z   funkčnej   príslušnosti   stanoviť   poplatkový   zákon.   Ten   ju   však   vo   vzťahu k odvolaciemu konaniu neobsahuje (stanovuje ju v § 12 ods. 2 len pre dovolacie konanie). K opačnému záveru nemožno dospieť ani z toho, že § 12 ods. 1 zákona neuvádza, že má o zastavení konania rozhodovať odvolací súd. Ak zákon o súdnych poplatkoch nedáva žiadnu dispozíciu, kto má o odvolaní rozhodovať, potom platí všeobecná úprava O. s. p., podľa   ktorej   o   odvolaní   rozhoduje   odvolací   súd.   Je   nepravdepodobné,   že   zmyslom spomenutých noviel § 12 ods. 1 zákona bolo presunúť na odvolacie súdy len úkony, ktoré majú viac - menej administratívny charakter a najzávažnejšiu časť tohto procesu resp. výsledok uvedených administratívnych úkonov, teda rozhodnutie o zastavení konania, zveriť do kompetencie súdu prvého stupňa.

Znenie § 12 ods. 1 zákona (terajšie i predchádzajúce) môže byť dôvodom na úvahy, čo sa má považovať za konanie vo veciach poplatkov, najmä či zastavenie odvolacieho konania je konaním vo veciach poplatkov. Tu však treba pripomenúť, že z rovnakého znenia § 12 ods. 2 zákona sa vo vzťahu k dovolaciemu konaniu, od zavedenia inštitútu dovolania vyvodzuje, že dovolacie konanie pre nezaplatenie poplatku za dovolanie má zastaviť súd prvého stupňa. Bez záveru, že konaním vo veci poplatkov je aj zastavenie konania, by nebol žiaden zákonný podklad pre výnimku z funkčnej príslušnosti dovolacieho súdu a konanie by musel zastavovať dovolací súd.

Sťažnosťou vytýkaný procesný postup nie je v rozpore s dvojinštančnosťou konania. Zastavenie   odvolacieho   konania   nie   je   rozhodnutím   o   novom   predmete   konania   ale rozhodnutím   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   teda   je   výsledkom rozhodnutia v druhej inštancii. Účastníkovi sa žiadne právo neodnímalo. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa mal možnosť podať odvolanie. Ak splnil všetky podmienky (okrem iného zaplatí súdny poplatok) odvolací súd jeho odvolanie meritórne prejedná. Ak podmienky nesplní, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Nie je to jediný prípad, keď odvolacie konanie zastavuje odvolací súd s použitím § 211 O. s. p. a žiaden z nich sa nepovažuje za rozpor   s   princípom   dvojinštančnosti   konania.   Príslušnosť   súdu   prvého   stupňa na zastavenie   konania   nevyplývala,   ani   z   §   10   ods.   3   zákona   upravujúceho   možnosť v odvolacej   lehote   zaplatiť   súdny   poplatok   s následkom   zrušenia   uznesenia   o   zastavení odvolacieho konania. Z uvedenej úpravy vyplýva len to, že táto možnosť je daná len vtedy, ak   je   proti   rozhodnutiu   o   zastavení   konania   prípustné   odvolanie.   Ak   odvolanie   nie   je prípustné,   nemá   účastník   možnosť   odvrátiť   účinky   spojené   s   nesplnením   poplatkovej povinnosti,   ktorá   vznikla   zo   zákona   podaním   odvolania,   teda   z   nečinnosti   účastníka. Ani z ústavy ani z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná nevyplýva, že účastník má mať vždy možnosť odstrániť dôsledky svojej nečinnosti zaplatením súdneho poplatku v dodatočnej lehote. Ak zákon poskytuje toto dobrodenie účastníkovi v konaní na súde prvého stupňa, neznamená to, že musí rovnakú príležitosť dostať aj v odvolacom konaní. Ak by mal zákonodarca v úmysle aj v odvolacom konaní poskytnúť odvolateľovi ešte ďalšiu   príležitosť   na   zaplatenie   poplatku   za   odvolanie,   nemusel   by   to   urobiť   zverením celého   rozhodovania   o   zastavení   odvolacieho   konania   súdu   prvého   stupňa.   Stačilo, by aby v prípadoch kde proti rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie nie je prípustné, resp. tam kde o zastavení konania rozhoduje odvolací súd stanovil, že ak účastník poplatok zaplatí   v   ďalšej,   v   zákone   stanovenej   lehote   po   doručení   rozhodnutia,   odvolací   súd uznesenie o zastavení konania zruší. Zákonodarca však takýto úmysel zrejme nemal. Pokiaľ ide o prípustnosť odvolania, ak o zastavení odvolacieho konania rozhoduje odvolací   súd,   proti   jeho   rozhodnutiu   odvolanie   nemôže   byť   prípustné.   Okrem   toho vo veciach kde rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, by ani nemal kto o odvolaní rozhodovať (je príslušný na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   nie   na   rozhodovanie   o   odvolaní   proti   jeho rozhodnutiam).   Nesprávne   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   zastavení   konania   zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f O. s. p.

