znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Nováka, bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Trenčín č. k. 10 C 641/99-143 zo 6. februára 2003 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 130/03-170 z 19. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Nováka   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004 doručená   sťažnosť   Jozefa   Nováka,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy rozsudkami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 641/99-143 zo   6.   februára   2003   a Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 Co 130/03-170 z 19. februára 2004.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 8. septembra 1997 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 19 754 Sk s prísl., ktorým   sa   domáhal   zaplatenia   náhrady   škody   spôsobenej   mu   v návrhu   označenými maloletými odporcami krádežou. Celý spor považuje sťažovateľ „za zmanipulovaný, a to z dôvodu, že jeden zo synov, čo mi (pozn. sťažovateľovi) škodu spôsobili je syn bývalého poslanca Mečiarovej vlády“. Okresný súd v predmetnej veci 23. januára 1998 rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 15 Ro 7043/97, proti ktorému bol podaný 8. júla 1998 odpor. Po vykonanom dokazovaní okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 10 C 641/99-66 z 27. marca 2001, ktorý bol následne na základe podaného odvolania uznesením krajského súdu   č.   k.   19   Co   248/01-90   z 11.   októbra   2001   v časti   výroku,   v ktorom   okresný   súd rozhodol o povinnosti odporcov nahradiť škodu a zaplatiť náhradu trov konania, zrušený a vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Na   okresnom   súde   sa   následne   konali 10. septembra 2002, 17. októbra 2002, 28. novembra 2002 a 4. februára 2003 pojednávania v predmetnej veci, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil právny zástupca sťažovateľa advokát JUDr. J. U. Sťažovateľ 6. februára 2003 odvolal plnú moc advokátovi JUDr. J. U. na jeho zastupovanie v predmetnom konaní a 4. februára 2004 udelil plnú moc na svoje zastupovanie JUDr. Š. D.

Ďalší „podvod“ bol podľa sťažovateľa na ňom „spáchaný“ 6. júla 2004, keď dostal do vlastných rúk rozsudok krajského súdu od JUDr. Š. D., ktorému za svoje zastupovanie zaplatil   2   500   Sk.   Sťažovateľovi   bola   podľa   jeho   vyčíslenia   predmetným   konaním spôsobená škoda   vo výške 31 872 Sk, v ktorej   nie sú zahrnuté strata na zárobku a ani náklady   na   cestovné   a poštovné.   Sťažovateľ   tiež   vyjadril   svoju   nespokojnosť   s tým,   že nedošlo k sankcionovaniu jeho prvého zvoleného advokáta JUDr. J. U. za to, že sa štyrikrát nedostavil   na   pojednávanie,   a taktiež   s tým,   že   JUDr.   Š.   D.   mu   nedoručil   rozsudok krajského   súdu,   k čomu   bol   podľa   neho „pravdepodobne   donútený“ preto,   aby sťažovateľovi uplynula lehota 60 dní na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

V sťažnosti ďalej uviedol: „Chcem však veriť, že v Ústave zakotvený zákon Osobné vlastníctvo je nedotknuteľné ako aj domová sloboda, alebo sa mýlim?

Preto Vás žiadam, aby rozsudok Okresného súdu zo dňa 6. 2. 2003 ako i rozsudok Krajského   súdu   zo   dňa   19.   2.   2004   boli   vyhlásené   za   neplatné   a celá   vec   vrátená   na Okresný súd v Trenčíne, kde žalované strany – rodičia maloletých budú zaviazaní mne spôsobenú škodu uhradiť.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom (petitom) sťažovateľa vymedzeným v jeho sťažnosti. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   namietal porušenie   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a základného práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ústavy   rozsudkami okresného   súdu   č.   k.   10   C   641/99-143   zo   6.   februára   2003   a krajského   súdu č. k. 19 Co 130/03-170 z 19. februára 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyjadril   tiež   nespokojnosť   s tým,   že   jeho   právny zástupca mu nedoručil rozsudok krajského súdu z 19. februára 2004, k čomu bol podľa neho „pravdepodobne   donútený“ preto,   aby   mu   (sťažovateľovi)   uplynula   lehota   60   dní   na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Občiansky súdny poriadok v § 49 ods. 1 prvej vety ustanovuje pre prípad, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, že sa písomnosť doručuje len tomuto zástupcovi.   Sťažovateľ   bol   v predmetnom   konaní   zastúpený   právnym   zástupcom   – advokátom   s plnomocenstvom   pre   celé   konanie.   Ústavný   súd   teda   nezistil   v postupe okresného súdu, ktorý rozsudok krajského súdu z 19. februára 2004 doručoval iba jeho advokátovi,   žiadne   pochybenie.   Sťažovateľom   zvolený   advokát   mu   poskytoval   právne služby   na   základe   zmluvy   o právnej   pomoci,   pričom   kontrola   dodržiavania   povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy je vecou jej účastníkov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní tvrdenie   sťažovateľa   týkajúce   sa   oneskoreného   doručenia   rozsudku   krajského   súdu z 19. februára 2004 jeho advokátom považoval za právne irelevantné.

Sťažnosť sťažovateľa zo 7. júla 2004, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ústavy, bola ústavnému súdu doručená 12. júla 2004. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   10   C   641/99-143   zo 6. februára 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 130/03-170 z 19. februára 2004 nadobudol právoplatnosť 30. marca 2004.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa zo 7. júla 2004 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004