znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   A.   V.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2006 doručená   sťažnosť   (z   24.   marca   2006)   JUDr.   A.   V.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, K., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005.

Sťažovateľka je advokátkou. Ako právnej zástupkyni žalobcu v konaní vedenom na Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   24   C   5/02   jej   bola uznesením okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 podľa § 53 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   uložená   poriadková   pokuta   vo   výške   10   000   Sk. Sťažovateľka podala 8. júla 2005 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie (písomným podaním zo   7.   júla   2005).   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   214/05-89   z 28.   októbra   2005 prvostupňové rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke (uznesenie okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005) potvrdil.

Sťažovateľka   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   214/05-89 z 28. októbra 2005 došlo k porušeniu jej základného práva „na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože jej záležitosť nebola všeobecným súdom spravodlivo prejednaná.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia okresného súdu nepostupoval dôsledne v súlade s ustanovením § 6 OSP, ktorý „...indikuje zásady, ktorými sa spravuje civilný proces a ktorý zo správneho zistenia skutkového stavu a zo spravodlivého rozhodnutia robí zodpovedným predovšetkým súd.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že ako právna zástupkyňa žalobcu v občianskom súdnom konaní si sťažovateľka mala zabezpečiť v prípade kolízie termínov   substitučné   zastúpenie.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   najmä   na dostatočný časový predstih, v ktorom boli sťažovateľke oznámené termíny pojednávaní.

Sťažovateľka   namieta,   že   argumentácia   krajského   súdu   nemá   oporu   v   žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise. Neexistuje totiž „...žiadny právny predpis, ktorý by advokátovi ukladal takúto primárnu povinnosť,   zabezpečiť si substitúciu.“ Sťažovateľka navyše   argumentuje,   že   krajský   súd „...ani   len   neskúmal,   či   sťažovateľ   sa   pokúšal zabezpečiť   substitúciu   na   uvedené   pojednávania,   pričom   sťažovateľ   tvrdí,   že   sa   mu substitúciu na tieto dni nepodarilo zabezpečiť z objektívnych dôvodov, a to s poukazom na pracovnú zaťaženosť tých advokátov, ktorých oslovil. Sťažovateľ teda vykonal všetko pre úspešný priebeh pojednávaní, ktorý bolo možné od neho v rozumnej miere očakávať“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „...odvolací   súd   nemôže   založiť   zodpovednosť   právneho zástupcu   účastníka   konania   na   porušení   povinnosti,   ktoré   nie   sú   uvedené   v   právnom predpise a majú teda len povahu akejsi fikcie vyplývajúcej z právneho názoru súdu. K podstate   veci,   teda   k   uloženiu   poriadkovej   pokuty   je   potrebné   uviesť,   že   jej uloženie prichádza v zmysle § 53 O. s. p. do úvahy len pri hrubom sťažení postupu konania, najmä neustanovením sa na súd.

Z výkladu uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že nie každé neustanovenie sa na súd je hrubým sťažením postupu konania. Splnenie podmienky hrubého sťažovania postupu konania je vecou starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu; všeobecne musí   byť   úkon   rušiteľa   z   hľadiska   závažnosti   a   vplyvu   na   konanie   určitým   spôsobom kvalifikovaný.

Z   vykonaného   dokazovania   v   rámci   odvolacieho   konania   bolo   nepochybne preukázané, že sťažovateľ riadne a včas oznámil svoju neúčasť na pojednávaniach, teda v primeranom časovom predstihu a v písomnej forme a v týchto termínoch sa zúčastnil vyšetrovacích úkonov v jednom prípade v ústave na výkon väzby vo väzobnej trestnej veci a v jednom prípade na pojednávaní okresného súdu mimo miesta svojho sídla“.

