znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 236/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I., všetci bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Sž-o-KS 5/03, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2003 doručená sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-KS 5/03.

Podľa tvrdenia sťažovateľov žalobou z 2. júna 2002 sa sťažovatelia domáhali, aby   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   preskúmal   zákonnosť právoplatného rozhodnutia správneho orgánu - Krajského úradu v Bratislave, odboru životného   prostredia,   sp.   zn.   W-500/4/2002-HVR,   ktoré bolo vydané v   stavebnom konaní 21. marca 2002 a ktorým bola predĺžená lehota na ukončenie stavby „Prestavba podkrovia   na   byt“   v   obytnom   dome   B..   Uznesením   z   30.   septembra   2002   č.   k. 19 S 149/02-17 krajský súd konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovatelia napadli toto uznesenie odvolaním a dovolaním 7. januára 2003.

Ďalej sa v sťažnosti uvádza, že sťažovatelia vidia v danom postupe najvyššieho súdu   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho   rozhodnutím (uznesením) zo dňa 6. mája 2003, sp. zn. Sž-o-KS 5/03, bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Sťažovatelia   tiež   žiadajú,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. mája 2003, sp. zn. Sž-o-KS 5/03, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie o dovolaní.

Sťažovatelia súčasne Ústavný súd Slovenskej republiky žiadajú, aby zaviazal Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vyplatiť   im   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia každému po 10 000,- Sk, ako náhradu nemajetkovej ujmy.“

Sťažovatelia   odôvodnili   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   tým, že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   nepriaznivý   vplyv   na   dôveru   sťažovateľov v nezávislé,   nestranné   a   spravodlivé   konanie   a   rozhodovanie   súdov   a   súčasne   má negatívny dopad na právnu istotu sťažovateľov ohľadom ochrany ich vlastníckych práv v budúcnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo   zákonných   podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu,   porušenie ktorého namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata tohto práva spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta, poskytnutá   ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená   zákonom   je   vyjadrením   práva   na   súdnu   ochranu   účastníka   konania vyplývajúceho   z čl.   46   ods.   1   ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným právam   a slobodám   poskytujú   predovšetkým   všeobecné   súdy,   pričom   ústavný   súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesným práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne   aj   porušením   základného   práva   alebo   slobody   upravených   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Čl. 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie svojich   občianskych   práv   a   záväzkov   na   súd.   Takto   interpretovaný   článok   zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.   To   všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36).

V danom prípade uznesením z 30. septembra 2002 č. k. 19 S 149/02-17 krajský súd konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovatelia napadli toto   uznesenie   odvolaním   a   dovolaním   7.   januára   2003.   Najvyšší   súd   uznesením sp.   zn. Sž-o-KS 5/03 zo 6. mája 2003,   ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľov (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľov) v 2. až 6. rade, odmietol odvolanie   a   dovolanie   podľa   ustanovenia   §   218   ods.   1   písm.   c)   v   spojení s ustanovením § 243b ods. 3 a 246c Občianskeho súdneho poriadku ako neprípustné, pretože napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd 30. septembra 2002, právoplatnosť nadobudlo 21. decembra 2002,   podľa   § 250j   ods.   4 a podľa   § 250s Občianskeho súdneho   poriadku   v   znení   platnom   pred   1.   januárom   2003   neboli   až na výnimky uvedené   v Občianskom   súdnom   poriadku   prípustné   opravné   prostriedky.   Princíp jednoinštančnosti   konania   sa   teda   vzťahoval   aj   na   uznesenie   o   zastavení   konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Odvolanie proti tomuto uzneseniu nebolo prípustné, a teda nebolo prípustné ani dovolanie.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   č.   k.   19   S   149/02-17 z   30.   septembra   2002   ústavný   súd   zistil,   že   právny   zástupca   navrhovateľov v 2. až 6. rade prevzal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku 11. septembra 2002, pričom 17. septembra 2002 oznámil krajskému súdu, aby výzvu na zaplatenie súdneho poplatku   zaslal   navrhovateľovi   v 1.   rade,   ktorý   mal   podľa   dohody   navrhovateľov súdny poplatok zaplatiť. Zo spisu krajský súd zistil, že v súdom určenej lehote súdny poplatok zaplatený nebol, a preto bolo následne rozhodnuté o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Vzhľadom na to, že konanie bolo právoplatne skončené pred 1. januárom 2003, teda   v   čase,   keď   platil   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení,   podľa   ktorého   nebol prípustný riadny opravný prostriedok v správnom súdnictve, odvolanie a dovolanie bolo z toho dôvodu odmietnuté. Ďalej podľa § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z registra   trestov v znení neskorších predpisov ak vznikne viacerým poplatníkom povinnosť zaplatiť poplatok spoločne, platia ho spoločne a nerozdielne, teda ak je viac poplatníkov, títo sú   ohľadom   platenia   súdneho poplatku   zaviazaní spoločne   a nerozdielne. Teda   na poplatníkov   -   sťažovateľov   sa   v   danom   prípade   vzťahovala   pasívna   solidarita. Sťažovatelia v konaní v rámci správneho súdnictva tvorili nerozlučné spoločenstvo, preto krajský súd nebol povinný vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku každého účastníka   konania   zvlášť,   ale   stačilo,   ak   bol   vyzvaný   iba   právny   zástupca navrhovateľov v 2. až 6. rade. Ak by súdny poplatok zaplatil jeden z navrhovateľov, voči ostatným by si mohol uplatiť regres. Súdny poplatok vo výške 2 000 Sk v lehote ustanovenej súdom nebol zaplatený ani jedným z navrhovateľov. Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach prípadu súdny poplatok vo výške 2 000 Sk nepredstavuje sumu brániacu prístupu k súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-KS 5/03.

Porušenie   svojich   základných   práv   opierajú   sťažovatelia   aj   o   rozhodnutie ústavného   súdu   č.   k.   II   ÚS   41/03-8   z   26.   februára   2003,   v ktorom   ústavný   súd konštatoval, že sťažovatelia nevyužili dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a preto odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Sťažovateľmi podané dovolanie v danej právnej veci (7. januára 2003) však najvyšší súd odmietol uznesením sp.   zn. Sž-o-KS 5/03 zo 6. mája 2003,   ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov 31. mája 2003. Sťažovatelia v postupe najvyššieho súdu vidia nerešpektovanie nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 41/03-8 z 26. februára 2003.

Možnosť   dovolania   naznačená   v citovanom   uznesení   ústavného   súdu   však nezaručovala   sťažovateľom   aj   jeho   úspešnosť   na   najvyššom   súde,   a preto argumentácia citovaným uznesením nie je rozhodujúca.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003