znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   júna   2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7350/2014,Rvp   7351/2014,   Rvp   7352/2014,   Rvp   7353/2014,   Rvp   7354/2014,   Rvp   7355/2014,Rvp 7356/2014,   Rvp   7357/2014,   Rvp   7358/2014,   Rvp   7359/2014,   Rvp   7360/2014,Rvp 7361/2014,   Rvp   7362/2014,   Rvp   7363/2014,   Rvp   7364/2014,   Rvp   7365/2014,Rvp 7366/2014,   Rvp   7367/2014,   Rvp   7368/2014,   Rvp   7369/2014,   Rvp   7370/2014,Rvp 7371/2014,   Rvp   7372/2014,   Rvp   7373/2014,   Rvp   7374/2014,   Rvp   7375/2014,Rvp 7376/2014,   Rvp   7377/2014,   Rvp   7378/2014,   Rvp   7379/2014,   Rvp   7380/2014,Rvp 7381/2014,   Rvp   7382/2014,   Rvp   7383/2014,   Rvp   7384/2014,   Rvp   7385/2014,Rvp 7386/2014,   Rvp   7387/2014,   Rvp   7388/2014,   Rvp   7389/2014,   Rvp   7390/2014,Rvp 7391/2014,   Rvp   7392/2014   Rvp   7393/2014,   Rvp   7394/2014,   Rvp   7395/2014,Rvp 7396/2014,   Rvp   7397/2014,   Rvp   7398/2014,   Rvp   7399/2014,   Rvp   7400/2014,Rvp 7401/2014,   Rvp   7402/2014,   Rvp   7403/2014,   Rvp   7404/2014,   Rvp   7405/2014,Rvp 7406/2014,   Rvp   7407/2014,   Rvp   7408/2014,   Rvp   7409/2014,   Rvp   7410/2014,Rvp 7411/2014,   Rvp   7412/2014,   Rvp   7413/2014,   Rvp   7414/2014,   Rvp   7415/2014a Rvp 7416/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici spisových značiek: 12 Co 243/2014(Rvp 7350/2014), 12 Co 186/2014 (Rvp 7351/2014), 12 Co 185/2014 (Rvp 7352/2014),12 Co 184/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 7353/2014); 15 Co 169/2014 (Rvp 7354/2014),15 Co 170/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 7355/2014); 13 Co 150/2014 (Rvp 7356/2014),13 Co 149/2014 (Rvp 7357/2014), 13 Co 148/2014 (Rvp 7358/2014), 13 Co 146/2014(Rvp 7359/2014) z 22. apríla 2014; 14 Co 697/2013 (Rvp 7360/2014), 14 Co 698/2013(Rvp 7361/2014), 14 Co 699/2013 (Rvp 7362/2014), 14 Co 700/2013 (Rvp 7363/2014)z 25. marca 2014; 13 Co 374/2014 (Rvp 7364/2014, 13 Co 378/2014 (Rvp 7365/2014),13 Co 376/2014 (Rvp 7366/2014) zo 7. apríla 2014; 12 Co 183/2014 (Rvp 7367/2014),13 Co 236/2014 (Rvp 7368/2014), 13 Co 235/2014 (Rvp 7369/2014), 12 Co 181/2014(Rvp 7370/2014), 13 Co 238/2014 (Rvp 7371/2014), 13 Co 237/2014 (Rvp 7372/2014)z 31. marca 2014; 16 Co 1080/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 7373/2014); 13 Co 173/2014(Rvp 7374/2014), 13 Co 174/2014 (Rvp 7375/2014) z 22. apríla 2014; 13 Co 234/2014(Rvp 7376/2014), 13 Co 231/2014 (Rvp 7377/2014) z 31. marca 2014; 14 Co 695/2013(Rvp 7378/2014), 14 Co 696/2013 (Rvp 7379/2014) z 25. marca 2014; 13 Co 175/2014(Rvp 7380/2014) z 22. apríla 2014; 12 Co 272/2014 (Rvp 7381/2014), 12 Co 266/2014(Rvp 7382/2014), 12 Co 274/2014 (Rvp 7383/2014), 12 Co 275/2014 (Rvp 7384/2014),12 Co 276/2014 (Rvp 7385/2014) z 31. marca 2014;13 Co 500/2014 (Rvp 7386/2014)z 22. apríla 2014; 16 Co 541/2014 (Rvp 7387/2014) z 10. apríla 2014, 12 Co 264/2014(Rvp 7388/2014) z 31. marca 2014; 13 Co 171/2014 (Rvp 7389/2014) z 22. apríla 2014;16 Co 369/2014 (Rvp 7390/2014) z 27. marca 2014; 12 Co 265/2014 (Rvp 7391/2014),12 Co 260/2014 (Rvp 7392/2014), 12 Co 262/2014 (Rvp 7393/2014), 12 Co 263/2014(Rvp   7394/2014)   z 31.   marca   2014;   13   Co   377/2014(Rvp   7395/2014)   zo   7.   apríla2014,12 Co 267/2014 (Rvp 7396/2014), 12 Co 270/2014 (Rvp 7397/2014) 31. marca2014;   12   Co   269/2014   (Rvp   7398/2014)   z 31.   januára   2014; 12   Co   271/2014(Rvp 7399/2014) z 31. marca 2014;15 Co 171/2014 (Rvp 7400/2014) zo 16. apríla 2014,13 Co 239/2014 (Rvp 7401/2014), 13 Co 1216/2013 (Rvp 7402/2014) z 31. marca 2014;16 Co 1172/2013 (Rvp 7403/2014) z 27. marca 2014, 15 Co 154/2014 (Rvp 7404/2014)z 2. apríla 2014, 15 Co 298/2014 (Rvp 7405/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 1234/2013(Rvp 7406/2014) z 27. marca 2014; 13 Co 240/2014 (Rvp 7407/2014), 12 Co 241/2014(Rvp 7408/2014), 12 Co 244/2014 (Rvp 7409/2014) z 31. marca 2014; 17 Co 1038/2013(Rvp 7410/2014) z 22. apríla 2014; 15 Co 167/2014 (Rvp 7411/2014) zo 16. apríla 2014;17   Co   201/2014   (Rvp   7412/2014),   17   Co   1040/2013   (Rvp   7413/2014)   z 22/4,17 Co 216/2014 (Rvp 7414/2014) z 22. apríla 2014; 17 Co 435/2014 (Rvp 7415/2014)z 8. apríla 2014 a 13 Co 1222/2013 (Rvp 7416/2014) z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod spisovými   značkami:   Rvp   7350/2014,   Rvp   7351/2014,   Rvp   7352/2014,Rvp 7353/2014,   Rvp   7354/2014,   Rvp   7355/2014,   Rvp   7356/2014,   Rvp   7357/2014,Rvp 7358/2014,   Rvp   7359/2014,   Rvp   7360/2014,   Rvp   7361/2014,   Rvp   7362/2014,Rvp 7363/2014,   Rvp   7364/2014,   Rvp   7365/2014,   