Sťažovateľka   namieta,   že   jej   neúčasť   na   pojednávaniach   pred   okresným   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 5/02 neznamenala sťaženie postupu okresného súdu v konaní „...a už vôbec nemala charakter hrubého sťaženia postupu konania“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho   zástupcu   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto   rozhodol: „Krajský   súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/214/2005-89 porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že bolo nedôsledne preskúmané odvolanie sťažovateľa a tak jeho záležitosť nebola spravodlivo prejednaná a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

2.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uložením poriadkovej pokuty vo výške 10 000 Sk v rámci prebiehajúceho občianskeho súdneho konania podľa § 53 OSP.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) svedčí o tom, že garancie   vyplývajúce   z ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   týkajú   konaní,   ktorých premetom sú práva alebo záväzky občianskej povahy alebo rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe. Aj napriek autonómnemu výkladu pojmu „trestné obvinenie“ zo stany ESĽP, v rámci ktorého zahrnul do sféry aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj prípady uloženia poriadkovej sankcie (napr. rozsudok ESĽP vo veci Weber proti Švajčiarsku z 22. mája 1990), nespadajú pod ochranu poskytovanú uvedeným čl. 6 ods. 1 dohovoru konania o uložení poriadkovej pokuty v občianskom súdnom konaní, a to predovšetkým   s   ohľadom   na   špecifický   účel   takejto   sankcie   (zabezpečenie   plynulého, nerušeného a dôstojného postupu v súdnom konaní), obmedzený okruh subjektov, ktorým ju možno uložiť (iba účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní), a vzhľadom na jej závažnosť nedosahujúcu intenzitu porovnateľnú napr. so zásahom do osobnej slobody alebo so   zásahom do   možnosti vykonávať povolanie (obdobne napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Ravnsborg proti Švédsku z 23. marca 1994).

Na   základe týchto   skutočností   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   sťažovateľkou namietaným zásahom nemohlo dôjsť k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože toto ustanovenie nie je na daný prípad vzhľadom na jeho okolnosti aplikovateľné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa označeného ustanovenia ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Uznesením okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 bola sťažovateľke uložená   poriadková   pokuta   v rámci   prebiehajúceho   občianskeho   súdneho   konania.   Ide o sankciu majetkového charakteru predstavujúcu vo svojej podstate zásah do vlastníctva. Sťažovateľka sa ochrany svojich majetkových práv proti tomuto zásahu (spočívajúcemu v uložení sankčnej povinnosti na peňažné plnenie) domáhala (prostredníctvom podaného odvolania) v konaní pred krajským súdom. Ústavný súd preto konštatoval, že ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy je na daný prípad aplikovateľné.

2.4 Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je   zrejmé,   že   podstata   ňou   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   a slobôd   tkvie v namietanej   nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   krajského   súdu   obsiahnutých v napádanom rozhodnutí (v uznesení krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005).

Krajský   súd   v tomto   rozhodnutí   odôvodnil   výrok,   ktorým   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   o uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľke   z 18.   mája   2005,   takto: «...Okresný súd napadnutým uznesením uložil právnej zástupkyni navrhovateľky JUDr. A. V. poriadkovú pokutu vo výške 10.000,- Sk, ktorú je povinná zaplatiť do 3 dní na účet Okresného súdu Košice II.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že právna zástupkyňa navrhovateľky sa na pojednávanie dňa 18. mája 2005 o 8.30 hod. nedostavila, i keď predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 14. apríla 2005. Svoju neprítomnosť písomne ospravedlnila listom zo dňa 16. mája 2005, v ktorom uviedla: „V označenej právnej veci žiadam konajúci súd o ospravedlnenie právneho   zástupcu,   ako   aj   ospravedlnenie   navrhovateľky   z   neúčasti   na   pojednávaní 18. mája 2005 o 8.30 hod. z dôvodu jeho kolízie vytýčených termínov v trestnej veci s tým, že   trvá   na   jeho   prítomnosti   a   žiada   konajúci   súd   o   odročenie   pojednávania“.   Dôvody neprítomnosti na uvedenom pojednávaní nijako nepreukázala. Súd uvedené ospravedlnenie neakceptoval,   lebo   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   bola   predvolaná   s   dostatočným časovým predstihom, viac ako jeden mesiac, a tak bolo v jej možnostiach zabezpečiť účasť na tomto pojednávaní. Naviac právna zástupkyňa navrhovateľky totožným ospravedlnením „ospravedlnila“   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   dňa   5.   apríla   2004,   pričom   termín pojednávania vzala na vedomie dňa 20. októbra 2003. Ani v tomto prípade dôvod svojej neprítomnosti   na   predmetnom   pojednávaní   nijako   nepreukázala.   Navyše   zástupkyňa navrhovateľky nerešpektovala ani výzvu súdu na upresnenie petitu návrhu vo veci samej. Uloženie poriadkovej pokuty dôvodil súd aplikáciou § 53 ods. 1, 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005.

