SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 235/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7350/2014,Rvp 7351/2014, Rvp 7352/2014, Rvp 7353/2014, Rvp 7354/2014, Rvp 7355/2014,Rvp 7356/2014, Rvp 7357/2014, Rvp 7358/2014, Rvp 7359/2014, Rvp 7360/2014,Rvp 7361/2014, Rvp 7362/2014, Rvp 7363/2014, Rvp 7364/2014, Rvp 7365/2014,Rvp 7366/2014, Rvp 7367/2014, Rvp 7368/2014, Rvp 7369/2014, Rvp 7370/2014,Rvp 7371/2014, Rvp 7372/2014, Rvp 7373/2014, Rvp 7374/2014, Rvp 7375/2014,Rvp 7376/2014, Rvp 7377/2014, Rvp 7378/2014, Rvp 7379/2014, Rvp 7380/2014,Rvp 7381/2014, Rvp 7382/2014, Rvp 7383/2014, Rvp 7384/2014, Rvp 7385/2014,Rvp 7386/2014, Rvp 7387/2014, Rvp 7388/2014, Rvp 7389/2014, Rvp 7390/2014,Rvp 7391/2014, Rvp 7392/2014 Rvp 7393/2014, Rvp 7394/2014, Rvp 7395/2014,Rvp 7396/2014, Rvp 7397/2014, Rvp 7398/2014, Rvp 7399/2014, Rvp 7400/2014,Rvp 7401/2014, Rvp 7402/2014, Rvp 7403/2014, Rvp 7404/2014, Rvp 7405/2014,Rvp 7406/2014, Rvp 7407/2014, Rvp 7408/2014, Rvp 7409/2014, Rvp 7410/2014,Rvp 7411/2014, Rvp 7412/2014, Rvp 7413/2014, Rvp 7414/2014, Rvp 7415/2014a Rvp 7416/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici spisových značiek: 12 Co 243/2014(Rvp 7350/2014), 12 Co 186/2014 (Rvp 7351/2014), 12 Co 185/2014 (Rvp 7352/2014),12 Co 184/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 7353/2014); 15 Co 169/2014 (Rvp 7354/2014),15 Co 170/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 7355/2014); 13 Co 150/2014 (Rvp 7356/2014),13 Co 149/2014 (Rvp 7357/2014), 13 Co 148/2014 (Rvp 7358/2014), 13 Co 146/2014(Rvp 7359/2014) z 22. apríla 2014; 14 Co 697/2013 (Rvp 7360/2014), 14 Co 698/2013(Rvp 7361/2014), 14 Co 699/2013 (Rvp 7362/2014), 14 Co 700/2013 (Rvp 7363/2014)z 25. marca 2014; 13 Co 374/2014 (Rvp 7364/2014, 13 Co 378/2014 (Rvp 7365/2014),13 Co 376/2014 (Rvp 7366/2014) zo 7. apríla 2014; 12 Co 183/2014 (Rvp 7367/2014),13 Co 236/2014 (Rvp 7368/2014), 13 Co 235/2014 (Rvp 7369/2014), 12 Co 181/2014(Rvp 7370/2014), 13 Co 238/2014 (Rvp 7371/2014), 13 Co 237/2014 (Rvp 7372/2014)z 31. marca 2014; 16 Co 1080/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 7373/2014); 13 Co 173/2014(Rvp 7374/2014), 13 Co 174/2014 (Rvp 7375/2014) z 22. apríla 2014; 13 Co 234/2014(Rvp 7376/2014), 13 Co 231/2014 (Rvp 7377/2014) z 31. marca 2014; 14 Co 695/2013(Rvp 7378/2014), 14 Co 696/2013 (Rvp 7379/2014) z 25. marca 2014; 13 Co 175/2014(Rvp 7380/2014) z 22. apríla 2014; 12 Co 272/2014 (Rvp 7381/2014), 12 Co 266/2014(Rvp 7382/2014), 12 Co 274/2014 (Rvp 7383/2014), 12 Co 275/2014 (Rvp 7384/2014),12 Co 276/2014 (Rvp 7385/2014) z 31. marca 2014;13 Co 500/2014 (Rvp 7386/2014)z 22. apríla 2014; 16 Co 541/2014 (Rvp 7387/2014) z 10. apríla 2014, 12 Co 264/2014(Rvp 7388/2014) z 31. marca 2014; 13 Co 171/2014 (Rvp 7389/2014) z 22. apríla 2014;16 Co 369/2014 (Rvp 7390/2014) z 27. marca 2014; 12 Co 265/2014 (Rvp 7391/2014),12 Co 260/2014 (Rvp 7392/2014), 12 Co 262/2014 (Rvp 7393/2014), 12 Co 263/2014(Rvp 7394/2014) z 31. marca 2014; 13 Co 377/2014(Rvp 7395/2014) zo 7. apríla2014,12 Co 267/2014 (Rvp 7396/2014), 12 Co 270/2014 (Rvp 7397/2014) 31. marca2014; 12 Co 269/2014 (Rvp 7398/2014) z 31. januára 2014; 12 Co 271/2014(Rvp 7399/2014) z 31. marca 2014;15 Co 171/2014 (Rvp 7400/2014) zo 16. apríla 2014,13 Co 239/2014 (Rvp 7401/2014), 13 Co 1216/2013 (Rvp 7402/2014) z 31. marca 2014;16 Co 1172/2013 (Rvp 7403/2014) z 27. marca 2014, 15 Co 154/2014 (Rvp 