Rvp   7366/2014,   Rvp   7367/2014,Rvp 7368/2014,   Rvp   7369/2014,   Rvp   7370/2014,   Rvp   7371/2014,   Rvp   7372/2014,Rvp 7373/2014,   Rvp   7374/2014,   Rvp   7375/2014,   Rvp   7376/2014,   Rvp   7377/2014,Rvp 7378/2014,   Rvp   7379/2014,   Rvp   7380/2014,   Rvp   7381/2014,   Rvp   7382/2014,Rvp 7383/2014,   Rvp   7384/2014,   Rvp   7385/2014,   Rvp   7386/2014,   Rvp   7387/2014,Rvp 7388/2014,   Rvp   7389/2014,   Rvp   7390/2014,   Rvp   7391/2014,   Rvp   7392/2014Rvp 7393/2014,   Rvp   7394/2014,   Rvp   7395/2014,   Rvp   7396/2014,   Rvp   7397/2014,Rvp 7398/2014,   Rvp   7399/2014,   Rvp   7400/2014,   Rvp   7401/2014,   Rvp   7402/2014,Rvp 7403/2014,   Rvp   7404/2014,   Rvp   7405/2014,   Rvp   7406/2014,   Rvp   7407/2014,Rvp 7408/2014,   Rvp   7409/2014,   Rvp   7410/2014,   Rvp   7411/2014,   Rvp   7412/2014,Rvp 7413/2014, Rvp 7414/2014, Rvp 7415/2014 a Rvp 7416/2014 s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 235/2015.

2.Sťažnosti obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými namietaporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“),predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré súteda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Nazáklade uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov akocelku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajskéhosúdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len   „uzneseniaokresných   súdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav   vôle   vyhodnotený   ako   námietka   zaujatosti,   nemala   v   daných   prípadoch   platiťza podanie   súdny   poplatok,   keďže   už   samotné   konanie   v   merite   veci   je   oslobodenéod súdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradnýmpostupom,   pozn.),   a teda   podľa   jej   názoru   aj   všetky   konania   s   ním   súvisiace,   teda   ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v   skutkovo   a   právne   zhodných   veciach   rozhodli   odlišne   a nevyhodnotili   podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovaniapred ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych   poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.“.   Proti   týmtouzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   tvrdila,   že   námietky   zaujatostinepodala,   a   okrem   iného   poukázala   na   skutočnosť: „...   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol skutočnosti preukazujúce na fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   mali   v   jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupomspôsobil sťažovateľke škodu. Takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išloo podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania,   pričom   tieto   podľa   sťažovateľky   nemožno   posúdiť   ako   námietky   zaujatostipre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná naďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho   sudcovia   sú   vylúčení   podľa   §   14   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   ak   je   tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môžebyť   uplatnená   buď   účastníkmi   konania   (§   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný akopríslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdomz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov   okresného   súdu,   a   keďže   sudcovia   okresného   súdu   sami   svoju   nezaujatosťnespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne sa s týmstotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobáchako   ňou   uplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorejpodanie   podlieha   poplatkovej   povinnosti   podľa   položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnychpoplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“).

V   danom   smere   sa   vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   odôvodnenia   napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným   spôsobom   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v   minulosti   konštatoval   (napr.   sp.   zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následok   ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiánajvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že nie   jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnostisťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni štátu prijímať zákony, ktoré považujeza   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebozabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí   sťažností   na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015