Proti tomuto uzneseniu podala JUDr. A. V. v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť   napadnuté   uznesenie,   lebo   bolo   vydané   na   základe   nedostatočne   zisteného skutkového   stavu.   K   neúčasti   na   pojednávaní   dňa   5.   apríla   2004   uviedla,   že   svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní riadne písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie úkonov v trestnej   veci.   Nie   je   zrejmé,   prečo   súd   až   po   uplynutí   času   viac   ako   jedného   roka, považoval túto skutočnosť za hrubé sťaženie postupu konania, lebo ku dňu rozhodovania súdu s poukazom na plynutie času, stráca tento argument na aktuálnosti. Súd jej nedoručil žiadnu výzvu k tomu, aby svoje ospravedlnenie aj náležite preukázala. Dňa 5. apríla 2004 sa zúčastnila úkonov v budove Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej   polície   v M..   Predložila   o   tom   fotokópie   „vyrozumení“.   K neúčasti   na pojednávaní 18. mája 2005 uviedla, že neúčasť na pojednávaní opäť ospravedlnila riadny spôsobom,   teda   písomne,   pričom   ospravedlnenie   bolo   doručené   na   súd   dva   dní   pred pojednávaním, t. j. dňa 16. mája 2005. Opätovne dôvodom jej neprítomnosti bola kolízia vytýčených úkonov v trestnej veci.   Uviedla,   že žiadne ustanovenie advokátovi neukladá priamo zo zákona, aby písomné ospravedlnenie aj náležite preukázal. Zastáva názor, že ak by súd považoval takéto písomné ospravedlnenie za nepostačujúce, bolo jeho povinnosťou zaslať jej výzvu na preukázanie „ospravedlnenia pojednávania“. V predmetnej veci jej však žiadna výzva v tomto smere doručená nebola. V tejto súvislosti poznamenala, že je obvyklou súdnou praxou aj na iných súdoch a súdoch vyššieho stupňa vyžiadať si od advokáta v prípade jeho ospravedlnenej neúčasti preukázanie dôvodov neprítomnosti na pojednávaní. Uvedeného dňa sa zúčastnila úkonov v trestnej veci vedenej na Prezídiu Policajného zboru, Úrade boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Východ, Oddelenie vyšetrovania, K., kde boli trestne stíhaní traja páchatelia, a to väzobne. Na uvedený termín sa jej nepodarilo zabezpečiť   zastúpenie   iným   advokátom   a zúčastnila   sa   úkonov   v   trestnej   veci,   ktorú   s poukazom na to, že sa jednalo o väzobnú vec, považovala za urgentnejšiu. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ukladá organom činným v trestnom konaní povinnosť vybavovať všetky väzobné veci prednostne a urýchlene, pričom takáto povinnosť sa teda celkom logicky v transformovanej podobe prenáša aj na advokáta v takejto trestnej veci. Napadnuté uznesenie zároveň považovala za nepreskúmateľné, predovšetkým z toho dôvodu,   že   výrok   uznesenia   neobsahuje   odkaz   na   konkrétny   právny   predpis,   ktorý   bol súdom   použitý,   v   zmysle   ktorého   bola   uložená   i poriadková   pokuta.   Z   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   nie   je   ani   zrejmé,   prečo   jej   súd   uložil   práve   pokutu   vo   výške 10.000,-   Sk.   Nie   je   teda   zdôvodnená   ani   výška   pokuty.   Úvahy   súdu   v   tomto   smere   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne chýbajú. Celkom neopodstatnená je napokon aj konštatácia súdu v odôvodnení o doručení akejsi výzvy na upresnenie petitu, lebo dňa 7. septembra 2004 jej ako právnej zástupkyni navrhovateľky bolo doručené „upovedomenie o odročení alebo zrušení pojednávania“ a nie spomínaná výzva na upresnenie petitu. V tejto súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že pojednávania, ktoré sa mali uskutočniť dňa 29. septembra   2004   a   dňa   16.   apríla   2003   boli   dvakrát   odročené   z   dôvodov   na   strane samotného   súdu,   čo   je   zrejme   aj   z   predkladanej   fotokópie   upovedomenia   a   telegramu. Navrhla, aby súd prvého stupňa v rámci autoremedúry zrušil napadnuté uznesenie, resp. aby v opačnom prípade odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil, pretože bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné. Krajský súd ako súd odvolací na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Tomu kto hrubo sťažuje postup konania najmä tým, že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 25.000,- Sk (§ 53 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005).