Procesným postupom v predmetnej veci, sa súdy nedopustili sťažnosťou vytýkaného porušenia   práv   sťažovateľa.   Napriek   uvedenému   považujem   rozhodnutie   odvolacieho súdu a v   súvislosti   s   ním   aj   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   za   vecne   nesprávne. Zo sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľ   v   postavení   odporcu   podal   odvolanie   proti   výroku o trovách konania uznesenia súdu prvého stupňa. Podaním odvolania vzniká účastníkovi, ktorý podal odvolanie podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona povinnosť zaplatiť súdny poplatok. V § 10 ods.   1 zákon ukladal súdom povinnosť zastaviť odvolacie konanie, ak účastník napriek poučeniu o následkoch nezaplatil súdny poplatok, a to ani v dodatočnej lehote desiatich dní od doručenia výzvy. Tento postup však prichádzal do úvahy len, ak odvolateľ bol   skutočne   povinný   poplatok   zaplatiť,   resp.   ak   podanie   odvolania   podliehalo poplatku...

Z uvedených dôvodov, keďže sťažovateľovi podaním odvolania nevznikla poplatková povinnosť, nesmel odvolací súd odvolacie konanie zastaviť. Nesprávne je aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorý uvedené pochybenie odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čo   zakladalo   prípustnosť   dovolania   podľa § 237   písm.   f)   O.   s.   p.,   nenapravil.   Rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   by   bolo   rovnako nesprávne   i   keby   sťažovateľovi   poplatková   povinnosť   vznikla.   Podanie   odvolania   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa má suspenzívny a devolutívny účinok. Vzhľadom na znenie § 211 ods. 2 O. s. p., aj pre odvolacie konanie platí zásada vyjadrená v § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorej je pre rozsudok (podľa § 167 ods. 2 primerane aj pre uznesenie) rozhodujúci1 stav v čase jeho vyhlásenia. Z uznesenia dovolacieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ súdny poplatok zaplatil 24. apríla 2007 a odvolací súd rozhodol o zastavení konania 27. apríla 2007. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ síce zaplatil súdny poplatok po súdom stanovenej lehote,   ale   v   čase   keď   rozhodoval   odvolací   súd,   bol   už   poplatok   zaplatený.   Zákonom stanovená podmienka - zaplatenie súdneho poplatku už v čase rozhodovania bola splnená a nebol dôvod na zastavenie odvolacieho konania.

Ponechávam   na   úvahu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   či   pri   rozhodovaní o dôvodnosti ústavnej sťažnosti prihliadne na uvedené pochybenia.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podaní z 12. novembra 2008 a právny zástupca sťažovateľa   v podaní   zo 17.   decembra   2008   uviedli,   že   netrvajú   na   verejnom   ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob/133/07 z 27. apríla 2007, sa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   bolo   podané   včas   účastníkom   konania,   prejednal   dovolanie   a   po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Napadnutým uznesením odvolací súd zastavil odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho v stanovenej lehote. Vzhľadom na výrok napadnutého uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že prípustnosť dovolania proti nemu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by bol   daný   niektorý   z   dovolacích   dôvodov,   taxatívne   uvedených   v   §   237   O.   s.   p. Existenciu takéhoto dôvodu súd zisťuje z úradnej povinnosti. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.], ktorým dôvodom aj žalovaný odôvodňuje prípustnosť dovolania.

