znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 236/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti M. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97, na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. S. v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 236/05-13 z 24. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   M.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   mesto   K.   (ďalej   len   „žalobca“)   sa žalobou doručenou okresnému súdu 11. februára 1997 domáhalo proti žalovaným v 1. a 2. rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k stavbám na týchto nehnuteľnostiach v katastrálnom   území   K.   Žalobca   zároveň   žiadal,   aby   okresný   súd   vydal   predbežné opatrenie,   ktorým   by   žalovaným   v 1.   a 2.   rade   zakázal   nakladať   s uvedenými nehnuteľnosťami do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve predmetných nehnuteľností. Žalobca   podaním   doručeným   okresnému   súdu   30.   júna   1997   rozšíril   pôvodný žalobný návrh o ďalších pasívne legitimovaných účastníkov – žalovaných v 3., 4. a 5. rade. Okresný súd uznesením z 10. júla 1998 pripustil pristúpenie žalovaných v 3., 4. a 5. rade do konania.

Žalobca   podaním   z   29.   septembra   1998   rozšíril   žalobu   o   ďalších   pasívne legitimovaných   účastníkov   konania –   žalovaných   v 6.   až 53.   rade,   pričom   okresný   súd uznesením č. k. 29 C 34/97-77 z 8. februára 1999 pripustil pristúpenie do konania aj týchto žalovaných. Sťažovateľka ako žalovaná v 19. rade sa stala účastníčkou konania vo februári 1999, keď predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd na pojednávaní 8. marca 1999 rozsudkom žalobu zamietol a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením z 13. júla 1999. Žalobca podal proti uvedenému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001, v ktorom rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd vykonal ďalší procesný úkon v danej veci až 11 mesiacov po vrátení spisu z krajského súdu, keď vyzval navrhovateľa, aby upresnil svoj návrh. Upresnený návrh však okresný súd zaslal žalovaným   až   po   uplynutí   takmer   3   mesiacov   po   jeho   doručení   okresnému   súdu a nasledujúci termín pojednávania vo veci stanovila zákonná sudkyňa po uplynutí ďalších takmer 7 mesiacov (na 9. apríl 2003). Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   už ďalšie pojednávanie vo veci nekonalo. Podľa sťažovateľky tak okresný súd vo veci opäť riadne nekonal v období od 27. februára 2003 (keď bolo nariadené pojednávanie na 9. apríl 2003) do 21. októbra 2004 (keď podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu dala zákonná sudkyňa   pokyn   súdnej   kancelárii   zistiť   aktuálne   adresy   účastníkov   konania,   ktorým   sa nepodarilo   doručiť   predvolanie   na   predchádzajúce   pojednávanie),   teda   približne 20 mesiacov.

Právny zástupca sťažovateľky podal v jej mene predsedovi okresného súdu 24. mája 2005 sťažnosť na prieťahy v označenom konaní [odvolávajúc sa na ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov].   Predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi z 25. mája   2005   priznal   prieťahy   v konaní   s poukázaním   na   svoje   vyjadrenia   zo 14. septembra 2004, 26. októbra 2004, 17. decembra 2004, 12. januára 2005, 1. februára 2005 a 24. marca 2005 týkajúce sa predmetného konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v   konaní   sp.   zn.   29 C 34/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   uvedenej   veci   bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní z 20. mája 2005 podanej predsedovi okresného súdu 24. mája 2005, ako   aj kópiu   odpovede   predsedu   okresného súdu   sp.   zn.   Spr.   23104/04 z 25. mája 2005 preukazujúce využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Právny   zástupca   sťažovateľky   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním   zo 7. októbra 2005 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní, a zároveň v ňom vyčíslil trovy právneho zastúpenia.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   č.   Spr.   1164/2005 z 10. októbra   2005   okrem   iného   uviedol,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci a taktiež, že svoje stanovisko k sťažnosti na prieťahy vo veci   týkajúcej   sa   preskúmavaného konania už ústavnému súdu   zaslal 26.   októbra   2004 (vyjadrenie bolo podané k ústavnej sťažnosti sp. zn. IV. ÚS 300/04, predmetom ktorého bolo taktiež konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 34/97).

