znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   N.   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ivanom Kochanským, Farská 33, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa   čl. 5 ods. 4 a práva na spravodlivé súdnu konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/122/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. N. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra 2013 doručená sťažnosť N. N. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2 a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na spravodlivé súdnu konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   1   Tos/122/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Krajský prokurátor v Nitre podal na Okresný súd Nitra dňa 17. 10. 2011 obžalobu pod sp. zn. Kv 139/2010-144 na základe ktorej som obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi...“.

Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   21   T/118/2011 zo 16. septembra   2013   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   (podanú   28.   augusta   2013) o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos/122/2013 z 15. októbra 2013 zamietol jeho sťažnosť z 18. septembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 T/118/2011 zo 16. septembra 2013.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd predtým uznesením sp. zn. 1 Tos/122/2013 zo 16. augusta 2013 „vo vzťahu k spoluobvinenému T. Š. rozhodol za úplne tých istých podmienok opačne“, keď spoluobvineného   v spoločnej trestnej veci z väzby   prepustil   na   slobodu,   ale   jeho   sťažnosť   zamietol.   Preto   považuje   rozhodnutie krajského súdu ako diskriminačné vo vzťahu k jeho osobe a súčasne je toho názoru, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyznieva nepresvedčivo, nezrozumiteľne a vôbec nedáva odpoveď na to, prečo v spoločnej veci vo vzťahu k jednému z obžalovaných (T. Š.) boli súdom jednoznačne konštatované prieťahy v konaní a vo vzťahu k mojej osobe, už tomu tak nebolo, a v čom spočíva odlišnosť pre posudzovanie inak zhodnej situácie, čo však v tomto prípade súd objektívne a rozumne neodôvodnil“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa „pristupuje   k   prieťahom   v   konaní   popísanými v uznesení zo dňa 15. 08. 2013 úplne odlišne, tieto už prakticky nevytýka súdu I. stupňa, práve naopak, poukazuje na jeho snahu vykonať hlavné pojednávanie aj v čase letných prázdnin.   Poukazuje   na   prieťahy   v konaní   zo   strany   obhajcov   (nie   však   počas   letných prázdnin), ale až v termínoch 13. 09. 2013 až 8. 10. 2013, čo mu bolo známe už v čase rozhodovania o sťažnosti T. Š.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   „po   podaní   obžaloby v prejednávanej   trestnej   veci   rozhodovali   senáty   v   rôznom   zložení   v   počte   5   sudcov (z celkového počtu 9) a preto je možné domnievať sa, že o sťažnosti dňa 15. 10. 2013 nerozhodoval senát v zákonnom zložení. V tejto veci rozhodovali senáty v zložení a to: dňa 22. 11. 2011, sp. zn. 1 Tos/72/2011 JUDr. Štefan Hrvola - predseda, JUDr. Ľubomíra Kubáňová, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 08. 2012, sp. zn. 1 Tos/84/2012 JUDr. Štefan Hrvola - predseda, JUDr. Ľubomíra Kubáňová, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 08. 2013, sp. zn. 1 Tos/99/2013 JUDr. Stanislav Libant - predseda, JUDr. Zita Matyoóvá, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 10. 2013, sp. zn. 1 Tos/122/2013 JUDr. Stanislav Libant - predseda, JUDr. Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   som   toho   názoru,   že   súd   mal   v   predmetnej   veci rozhodovať v takom zložení senátu, v akom rozhodoval po podaní obžaloby.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o mojej väzbe porušil Krajský súd... článok 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a článok 5 ods. 4 Dohovoru...

Podľa   názoru sťažovateľa   porušil   zároveň krajský súd...   pri   svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy... k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny...

V tejto súvislosti bol tiež porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru..., a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. 1 Tos/122/2013-2869 porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. 1 Tos/122/2013-2869 porušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny...

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. 1 Tos/122/2013 - 2869 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu ihneď...

Sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov konania 275,94 eura...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. III. ÚS 198/07, IV. ÚS 77/2014).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

1.1 Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/122/2013 z 15.   augusta   2013 „vo vzťahu k spoluobvinenému T.   Š.   rozhodol za úplne tých istých podmienok opačne“, keď spoluobvineného v spoločnej trestnej veci z väzby prepustil na slobodu, pričom jeho sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského súdu považuje preto za diskriminačné, nepresvedčivé, náležite neodôvodnené a za také, ktoré mu nedáva odpoveď, prečo   vo   vzťahu   k   inému   obžalovanému   boli   krajským   súdom   skonštatované   prieťahy v konaní a vo vzťahu k nemu už nie.