Pri   opakovanom   hrubom   sťažení postupu konania   podľa ods.   1   môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 50.000,- Sk (§ 53 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005).

Uloženú   poriadkovú   pokutu   môže   súd   dodatočne,   a   to   i   po   skončení   konania, odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie sa toho, komu bola uložená (§ 53 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005).

Predpokladom uloženia sankcie podľa § 53 ods. 1 O. s. p. je, že ten komu súd ukladá poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania, a to spôsobom uvedeným v zákone. Poriadková pokuta bola JUDr. A. V., (advokátke navrhovateľky) uložená pre jej neúčasť na pojednávaniach dňa 5. apríla 2004 a 18. mája 2005....

Odvolateľka   k   odvolaniu   proti   napadnutému   uzneseniu   pripojila   listiny,   ktorými preukazuje   prečo   sa   pojednávania   dňa   5.   apríla   2004   nemohla   zúčastniť.   Predložila písomné   „vyrozumenie   o úkonoch“   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu justičnej a kriminálnej polície v K. zo dňa 25. marca 2004. Fotokópia ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaní dňa 5. apríla 2004 svedčí o tom, že advokátka JUDr. A. V. uvedené ospravedlnenie vyhotovila dňa 4. apríla 2004 a osobne ho doručila súdu 5. apríla 2004, t. j. v deň pojednávania na súde prvého stupňa. Je treba ale zdôrazniť, že advokátka JUDr. A. V. termín pojednávania na deň 5. apríla 2004 vzala na vedomie dňa 20. októbra 2003. Ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní zo dňa 4. apríla 2004,   ktoré bolo doručené procesnému   súdu   v   deň   pojednávania   dňa   5.   apríla   2004,   (aj   keď   ako   už   bolo   vyššie spomínané, zástupkyňa o tomto termíne vedela niekoľko mesiacov vopred, t. j. už od 20. októbra 2003), nemožno hodnotiť ako konanie bez zavinenia JUDr. A. V..

Ak totiž JUDr. A. V. už dňa 25. marca 2004 vedela „o vytýčených termínoch v trestných   veciach“,   mala   dostatok   času,   aby   v   súlade   so   splnomocnením   zo   dňa   27. novembra   2002,   ktoré   sa   nachádza   na   č.   l.   38   (tohto)   spisu,   mohla   ustanoviť   za   seba zástupcu   a   tým   zabezpečiť   riadne   zastúpenie   svojej   mandantky.   V   spomínanom splnomocnení navrhovateľka súhlasila s tým, aby si splnomocnený advokát (JUDr. A. V.) ustanovila za   seba zástupcu podľa -   §   12   zák.   č.   132/1990   Zb..   Ak   ich   ustanoví viac, súhlasila, aby každý z nich konal samostatne.