Vo veciach poplatkov, upravených zákonom o súdnych poplatkoch, rozhoduje ten orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon (§ 12 ods. 1 zákona č, 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov). Citované ustanovenie nedáva žiadnu dispozíciu, kto má o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodovať. Platí preto všeobecná úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej o odvolaní rozhoduje odvolací súd. V danom prípade rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania nie je rozhodnutím o novom predmete konania, ale rozhodnutím o odvolaní proti rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa.   Účastníkovi   sa   právo   na   podanie   odvolania   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa neodňalo, mal možnosť ho podať a aj ho podal. Odvolací súd by odvolanie prejednal, ak by splnil všetky podmienky, okrem iného, ak by zaplatil včas súdny poplatok.

Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch upravuje možnosť v odvolacej lehote zaplatiť súdny poplatok s následkom zrušenia uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Táto možnosť je však daná len vtedy, ak proti rozhodnutiu o zastavení konania je odvolanie   prípustné,   ak   odvolanie   prípustné   nie   je,   účastník   nemá   možnosť   splniť dodatočne poplatkovú povinnosť, ktorá mu vznikla podaním odvolania.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania, alebo žiadosti o vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch).

V zmysle citovaného ustanovenia poplatková povinnosť vznikne okamihom, v ktorom nastala právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Vznik poplatkovej povinnosti za odvolanie je podmienený vykonaním procesného úkonu účastníka - podaním odvolania.

V   prejednávanej   veci   žalovaný   podal   odvolanie   dňa   31.   januára   2007.   Súdny poplatok   za   podané   odvolanie   nezaplatil   v   stanovenej   lehote   ani   na   základe   výzvy, doručenej dňa 11. apríla 2007. Odvolací preto dôvodne rozhodol o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku v stanovenej lehote ako súd vecne príslušný. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nie   je   možné   dospieť   k   záveru,   že   konaním odvolacieho súdu bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.   Dovolateľ mal možnosť aktívne sa podieľať na priebehu konania a vykonávať procesné úkony.

V   prejednávanej   veci   mu   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   riadne   doručené a podal proti nemu odvolanie. Odvolací súd by bol jeho odvolanie prejednal, ak by splnil zákonom stanovenú podmienku zaplatiť súdny poplatok v stanovenej lehote.

Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v danom prípade nie je prípustné. Dovolací súd   preto dovolanie   podľa   §   243b   ods.   4   v   spojení   s §   218   ods.   1   O.   s.   p. ako neprípustné odmietol.“

Najvyšší súd už podobný prípad riešil v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 6/01 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 6/01 z 30. augusta 2001, toto rozhodnutie bolo zverejnené pod č. R 4/2003). V odôvodnení tohto judikátu sa uvádza:

„Poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania   a   dovolania   alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch]. Právoplatným uznesením súdu o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   poplatková   povinnosť   v   celom rozsahu zaniká (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Ak sa poplatok zaplatí do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší (§ 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