Čo sa týka námietky porušenia základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd poukazuje   na   to,   že   v   zásade   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by   malo   nahradiť   dokazovanie   nevykonané,   resp.   nedostatočne   vykonané   všeobecnými súdmi,   a   preto   nie   je   jeho   úlohou   skúmať   dôvodnosť   prepustenia   z   väzby   na   slobodu jedného zo spoluobžalovaných a na druhej strane zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa, keď podľa neho sú skutkové okolnosti v oboch prípadoch rovnaké (obdobne IV. ÚS 77/2014).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená ( I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   uviedol,   že „Súd   I.   stupňa   v   odôvodnení napadnutého   uznesenia   poukázal   na   dôvody   preventívnej   a   útekovej   väzby,   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce u obžalovaných N. N. T., M. F. a T. P. V. obavu z toho, že aj v tomto štádiu trestného konania budú na slobode pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vznesené obvinenie...“.

....   jednotliví   obžalovaní   mali   nedovolene   zadovažovať,   prechovávať   a   tiež distribuovať   omamné   a   psychotropné   látky,   keďže   mali   nelegálne   pestovať   indoorovým spôsobom rastliny rodu Cannabis v prenajatom dome v Topoľčanoch... Tieto rastliny mali po vysušení a spracovaní distribuovať iným osobám. Hlavným organizátorom tohto konania mal byť obžalovaný N. N. T., ktorý mal financovať a organizovať zakladanie pestiarní v okresoch Nitrianskeho a Trnavského kraja a mal sa podieľať na pestovaní marihuany indoorovým spôsobom, zabezpečovať technologické zariadenia a prostriedky potrebné na rast rastlín a tiež riadiť ostatných obžalovaných...“.

S   poukazom   na   uvedené   boli   aj   podľa   názoru   krajského   súdu „dané   dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obžalovaných... pretože z ich konania vyplýva skutočne dôvodná obava, že budú na slobode pokračovať v uvedenom konaní, ktorým si mali zabezpečovať prostriedky na svoje živobytie...

...   Pokiaľ   ide   o   sťažnostné   námietky   obžalovaných...,   ktorí   poukazovali   na prepustenie z väzby spoluobžalovaného T. Š., nadriadený súd poukazuje na to, že dôvodom pozitívneho rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obžalovaného bolo primárne nerešpektovanie   vysloveného   právneho   názoru   nadriadeného   súdu,   vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí, týkajúceho sa tohto obžalovaného. Nadriadený súd vytýkal súdu I. stupňa dôvodnosť trvania tzv. preventívnej väzby u obžalovaného T. Š. len z toho, že naďalej   popiera   spáchanie   skutku,   keďže   medzi   základné   práva   obžalovaného   patrí rozhodnúť sa, či bude vypovedať, alebo či vypovedať odmietne, vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich a taktiež ho nemožno nútiť, aby sa k spáchaniu trestného činu priznal (§ 34, § 121 Tr. por. a čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky). Nadriadený súd tiež poukazoval na zásadu primeranosti väzby a dôvodnosti obavy vyplývajúcej z konania obžalovaného T. Š. spôsobom predpokladaným ustanovením § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aj s ohľadom na vykonané dôkazy, vo vzťahu k jeho osobe, o ktorej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval.“.

K plynulosti a rýchlosti konania v trestnej veci sťažovateľa krajský súd uviedol, že „upozorňoval súd I. stupňa v predchádzajúcich rozhodnutiach na dôsledné dodržiavanie zásady zdržanlivosti a primeranosti podľa § 2 ods. 6 Tr. por., aj s poukazom na to, že niektoré z hlavných pojednávaní boli odročené z dôvodu prekážky na strane súdu,   pre chorobu predsedu senátu či prísediacich. Toto j e však potrebné považovať za objektívnu prekážku riadneho a urýchleného prejednania veci.   Nemožno tiež uprieť   snahu súdu I. stupňa   vykonať   hlavné   pojednávania   aj   v   čase   letných   prázdnin   –   letných   dovoleniek a určovanie   termínov   hlavných   pojednávaní   na   viacero   dní.   V   tejto   súvislosti   nemožno nevziať do úvahy, že sa jedná o skupinovú trestnú vec, kde termín pojednávania je určovaný aj   po   dohode   s   obhajcami   a   prokurátorom.   Napríklad   pri   odročovaní   hlavného pojednávania na nový termín, tento nemohol byť určený na 13. 09. 2013 až 15. 09. 2013 pre prekážku na strane obhajcu Mgr. Nagya, 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. Kochanského, 08. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. Gavalca,   21.   10.   2013   pre   prekážku   na   strane   obhajcov   JUDr.   Gavalca,   JUDr. Kochanského a JUDr. Osvaldovej.

Pokiaľ ide o hlavné pojednávanie určené na dni 16. 09. 2013 a 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013, toto nebolo vykonané z dôvodu neprítomnosti obhajcu Mgr. Romana Nagya, ktorý   si   predĺžil   zahraničnú   dovolenku   a   nezabezpečil   za   seba   substituenta.   Ďalšie pojednávanie, určené na 03. 10. 2014 a 04. 10. 2013 nebolo vykonané z dôvodu, že obhajca Vladimír Stefek sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a obžalovaný P. N. D. nesúhlasil, aby ho namiesto neho substitučne obhajoval obhajca JUDr. Peter Leimberger. Tieto   dôvody   odročenia   hlavných   pojednávaní   v   žiadnom   prípade   nespôsobil   súd,   ale jednotlivé strany v konaní...“.