Predseda   okresného súdu   vo svojom vyjadrení z 26. októbra   2004 chronologicky popísal priebeh preskúmavaného konania a taktiež uviedol, že podľa neho „predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Podľa uvedeného vyjadrenia zo spisového   materiálu „neboli   zistené   prieťahy   spôsobené   sťažovateľkou“ a v jeho   závere predseda okresného súdu uviedol, že „- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   žalobca   domáhal   určenia   vlastníctva   ku v   návrhu označeným nehnuteľnostiam. Dňa 12. februára 1997 bol žalobný návrh v predmetnej veci zaslaný žalovaným, aby sa k nemu v lehote 3 dní vyjadrili.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý. Predmetné uznesenie bolo 7. marca 1997 zaslané účastníkom konania a právoplatnosť nadobudlo 1. apríla 1997.

Pokynom z 8. apríla 1997 vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 9. jún 1997.   Na   pojednávaní   konanom   v uvedený   deň   bolo   navrhnuté   pristúpenie   ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných a následne ho okresný súd uznesením odročil na neurčito.

Okresný súd žalobcu 16. júna 1997 vyzval na predloženie dvoch rovnopisov žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade. Dňa 13. marca 1998 okresný súd žalobcu opäť vyzval na oznámenie adries žalovaných v 3. a 4. rade. Okresný súd uznesením z 10. júla 1998 rozhodol o pripustení odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Úpravou   z 5.   augusta   1998   bolo   okresným   súdom   nariadené   pojednávanie   na 5. november 1998, ktoré bolo odročené na 18. marec 1999.

Okresný   súd   8.   februára   1999   preročil   pojednávanie   určené   na   18.   marec   1999 a súčasne   v uvedený   deň   vydal   uznesenie   o pripustení   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaných v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľku, a to pod poradovým číslom 19).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal žalobca odvolanie, ktoré bolo 12. mája 1999 doručované žalovaným.

Dňa 14. júna 1999 podal žalobca návrh na vydanie predbežného opatrenia proti dvom žalovaným, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal žalobca 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach. Okresnému súdu   bol spisový materiál v uvedenej veci vrátený   4.   mája   2001   spolu   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197 z 19. februára 2001, ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva žalobcovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce podanie žalobcu bolo doručené 10. mája 2002 okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Okresný súd nariadil pokynom z 10. marca 2003 pojednávanie na 9. apríl 2003, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je občianskoprávne konanie   (rozhodovanie   o   žalobe   o   určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam).   Pokiaľ   ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný s poukazom na „... nutnosť vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných   podmienok   pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska   spor   „o   určenie   vlastníctva“   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy okresných   súdov,   z faktického   hľadiska   je   potrebné   akceptovať,   že zložitosť   konania ovplyvnil   veľký   počet   žalovaných   (53),   ako   aj   zmeny v ich   osobách,   ku   ktorým   došlo v dôsledku   úmrtia   niektorých   z nich   v priebehu   konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková zložitosť veci však podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   a neefektívnu   činnosť okresného súdu v uvedenom konaní.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu konania v uvedenej veci (keď   o opravných   prostriedkoch   dvakrát   rozhodoval   krajský   súd),   ktoré   však   nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.

B) Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd zistil, že sa účastníčkou predmetného konania stala 8. februára 1999 ako žalovaná v 19. rade. V jej správaní   zo   spisového   materiálu   v uvedenej   veci   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania (február 1999).

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu dotknutým účastníkom   konania,   pričom   tak   urobil   až   4. marca 2002,   keď   súčasne   vyzval   žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na   neurčito,   do   21. októbra 2004,   keď   zisťoval   pobyt   žalovaných   (nečinnosť   viac   ako 18 mesiacov). Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem   uvedených   období   nečinnosti   bolo   toto   konanie   podľa   zistenia   ústavného súdu poznačené aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   v dôsledku   čoho   bolo   jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty predsedu okresného súdu súvisiace s organizačnými a personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo viac ako osem rokov a osem mesiacov (sťažovateľka je jeho účastníčkou viac ako šesť rokov a osem mesiacov). Z uvedenej doby takmer dvadsaťosem mesiacov (t. j. dva roky a štyri mesiace) tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho neefektívny postup v predmetnom konaní, nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   30   000   Sk,   pretože   žije   počas   predmetného   konania „v pretrvávajúcom   pocite   a stave   nepríjemnosti,   nervozity,   bezmocnosti,   krivdy,   úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené (a to aj po tom, keď orgán štátnej správy okresnému súdu uznal prieťahy   v konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a právny   záujem   o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením, a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a štyri mesiace), ako aj nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súde) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2005   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 302 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zástupcu v celej ním uplatnenej výške.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005