znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 235/08-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   januára   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.,   spol.   s   r.   o.,   so   sídlom   T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Ď., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť T., spol. s r. o., trovy konania v sume   223   € (slovom   dvestodvadsaťtri   eur)   na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. M. Ď., Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 235/08-20 z 29. júla 2008   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že:„Žalobca   podal   na   Okresnom   súde   so   sídlom   v   Novom   meste   nad   Váhom   dňa 12. 03. 2003 proti N., so sídlom na M. na ul... [ďalej len odporca v 1) rade] a JUDr. E. H... so sídlom na M. na... [ďalej len odporca v 2) rade] návrh na začatie konania o zaplatenie náhrady škody.

Žalobca   mal   v   prenájme   nebytové   priestory,   nachádzajúce   sa   v budove... odporca v 1) rade, s titulu zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.   02.   1996 na dobu 5 rokov, následne zmluvu o nájme zo dňa 15. 05. 1998 s účinnosťou do dňa 01. 02. 2001 a ďalej zmluvu o nájme zo dňa 19. 01. 2001 na dobu do 31. 12. 2001.

Dňa 27. 11. 2001 podal žalobca na Okresný súd v Novom Meste nad Váhom žalobu proti   odporcovi   v 1) rade   o   určenie   neplatnosti   Zmluvy   o   nájme   zo   dňa   19.   01.   2001, a to v časti   určenia   doby   nájmu.   Boli   sme   totiž   názoru,   že   odporca   v 1)   rade   uzavrel predmetnú   zmluvu   v   rozpore   so   zákonom   a   taktiež   v   rozpore   s   odporučením   ministra zdravotníctva zo dňa 19. 12. 2000. Vec bola vedená pod sp. zn. 5 C 864/01. Vzhľadom k podanej   žalobe   a nášmu   presvedčeniu,   že   doba   nájmu   nebola   dohodnutá   v   súlade s právom, sme predmetné priestory nevypratali po uplynutí termínu 31. 12. 2001.

Odporca v 1) rade nebol ochotný uznať naše výhrady voči zmluve o nájme a dňa 03. 01. 2002   podal   návrh   na   Okresný   súd   v   Novom   Meste   nad   Váhom   proti   našej spoločnosti o vypratanie, spolu s návrhom o vydanie predbežného opatrenia s rovnakým petitom ako bola samotná žaloba na vypratanie. Vec bola vedená pod sp. zn. 6 C 4/02. O návrhu žalobcu vo veci určenia neplatnosti Zmluvy o nájme vedenej pod sp. zn. 5 C 864/01, nebolo v tom čase Okresným súdom v Novom Meste nad Váhom právoplatne rozhodnuté a ten istý súd vydal 31. 01. 2002 predbežné opatrenie sp. zn. 6 C 4/02, v ktorom bez   prejednania   veci,   nám   uložil   povinnosť   aby   sme   sa   zdržali   užívania   nebytových priestorov,   ktoré   boli   predmetom   žaloby   o   vypratanie   a   súčasne   strpeli   vypratanie odporcom v 1) rade.

Napriek tomu, že uznesenie o vydaní predbežného opatrenia sp. zn. 6 C 4/02 zo dňa 31. 01. 2002. sme prevzali až dňa 12. 02. 2002, teda tým dňom nadobudlo vykonateľnosť, odporca v 1) rade dňa 09. 02. 2002 uskutočnil vypratanie svojpomocou a to tak, že vnikol do nebytových priestorov, ktoré boli užívané našou obchodnou spoločnosťou a v ktorých sa nachádzali všetky naše skladové zásoby liekov, ako aj hmotný investičný majetok a tento náš   majetok   uložil   do   náhradných   priestorov.   O   uvedenom   kroku   sme   neboli   vopred informovaní   a   odporca   v 1)   rade   nás   k   vyprataniu   neprizval.   Podotýkame,   že   odporca v 1) rade vypratanie uskutočnil mimo riadne exekučné konanie, ktoré by sa v tej dobe ani nedalo   vykonať,   pretože   uznesenie   o   nariadení   predbežného   opatrenia   nebolo   ešte   dňa 09. 02. 2002 vykonateľné...

O násilnom vyprataní sme sa dozvedeli až dňa 11. 02. 2002, t. zn. až doručením uznesenia o predbežnom opatrení...

