znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ing.   I.   I.,   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia „základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu“   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. PK-2T/23/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. I. I. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013 doručená sťažnosť Mgr. Ing. I. I., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie „základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu“   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/23/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom vec jeho trestného obvinenia sa nachádza v štádiu súdneho konania.

V sťažnosti formuluje sťažovateľ túto argumentáciu: «Sťažovateľ   vidí   porušenie   jeho   vyššie   uvedených   práv   v   nasledovných skutočnostiach:

Po vznesení obvinenia sa uskutočnil dňa 5.11.2009 od 8:50 hod výsluch sťažovateľa ako obvineného v Humennom. Výsluch bol prerušený o 15:20 hod. Na str. 13 zápisnice sa uvádza:

„Poznámka vyš.: Výsluch po vzájomnej dohode vyšetrovateľa, obvineného a obhajcu bol prerušený v čase 15:20 hod. a vo výsluchu bude pokračované dňa 6.11.2009 o 10:00 hod. v Bratislave, v priestoroch Odboru proti korupcii Bratislava na ul. Račianskej 45.“ Dňa 6.11.2009 od 10:10 hod. pokračoval výsluch sťažovateľa v Bratislave. Výsluch trval do 12:10 hod. Na str. 15 ods. 4 zápisnice o výsluchu obvineného - pokračovanie sa uvádza:

„Poznámka vyš.: Z dôvodov, aby bola dodržaná zákonná lehota uvedené v § 86 ods. 1   Trestného   poriadku   týkajúcu   sa   lehoty   predloženia   podnetu   prokurátorovi   na podanie návrhu na vzatie obvineného do väzby (návrh musí byť podaný tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný súdu) Vás upovedomujem, že Váš dnešný výsluch obvineného v prípade, že by trval viac ako 2 hodiny bude prerušený, avšak v ďalšom priebehu vyšetrovania budete mať právo sa k veci vyjadriť a prípadne doplniť svoju výpoveď.

Na str. 19 zápisnice o výsluchu obvineného - pokračovanie sa uvádza: „Výsluch bol z hore uvedených dôvodov v čase o 12:10 hod. prerušený a bude v ňom pokračované   buď   vyšetrovateľom   v   stanovenom   termíne   alebo   na   základe   žiadosti obvineného alebo jeho obhajcov.“ Dôkaz: - Zápisnica o výsluchu obvineného z 5.11.2009   - Zápisnica o výsluchu obvineného - pokračovanie z 6.11.2009

Sťažovateľ uvádza, že žiadne pokračovanie výsluchu sa až do skončenia vyšetrovania neuskutočnilo. Napriek tomu, že vyšetrovateľka uviedla v zápisnici o výsluchu obvineného zo 6.11.2009, že stanoví termín na pokračovanie výsluchu, neučinila tak. Vyšetrovateľka ignorovala   aj   viaceré   výzvy   obvineného   -   sťažovateľa,   že   chce   dokončiť   svoj   výsluch. Neobstojí žiadna výhovorka vyšetrovateľky, že by sa sťažovateľ vyhýbal výsluchu, pretože od 5.11.2009 do 17.2.2009 bol sťažovateľ vo väzbe a vyšetrovateľka mohla kedykoľvek umožniť sťažovateľovi dokončiť jeho výsluch ako obvineného.

Sťažovateľ považuje postup vyšetrovateľky za tak flagrantné porušenie jeho práv chránených Ústavou a Dohovorom, že to nie je možné nijakým spôsobom ospravedlniť. Rovnako však sťažovateľ poukazuje, že jeho práva boli porušené aj postupom dozorujúceho prokurátora,   ktorý   ako   strážca   zákonnosti   napriek   tomu,   že   vedel,   že   postupom vyšetrovateľky bolo porušené právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú   mu   kladené   za   vinu,   neumožnil   mu   navrhnúť   vykonanie   dôkazov,   či   označiť   dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa, nevytkol túto nezákonnosť vyšetrovateľke, prijal od nej návrh a podanie obžaloby a túto aj dňa 23.7.2012 na Špecializovaný trestný súd v Pezinku podal   napriek   tomu,   že   mal   možnosť   nezákonné   konanie   vyšetrovateľky   odstrániť a napraviť.