7404/2014)z 2. apríla 2014, 15 Co 298/2014 (Rvp 7405/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 1234/2013(Rvp 7406/2014) z 27. marca 2014; 13 Co 240/2014 (Rvp 7407/2014), 12 Co 241/2014(Rvp 7408/2014), 12 Co 244/2014 (Rvp 7409/2014) z 31. marca 2014; 17 Co 1038/2013(Rvp 7410/2014) z 22. apríla 2014; 15 Co 167/2014 (Rvp 7411/2014) zo 16. apríla 2014;17 Co 201/2014 (Rvp 7412/2014), 17 Co 1040/2013 (Rvp 7413/2014) z 22/4,17 Co 216/2014 (Rvp 7414/2014) z 22. apríla 2014; 17 Co 435/2014 (Rvp 7415/2014)z 8. apríla 2014 a 13 Co 1222/2013 (Rvp 7416/2014) z 31. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 7350/2014, Rvp 7351/2014, Rvp 7352/2014,Rvp 7353/2014, Rvp 7354/2014, Rvp 7355/2014, Rvp 7356/2014, Rvp 7357/2014,Rvp 7358/2014, Rvp 7359/2014, Rvp 7360/2014, Rvp 7361/2014, Rvp 7362/2014,Rvp 7363/2014, Rvp 7364/2014, Rvp 7365/2014, Rvp 7366/2014, Rvp 7367/2014,Rvp 7368/2014, Rvp 7369/2014, Rvp 7370/2014, Rvp 7371/2014, Rvp 7372/2014,Rvp 7373/2014, Rvp 7374/2014, Rvp 7375/2014, Rvp 7376/2014, Rvp 7377/2014,Rvp 7378/2014, Rvp 7379/2014, Rvp 7380/2014, Rvp 7381/2014, Rvp 7382/2014,Rvp 7383/2014, Rvp 7384/2014, Rvp 7385/2014, Rvp 7386/2014, Rvp 7387/2014,Rvp 7388/2014, Rvp 7389/2014, Rvp 7390/2014, Rvp 7391/2014, Rvp 7392/2014Rvp 7393/2014, Rvp 7394/2014, Rvp 7395/2014, Rvp 7396/2014, Rvp 7397/2014,Rvp 7398/2014, Rvp 7399/2014, Rvp 7400/2014, Rvp 7401/2014, Rvp 7402/2014,Rvp 7403/2014, Rvp 7404/2014, Rvp 7405/2014, Rvp 7406/2014, Rvp 7407/2014,Rvp 7408/2014, Rvp 7409/2014, Rvp 7410/2014, Rvp 7411/2014, Rvp 7412/2014,Rvp 7413/2014, Rvp 7414/2014, Rvp 7415/2014 a Rvp 7416/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 235/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými namietaporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresnýmsúdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“),predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré súteda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Nazáklade uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov akocelku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajskéhosúdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uzneseniaokresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodenéod súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce na fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupomspôsobil sťažovateľke škodu. Takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išloo podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatostipre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná naďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môžebyť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný akopríslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdomz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosťnespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne sa s týmstotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobáchako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku), ktorejpodanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnychpoplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“).
V danom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnostisťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni štátu prijímať zákony, ktoré považujeza nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebozabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015