Zastávali sme názor, že odporcovia konali v rozpore so zákonom, pretože v uvedenej dobe nebol dôvod ani na exekučný výkon súdneho rozhodnutia, pričom oni sa rozhodli postupovať   formou   svojvoľného   vypratania,   teda   svojvoľného   výkonu   práva,   pričom bezpochyby sa jednalo o útočnú svojpomoc...

Podľa   odvolacieho   súdu   nešlo   o   konanie   protiprávne,   pokiaľ   existujú   okolnosti protiprávnosť vylučujúce. Ako príklad odvolací súd uviedol ustanovenie § 6 ObčZ. Takýto názor súdu sme považovali za nesprávny, pretože uznesenie sa svojou povahou od rozsudku nijako nelíši v charaktere, t. zn. vo vlastnosti sú obe súdnym rozhodnutím. A predsa nie je prípustné,   aby   účastník   konania   nútene   realizoval   súdne   rozhodnutie   svojpomocne, aj keď sa jedná len o predbežné opatrenie, ktoré je svojou povahou provizórne a dočasné, na nevyhnutný čas upravuje právne pomery medzi dotknutými stranami...

Pokiaľ by sa mal názor vyslovený odvolacím súdom aplikovať v praxi do dôsledkov, aj   predbežné   opatrenie   o   povinnosti   plniť   peňažné   plnenie   v   určitých   intervaloch by si oprávnený   mohol   vymôcť   tak,   že   by   peniaze   z   obydlia   povinného   počas   jeho neprítomnosti   jednoducho   ukradol   a to   dokonca   po tom,   čo do   obydlia   násilne   vnikol. Takýto   postup   je prirodzene   v   právnom   štáte   netolerovateľný   a   v   žiadnom   prípade ho nemožno pokladať za defenzívnu svojpomoc podľa § 6 ObčZ. Podobne aj v súdenej veci bol povinný v 1) rade rešpektovať, že aj ohľadne právnej ochrany poskytnutej predbežnými opatreniami je daný všeobecný štátny monopol ochrany práva a ak sa žalobca odmietal dobrovoľne   podrobiť   nároku žalovaného v 1)   rade   plynúceho   z   predbežného   opatrenia, mal žalovaný v 1) rade požiadať o pomoc orgán na to určený t. j. a v tom čase súdny vykonávateľ. Na to by samozrejme potreboval, aby na predmetnom súdnom rozhodnutí bola vyznačená   doložka   vykonateľnosti,   ktorá   však   na   predmetnom   uznesení   o   predbežnom opatrení, nebola...

Medze   legality   (dovolenosti)   svojpomoci   podľa   § 6   ObčZ   sú   dané   týmito podmienkami, ktoré musia byť naplnené kumulatívne:

a) môže ju použiť výlučne ohrozený, v žiadnom prípade tretia osoba

b) existuje hrozba zásahu do práva patriaceho oprávnenému

c) hroziaci zásah je neoprávnený a hrozí bezprostredne

d) zásah   môže   vyť   odvrátený   len   spôsobom   primeraným   spôsobu,   okolnostiam a intenzite zásahu, ktorý hrozil, tzv. zásada proporcionality.

Z uvedeného je zrejmé, že § 6 ObčZ nepozná útočnú svojpomoc, ktorej sa dopustili spoločným   konaním   obaja   žalovaní.   Účelom   dovolenej   defenzívnej   svojpomoci je zachovanie   doterajšieho   faktického   pokojného   stavu   a   to   aj   vtedy,   ak   by   tento   stav bol neoprávnený   či   protiprávny   (Jedlička   a   Švestka   a   kol.:   Občanský   zákoník, komentář, 4. vydaní   str.   42)   a   nie   vytvorenie   stavu   nového,   hoc   aj   korešpondujúceho a právom.