V konečnom dôsledku pochybil aj najmä Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ktorý pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   dňa   14.3.2013   na   verejnom   zasadnutí   rozhodol uznesením   tak,   že   nariadil   hlavné   pojednávanie,   pričom   pri   tak   závažných   procesných chybách v postupe vyšetrovateľky aj prokurátora mal pri rozhodovaní vziať tieto do úvahy a obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi. Ak nie je umožnené vyšetrovateľom ani prokurátorom   vyjadriť   sa   obvinenému   k   vznesenému   obvineniu   a   použiť   argumenty a poukázať   na   dôkazy   svedčiace   v   prospech   obvineného,   pričom   aj   prvostupňový   súd neodstránil toto flagrantne porušené právo na obhajobu, ale nariadil hlavné pojednávanie, pričom   je   jasné,   ako   to   vyplýva   z   výpovede   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní obžaloby dňa 14.03.2013, že konajúci súd nebude mať možnosť odstrániť tieto procesné pochybenia,   naopak,   postupom   vyšetrovateľa   a   dozorujúceho   prokurátora   „už“   došlo k tomu, že boli zničené a odstránené dôkazy svedčiace v prospech dnes „už obžalovaného“, čím boli hrubým spôsobom porušené ústavné práva sťažovateľa.»

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ   v závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva „na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru“,   zrušil   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   PK-2T/23/2012 zo 14. marca   2013,   v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   Špecializovanému   trestnému   súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie „základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Takto formulovaný petit   sťažnosti   je   neurčitý,   ale   najmä   nekorešponduje   s odôvodnením   sťažnosti,   ktoré svojím   obsahom   smeruje   skôr   k námietkam   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s právom na súdnu a inú právnu ochranu   zaručeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   sťažovateľ   vidí   v pochybení   orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ho podľa jeho názoru ukrátili na jeho právach súvisiacich s realizáciou   obhajoby,   a tiež   v postupe   Špecializovaného   trestného   súdu,   ktorý   podľa sťažovateľa   nezjednal   v tomto   smere   nápravu,   a neposkytol   tak   označeným   základným právam ochranu. Ústavný súd pri predbežnom posúdení sťažnosti bral do úvahy tieto jej nedostatky, ale pridržiavajúc sa zásad procesnej ekonómie nevyzýval sťažovateľa na jej doplnenie najmä z dôvodu rozhodnutia uvedeného vo výroku tohto uznesenia, ku ktorému bolo možné dospieť aj samotným preskúmaním sťažnosti a jej príloh.

Z obsahu   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie   svojich základných práv a slobôd len vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   trestná   vec   sťažovateľa   sa   nachádza   v štádiu prebiehajúceho prvostupňového konania, v rámci ktorého Špecializovaný trestný súd ešte o meritórnej otázke trestného obvinenia nerozhodol.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv   a   slobôd označených   v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   v   ďalšom priebehu   konania   (na   hlavnom   pojednávaní,   prípadne   prostredníctvom   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov).   Sťažovateľ   môže   uplatniť   v   rámci   práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti postupov orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

Právna   úprava   trestného konania vychádza   zo zásady   bezprostrednosti,   ktorou   sa riadi   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   a podľa   ktorej   má   súd   rozhodovať   len na základe   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané v konaní pred   súdom   (§   2   ods.   19   Trestného poriadku).   Právna   úprava   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   (§   258   a   nasledujúce Trestného   poriadku)   sa   pritom   riadi   zásadami   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní a umožňuje obhajobe aktívne sa podieľať na vykonávaní jednotlivých dôkazov, navrhovať dôkazy,   ako   aj   namietať   nezákonnosť   alebo   spochybňovať   vierohodnosť   dôkazov   proti obžalovanému. Súd je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Obhajobe musí umožniť vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 272 ods. 2 Trestného poriadku). Vzhľadom na štádium konania v sťažovateľovej trestnej veci, s prihliadnutím   na   právnu   úpravu   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   a   na   systém opravných   prostriedkov   v   rámci   úpravy   trestného   konania   pred   súdom   bude   môcť sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania, pretože podkladom na rozhodnutie súdu v jeho veci budú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní (a nie v prípravnom konaní).   Navyše,   v   právomoci   súdu   oprávneného   konať   o prípadnom   odvolaní obžalovaného   a   taktiež   v   právomoci   súdu   konajúceho   o   prípadnom   dovolaní   je   zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo   obhajoby   [§   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku],   resp.   zrušiť   napádané   rozhodnutie   súdu   nižšej   inštancie   pre porušenie   práva na obhajobu zásadným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   sťažovateľ   má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci.   Za   týchto   okolností   nie   je   daný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v   danej   fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013