... Zákon o súdnych poplatkoch neupravuje podrobne konanie vo veciach poplatkov na súde prvého stupňa a na odvolacom súde. Preto v prípadoch, keď jeho ustanovenia neobsahujú   inú   úpravu,   použijú   sa   pre   poplatkové   konanie   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch); pravda, len vtedy, ak použitie   jeho   ustanovení   nie   je   vylúčené   samotnou   povahou   prejednávaných   vecí. Osobitným ustanovením poplatkového konania je ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch,   podľa   ktorého,   ak   sa   poplatok   zaplatí   do   konca   lehoty   na   odvolanie   proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší. Súd tak urobí len vtedy, ak súdny poplatok bol zaplatený do konca lehoty na odvolanie včas a riadne. To znamená, že ak poplatok bol zaplatený po uplynutí lehoty na odvolanie, súd prvého stupňa nemôže už sám svoje zastavujúce uzneseniu zrušiť a ak toto   uznesenie   nadobudne   právoplatnosť   pre   nedostatok   odvolania   proti   nemu,   dňom nadobudnutia právoplatnosti poplatková povinnosť poplatníka zanikne (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Iná je situácia, ak poplatková povinnosť za návrh na začatie konania nie je splnená do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania podľa § 10 ods. 2 zákona o   súdnych   poplatkoch   a   je   proti   tomuto   uzneseniu   včas   podané   odvolanie   oprávnenou osobou   -   poplatníkom.   Keďže   zákon   o   súdnych   poplatkoch   takúto   situáciu   neupravuje, je treba v zmysle § 14 použiť primerane ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho   poriadku,   teda   ja   ustanovenie   §   206   ods.   1   tohto   zákona.   Podľa   neho   platí, že ak podá   ten,   kto   je   na   to   oprávnený,   včas   odvolanie,   nenadobúda   rozhodnutie právoplatnosť, pokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Podanie odvolania má teda odkladný (suspenzívny) účinok - odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu   prvého   stupňa,   a   tak   i   uznesenia   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku,   a   tiež   účinok   devolutívny,   ktorý   znamená   prechod   oprávnenia   rozhodnúť o odvolaní   na   odvolací   súd.   Pre   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   rovnako   ako   pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, je v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 211 O. s. p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak poplatník do tohto času poplatkovú povinnosť splní, nemožno uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku potvrdiť, a to ani v prípade, že v čase jeho vydania bolo správne, zodpovedajúce ustanoveniam § 10 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch. Nemožno totiž neprihliadať na to,   že   v   dôsledku   podania   odvolania   poplatníkom   a   suspenzívneho   účinku   tohto opravného prostriedku, poplatková povinnosť navrhovateľa naďalej trvá (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a contrario) a možno ju preto až do rozhodnutia odvolacieho súdu splniť. Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch platí len pre súd prvého stupňa   a   nevylučuje   primerané   použitie   prvej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku o odvolaní.

Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   ak   navrhovateľ   splní   poplatkovú povinnosť, ktorá vznikla podaním návrhu na začatie konania, do rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho včas podanom odvolaní, nemôže odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku potvrdiť. V takom prípade odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, ako toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

... So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade,   zakladajúcej   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   prípustnosť   dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy   zrušiť,   pretože   rozhodnutie   vydané   v   konaní   postihnutom   tak   závažnou   procesnou vadou nemôže byť považované za správne.“

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp.   zn.   11   Cb   85/2006 z 24. januára 2007 v lehote. Dňa 31. januára 2007 bolo podané odvolanie a súdny poplatok bol   pripísaný   na   účet   krajského   súdu   24.   apríla   2007.   Krajský   súd   pri   rozhodovaní porušil zákonnú úpravu vyplývajúcu z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, keďže poplatková povinnosť bola zo strany sťažovateľa splnená.

Bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   vychádzať   nielen z platných právnych predpisov v relevantnom čase, ale vykonať taký ústavne konformný výklad týchto zákonných noriem (v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy), ktorý by vychádzal zo splnenia podmienok na odvolacie konanie vrátane zovšeobecnenia praxe iných senátov najvyššieho súdu.

Nad rámec uvedeného treba zdôrazniť, že ústavné vymedzenia právomoci ústavného súdu   mu   nedávajú   právomoc   zjednocovať   rozdielne   stanoviská   všeobecných   súdov. Článok 127   ods.   2   ústavy   ukladá   ústavnému   súdu   právomoc   zrušovať   neústavné rozhodnutia   všeobecných   súdov   (kasačná   právomoc)   a prikazovať   im   vo   veci   konať bez porušenia základných práv a slobôd.

V dôsledku   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   41 Cob/133/07   z 27.   apríla   2007, ktorým   bolo   odvolacie   konanie   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   došlo k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Takýto postup a spôsob rozhodnutia krajského   súdu   bol   formalistický,   opomínajúci   skutočný   účel   splnenia   poplatkovej povinnosti. Nesprávnym zastavením konania o návrhu sťažovateľa mu krajský súd zabránil, aby bol jeho návrh meritórne posúdený, čím mu odňal právo domáhať sa súdnej ochrany zaručené v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svojím konaním krajský súd tak naplnil dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Preto, ak najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008 odmietol dovolanie sťažovateľa, ktorý ho podal z dôvodu   odňatia   možnosti   konať pred   súdom,   porušil   tým   základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 28/2007 z 23. apríla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon na základe žiadosti sťažovateľa rozhodol aj o náhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania v sume 10 098 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 335,19 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby v hodnote po 105,42 € (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a vyjadrenie k podaniu najvyššieho súdu) a režijný paušál v sume 6,31 € za každý úkon podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť   najvyššieho   súdu   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009