Predvolanie   na   pojednávanie   18.   mája   2005   prevzala   navrhovateľka   i   právna zástupkyňa JUDr. A. V. dňa 14. apríla 2005, o čom svedčí doručenka pripojená k č. l. 52 spisu. Dňa 16. mája 2005 o 10.15 hod. (t. j. dva dní pred pojednávaním) osobne bolo doručené ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní dňa 18. mája 2005 z dôvodu „kolízie vytýčených termínov v trestnej veci“. K ospravedlneniu neboli pripojené žiadne listinné dôkazy   o   pravdivosti   týchto   tvrdení.   Až   k   odvolaniu   proti   napadnutému   uzneseniu   je pripojená fotokópia „vyrozumenia o úkone“ Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,   Odbor   Východ,   Oddelenie vyšetrovania,   K.   zo   dňa 11.   mája 2005 na deň 18. mája 2005 od 8.00 hod..

Postup JUDr. A. V. aj v tomto prípade bol neštandardný, lebo mala dostatok času, aby si aj v tomto prípade zabezpečila v súlade so splnomocnením zástupcu za seba, resp. ustanovila za seba zástupcu a tým zabezpečila riadne zastupovanie svojej mandantky podľa splnomocnenia zo dňa 27. novembra 2002.

Nepatričná je aj argumentácia odvolateľky, že žiaden zákon neukladá advokátovi, aby s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní predkladal listinné doklady preukazujúce pravdivosť   tvrdení   uvedených   v   ospravedlnení.   Nie   je   to   iba   otázka   slušnosti,   ale   aj mimoriadne dôležitá otázka pre ďalší postup súdu v konaní, t. j. či je naplnený predpoklad pre postup súdu v konaní podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu....

Čiastočne treba dať za pravdu odvolateľke, že neúčasť osoby na pojednávaní, ktoré bolo   odročené   pre   chorobu   sudkyne,   nemožno   považovať   za   hrubé   sťažovanie   postupu konania.   Tu   sa   ale   patrí   poznamenať,   že   okresný   súd   neuložil   poriadkovú   pokutu odvolateľke za neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu choroby sudkyne, resp. na strane súdu. Poriadková pokuta bola JUDr. A. V. udelená pre jej neúčasť na pojednávaniach dňa 18. mája 2005 a 5. apríla 2004.

Nepochybil súd prvého stupňa ani pri určení výšky poriadkovej pokuty, t. j. sumy 10.000,- Sk. V možnostiach súdu je totiž podľa § 53 ods. 1 O. s. p. posúdiť okolnosti daného prípadu a za hrubé sťaženie postupu konania, t. j. neustanovenia sa na súd, má súd možnosť uložiť poriadkovú pokutu až do výšky 25.000,- Sk.

... poriadkové opatrenia slúžia na to, aby súd mohol vynucovať a upevňovať svoju autoritu všade tam, kde by mohla byť neprípustným zásahom ohrozená a aby ich pomocou mohol   zaistiť   pokojný,   dôstojný   a   nerušený   priebeh   konania   a   tým   aj   rýchlu   a   účinnú ochranu občianskych práv.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené v enuciate tohto uznesenia...»

2.5 Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach   (vrátane   rozhodovania   o   poriadkových   opatreniach   v súdnom konaní) patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

2.6 Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005 (s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané, ako aj s prihliadnutím na obsah odvolania sťažovateľky zo 7. júla 2005) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol podstatu argumentácie sťažovateľky v odvolaní, vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil vrátane konkrétnych ustanovení   zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktoré   pri   právnom   posúdení skutkového stavu aplikoval.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005 je zrejmé,   že   svoje   rozhodnutie   založil   na   výklade   §   53   ods.   1   OSP   (v znení   platnom a účinnom v rozhodnom období) a dospel k záveru, že správanie sťažovateľky v súvislosti s jej   neúčasťou   na   pojednávaniach   nariadených   na   5.   apríl   2004   a 18.   máj   2005   hrubo sťažilo postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 5/02.