Vzhľadom na doterajší postup vo veci, sa porušovateľ dopustil závažného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom podmienky a podrobnosti osudnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   19 Co/34/2008-521   zo   dňa 27. 03. 2008 a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-4 C/57/2003-465 zo dňa 23. 10. 2007,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6. ods. 1 Dohovorom o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 19 Co/34/2008-521 zo dňa 27. 03. 2008 a rozhodnutie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. NM-4 C/57/2003-465 zo dňa 23. 10. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi vo výške 9.663,- Sk na účet JUDr. M. Ď., do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   krajský   súd, zastúpený   jeho   predsedom,   podaním   z 5.   augusta   2008   sp.   zn.   Spr   237/08,   v ktorom sa uvádza:

„V právnej veci navrhovateľa T., s. r. o., T. proti odporcom 1) N. M. a 2) JUDr. E. H. o náhradu škody na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-4 C 57/2003-465 zo dňa 23. 10. 2007 Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V   dôvodoch   svojho rozhodnutia   odvolací   súd   uviedol,   prečo   tak   postupoval.   Na   tomto   odôvodnení   trvám a nemám k nemu čo dodať.“

Predseda krajského súdu v podaní z 5. augusta 2008 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 2. septembra 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02,   III.   ÚS   63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá   môže   mať základ v platnom právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených prostriedkov   na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu   verejnej   moci.   Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorému vyčíta jeho arbitrárnosť, pretože nebral   do   úvahy,   že   odporca   postupoval   podľa   §   251   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku bez   toho,   aby   bolo   predbežné   opatrenie   o vyprataní   lekárne   právoplatné, a tým aj vykonateľné.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

Systém   tejto   ochrany   je založený na princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje aj rozsah právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (napr. IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi.

Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecný   súd   vychádza   pri   prerokúvaní a rozhodnutí vecí patriacich do jeho právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania a rozhodovania   všeobecného   súdu   vo   veciach,   v ktorých   niet   iného   nadriadeného   alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd sústavne vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   37/95   uviedol,   že   otázku   právomoci   súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 zdôraznil, že v opačnom prípade, ak výklad právnych predpisov   je   iný   ako   ústavne   súladným   spôsobom,   môže to   mať   dopad   na   niektoré zo základných práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštantne zdôraznil, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže nahrádzať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecného   súdu   sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne,   s priamym   dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   (ako   ochrancu   ústavnosti) a krajského súdu pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci a podľa týchto zásad aj rozhodnutie krajského súdu bolo senátom ústavného súdu preskúmavané.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ale aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozsudkom č. k. 19 Co 34/2008-521 z 27. marca 2008 potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. NM-4 C/57/2003-465 z 23. októbra 2007.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:„Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [§   205   ods.   2   písm.   f)   O.   s.   p.], treba uviesť,   že   právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav. Nesprávne   právne   posúdenie   je   chybnou   aplikáciou   práva   na   zistený   skutkový   stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,   nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku okresného súdu...

Odporca   1)   viedol   oprávnene   spor   o vypratanie priestorov proti navrhovateľovi, a ak sám vypratanie realizoval na základe uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, nemožno   vzhľadom   na všetky   uvedené   okolnosti   posúdiť   jeho   konanie   ako   protiprávne z dôvodu,   že o protiprávnosť   nejde   vtedy,   ak   sú   dané   okolnosti,   ktoré   ju   vylučujú a ku ktorým   patrí   aj výkon   práva   alebo   plnenie   povinností   podľa   §   3   Občianskeho zákonníka, ale aj svojpomocné konanie podľa § 6 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda odporca   1)   presťahoval   veci   z   týchto   priestorov   do   iných   náhradných   priestorov v intenciách   vydaného   predbežného   opatrenia,   jeho   konanie   samo   o   sebe   nezaložilo protiprávnosť, nešlo ani o porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka... Tvrdený vznik škody navrhovateľ v konaní nepreukázal. Nebolo bezpochyby preukázané, že vzorky, na prieskume ktorých je založený záznam z inšpekcie ŠUKL zo dňa 15. 3. 2002,   by   boli   odobraté   z   liekov   v náhradných   priestoroch.   Špeciálna   inšpekcia, zameraná   na   uloženie   liekov,   ktoré   boli   vysťahované   do   náhradných   priestorov, sa realizovala mesiac po tom, ako odporca 1) lieky a zdravotnícky materiál premiestnil. Hmotnoprávne   podmienky   pre   zodpovednosť   odporcu   1)   podľa   §   420   Občianskeho zákonníka preto nie sú dané. Vznik škody, ku ktorému by došlo v dôsledku protiprávneho konania odporcu 1), preukázaný v konaní nebol.