Z   citovanej   časti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   teda   zrejmé,   že druhostupňový   (sťažnostný)   súd   poukázal   na   okolnosti   rozhodné   pre   konštatovanie,   že väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa pretrvávajú, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd jasne uviedol,   že jeho uznesenie   z 15.   augusta   2013   sa   týkalo výlučne len   spoluobvineného, o osobnej slobode ktorého bolo týmto uznesením rozhodované, aj s ohľadom na vykonané dôkazy   iba   vo   vzťahu   k   jeho   osobe.   Rozdielne   malo   byť   aj   postavenie   sťažovateľa a spoluobvineného v hierarchickej štruktúre zločineckej skupiny, keď sťažovateľ mal byť aj hlavným organizátorom zločineckej skupiny. Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za zákonné, pretože sa udialo v súlade s postupom a z dôvodov ustanovených v zákone a na základe rozhodnutia príslušného súdu.

Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený v uznesení krajského súdu z 15. augusta 2013 (ktorým bol de facto spoluobvinený prepustený z väzby na slobodu), ak navyše dôvody prepustenia boli viazané výlučne na jeho osobu, a nie na sťažovateľa.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Sťažovateľ sa súčasne „domnieva“, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013 nerozhodol senát v zákonnom zložení, a na podporu svojich domnienok chronologicky poukazuje na zloženie jednotlivých senátov tak, ako rozhodovali o jeho väzbe v období po podaní obžaloby (bližšie pozri citáciu z odôvodnenia sťažnosti na strane 3 tohto rozhodnutia).

Podľa názoru ústavného súdu z čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) možno vyvodiť, že   obsahuje   aj   hmotnoprávne   aspekty,   okrem   iného   aj   právo,   aby   o   osobnej   slobode rozhodol zákonný sudca.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne I. ÚS 11/01, IV. ÚS 77/2014).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, pričom bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06).

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   ak   tento   zákon neustanovuje   inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2013   (bodu   2   časti   V   týkajúcej   sa trestného úseku, ako aj toho istého bodu rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 (bodu 1 časti V rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011) v prípade opätovného predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby sa tieto pridelia na konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   namietanom   prípade   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe sťažovateľa rozhodol ten istý senát krajského súdu (1 Tos), ktorý už v jeho trestnej veci v predchádzajúcich prípadoch konal. Z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011, keď bolo prvýkrát rozhodované o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe, vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia JUDr. Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Ľubomíra Kubáňová členmi senátu 1 Tos, ktorí aj o sťažnosti sťažovateľa rozhodli. V roku 2013 boli členmi senátu JUDr. Stanislav Libant, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Štefan Hrvola. Ak v súlade s rozvrhom práce medzi rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu, nemožno to podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   zákonného sudcu. V rámci rozvrhu práce   teda môže dôjsť nielen k   nastúpeniu náhradníka, ale aj k iným zmenám v zložení senátu, pokiaľ takáto zmena korešponduje s platným rozvrhom práce príslušného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   preto   nič   nesignalizuje   možnosť   porušenia   sťažovateľovho základného práva na zákonného sudcu, pretože krajský súd postupoval v súlade s § 50 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 a 3 zákona o súdoch a s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol druhostupňový súd v senáte zloženom v súlade s rozvrhom   práce,   pričom   táto vec mu bola pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2013.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ako vo veci iného spoluobžalovaného vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 77/2014).

Navyše,   sťažovateľ   vyjadril   námietku   porušenia   svojho   základného   práva na zákonného   sudcu   len   v   rovine   „domnienok“,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu nemožno považovať za splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) označil, že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   aj   jeho   právo   na   urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k tejto námietke neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne odôvodnenie (§   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde).   Navyše,   podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe k porušeniu označeného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej   činnosti   všeobecného   súdu   (t.   j.   postupom),   a   nie   samotným   rozhodnutím (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a tiež ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu je rozhodnutím,   ktorým   ako   nadriadený   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu,   t.   j.   je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp.   ustanovení   čl.   17   ústavy,   pretože   tieto   predstavujú   prísnejšiu   a   špeciálnu   úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   čl.   46   ods.   1   ústavy   (ako   aj   čl.   36   ods.   1   listiny). Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o   práve   na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o predĺžení väzby   namietal   porušenie   takých   práv,   ktoré   na   konanie   a   rozhodovanie   o   nej   nie   sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú   (obdobne   ako   v   prípade   iného   obžalovaného   v   konaní   vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 77/2014).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014