Nemožno   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   krajský   súd   rozhodujúci   vo   veci založil   svoje   rozhodnutie   výlučne   na   údajnom   nesplnení   povinnosti   sťažovateľkou zabezpečiť substitučné zastúpenie žalobcu na pojednávaniach, ktorá nemá navyše oporu v zákone. Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníkov občianskeho súdneho konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia jeho plynulého postupu. Táto procesná povinnosť sa týka   aj   zástupcov   účastníkov   súdneho   konania   v rozsahu,   v ktorom   na   základe plnomocenstva   (prípadne   iného   právneho   titulu   zakladajúceho   zastúpenie)   vykonávajú v mene účastníka súdneho konania jeho procesné práva alebo procesné povinnosti.

Poskytnutie   náležitej   súčinnosti   súdu   v záujme   zabezpečenia   plynulého   postupu v konaní,   v prípade   vzniku   prekážky   brániacej   účastníkovi   súdneho   konania   alebo   jeho právnemu zástupcovi v účasti na nariadenom pojednávaní, nepochybne zahŕňa požiadavku oznámenia tejto skutočnosti súdu konajúcemu vo veci bez zbytočného odkladu po jej vzniku (teda   v dostatočnom   časovom   predstihu,   pokiaľ   je   to   vzhľadom   na   okolnosti   možné), prípadne poskytnutie ďalšej súčinnosti potrebnej pre prijatie opatrení týkajúcich sa ďalšieho postupu v konaní tak, aby v ňom nedochádzalo k vzniku zbytočných prieťahov.

V posudzovanej veci mal krajský súd za preukázané, že sťažovateľka bola o termíne pojednávania   v oboch   prípadoch   upovedomená   s   dostatočným   časovým   predstihom (20. októbra 2003 a 14. apríla 2005), no svoju neúčasť (ako aj neúčasť svojej klientky) oznámila v oboch prípadoch okresnému súdu až v čase, keď už nebolo možné z jeho strany prijať potrebné opatrenia súvisiace so zmenou termínu oboch pojednávaní tak, aby nedošlo v konaní k prieťahom (v prípade pojednávania nariadeného na 5. apríl 2004 sťažovateľka oznámila   svoju   neúčasť   v deň   pojednávania   a   v   prípade   pojednávania   nariadeného   na 18. máj   2005   dva   dni   vopred).   Sťažovateľka   sa   pritom   opakovane   obmedzila   iba   na oznámenie svojej neúčasti (ako aj neúčasti svojej klientky) na pojednávaní bez toho, aby sa v zmysle požiadavky poskytnúť súdu náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní pokúsila dostatočnou a včasnou komunikáciou so súdom a prípadne aj s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   o zosúladenie   kolidujúcich   termínov   procesných úkonov. Okresný súd tak bol zo strany sťažovateľky opakovane „postavený pred hotovú vec“ bez dostatočného vysvetlenia a preukázania závažnosti dôvodov na stane sťažovateľky brániacich jej v účasti na uvedených pojednávaniach. Na možnosť zabezpečiť zastúpenie klienta   na   pojednávaní   substitútom   poukázal   krajský   súd   v kontexte   týchto   zistených okolností. Dôvod svojej neúčasti na pojednávaniach sťažovateľka dodatočne preukazovala v odvolacom   konaní   vo   veci   uloženia   poriadkovej   pokuty   predložením   písomného „vyrozumenia   o úkonoch“   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície v K. z 25. marca 2004 a „vyrozumenia o úkone“ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Východ, Oddelenie vyšetrovania v K.   z 11.   mája   2005.   Neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom   na   5.   apríl   2004   pritom v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 vysvetlila účasťou   na   vyšetrovacích   úkonoch   v trestnej   veci „...v   budove   OR   PZ   ÚJaKP,   M....“ a v sťažnosti podanej ústavnému súdu účasťou „...na pojednávaní okresného súdu mimo miesta svojho sídla...“.

Vzhľadom na tieto okolnosti daného prípadu možno označené závery krajského súdu (ktorý   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   aj   s ďalšou   argumentáciou   sťažovateľky v súvislosti   s výškou   pokuty   a odročením   pojednávaní   pre   chorobu   zákonnej   sudkyne) považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, pričom ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Z uvedených   dôvodov   sa   ústavný   súd   nedomnieva,   že   by závery   krajského   súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným článkom ústavy, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 11. júla 2006