Správny je aj záver prvostupňového súdu o nedôvodnosti žaloby o náhradu škody aj vo vzťahu k odporkyni 2),   ktorá spísaním notárskej zápisnice o vyprataní priestorov a prevzatím   kľúčov   od   vypratávaných   priestorov   do   svojej   úschovy   sa   nedopustila protiprávneho konania vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenej škode.“

Z rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   nevysporiadal   so   základnou otázkou,   že   predbežné   opatrenie   sp.   zn.   6   C   4/02   z 31.   januára   2002   nebolo   v čase vypratania   9. februára 2002   právoplatné,   čo   je   základná   skutková   a právna   otázka, z ktorej sa   odvíja   ďalší   skutkový   a právny   postup.   Krajský   súd   nedal   odpoveď,   prečo pripustil   tzv. „útočnú   svojpomoc“   namiesto   realizácie   uznesenia   o predbežnom   opatrení v rámci   núteného   výkonu   (exekúciou)   po   nadobudnutí   vykonateľnosti   predbežného opatrenia.

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľov nárok na náhradu škody bol zamietnutý z dôvodov, že u odporcu v 1. rade nešlo o protiprávne konanie a že sťažovateľ nepreukázal vznik škody.

Otázka   protiprávnosti   súvisí   s realizáciou   predbežného   opatrenia,   ktoré   nebolo právoplatné a ani vykonateľné. Napriek tomu bolo vypratanie realizované. S touto otázkou sa krajský súd náležite nevysporiadal.

Podľa čl. 152 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Týmto ústavným príkazom sa krajský súd neriadil.

Podľa   §   2   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   140/1998 Z.   z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov je upravené medzi základnými   pojmami   aj   nakladanie   s   liekmi.   Podľa   § 2   ods. 4   citovaného   zákona je aj skladovanie liekov považované za ich veľkodistribúciu. Pre zaobchádzanie s liekmi platia ustanovenia § 3 a nasl., ktoré vyžadujú na túto činnosť povolenie, ktorého súčasťou je aj posudok Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv [podľa § 7 ods. 3 písm. f) citovaného zákona].

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo existenciu osobitnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na oblasť liekov nevzal do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti najmä pri právnom posúdení veci.

Tieto skutočnosti sú v príčinnej súvislosti so vznikom škody, čo však krajský súd vo svojom rozhodnutí nevzal do úvahy.

Občiansky   zákonník   upravuje   svojpomoc   v ustanovení   §   6,   v ktorom   sa   uvádza, že ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným   spôsobom   zásah   sám   odvrátiť. Ide   o prostriedok   ochrany,   ktorý   právny poriadok pripúšťa výnimočne po splnení zákonom ustanovených podmienok. Svojpomoc spočíva vo využití vlastných síl ohrozeného na ochranu svojich práv. Všetky podmienky svojpomoci (zásah do určitého subjektívneho práva, zásah musí hroziť bezprostredne, zásah musí   byť   neoprávnený,   svojpomoc   môže   vykonávať   iba   ten,   koho   právo   je   ohrozené) musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Absencia ktorejkoľvek z už uvedených štyroch podmienok   znamená, že   ide   o protiprávne   konanie.   Svojpomoc   je   možné použiť   iba na odvrátenie zásahu (tzv. obranná, defenzívna svojpomoc, ktorej cieľom je zachovať doterajší stav).   Útočná   (ofenzívna)   svojpomoc,   ktorej   cieľom   je   zmeniť   existujúci   stav, nie je prípustná.

Ústavný súd preto na základe uvedeného dospel k názoru, že rozhodnutie krajského súdu je právne neodôvodnené, nezlučiteľné so zákonom, a teda aj nezlučiteľné s ústavou.

Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 19 Co 34/2008 z 27. marca 2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008   má   arbitrárny   charakter,   jeho   výrok   je   nezlučiteľný   s ústavou a nevychádza zo stavu veci zisteného okresným súdom, došlo tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 19 Co/34/2008-521 z 27. marca 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 9 663 Sk.

Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2007   v   sume 19 056 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   v sume   223   €   z dôvodu   trov   právneho   zastúpenia,   a to   za   dva   úkony právnej služby   v   hodnote   po   105   €   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie sťažnosti)   a režijný   paušál.   Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa náhradu režijného   paušálu   v   sume   6,30   €   za   každý   úkon   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009