znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia   jej základných   práv   podľa   čl.   16   ods.   2   a čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o diskriminácii   žien   postupom   a rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   v konaní vedenom pod č. k. 1 Pv 1826/2005-72 zo 16. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007 doručená sťažnosť E. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a práva   podľa čl.   2   písm.   c)   a e) Dohovoru   o diskriminácii   žien   (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“) postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   1   Pv   1826/2005-72 zo 16. marca 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že zo strany jej bývalého manžela je na nej od roku 1997   páchané   psychické   násilie   spočívajúce   v ponižovaní,   pohŕdavom   správaní, či zamedzovaní v prístupe k ich spoločnému majetku. Sťažovateľka uviedla, že jej bývalý manžel sa voči nej dopúšťal aj fyzického násilia, keď ju 30. apríla 2005 v spánku zhodil z postele, čím jej spôsobil zlomeninu rebra, alebo 13. júla 2005, keď jej troma silnými údermi do tváre spôsobil podvrtnutie krčnej chrbtice. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka počas   trvania   manželstva,   ktoré   bolo   rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II sp. zn.   11   C   40/2005   z   30.   novembra   2005   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   8   Co   P   47/06   z 29.   júna   2007,   viackrát   obrátila   na   orgány   činné v trestnom   konaní,   ale   podľa   jej   vyjadrenia   bola   väčšina   jej oznámení   posúdená ako priestupok.

Sťažovateľka uviedla, že 30. októbra 2005 bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) ČVS: ORP-1119/1-OVK-K2- 2005 začaté trestné stíhanie za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1   písm.   a),   e)   a ods.   2   písm.   d)   Trestného   zákona.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky v rámci   tohto   trestného   konania   bol   vykonaný   jej   výsluch   v procesnom   postavení poškodenej,   výsluchy svedkov,   k veci boli   zabezpečené listinné   dôkazy   a do konania   bol za účelom   vypracovania   znaleckého   posudku   pribratý   aj   znalec   z odboru   psychológie. Na základe   vykonaných   dôkazov   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   z 29. novembra   2005 predmetné trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 2. decembra 2005 sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím okresnej prokuratúry z 19. decembra 2005 zamietnutá. V dôsledku   týchto   skutočností   podala   sťažovateľka   16. januára   2006   podnet   Krajskej prokuratúre   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   za   účelom   preskúmania zákonnosti postupu vyšetrovateľa. Uznesením č. k. KPt 1071/06-10 z 24. februára 2006 prokurátor   krajskej   prokuratúry   konštatoval,   že   uznesenie   vyšetrovateľa   o zastavení trestného   stíhania,   ako   aj   uznesenie   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   boli   predčasné a nariadil opäť začať trestné stíhanie za uvedený trestný čin.

Uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   ORP-1119/1-OVK-K2-2005   z   9.   mája   2006   bolo vo veci začaté trestné stíhanie za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Do konania bol pribratý iný znalec z odboru psychológie, ktorý však podľa vyjadrenia sťažovateľky vypracoval znalecký posudok aj na podklade záverov skôr podaného znaleckého posudku. Sťažovateľka ďalej uviedla, že uznesením vyšetrovateľa z 15. decembra 2006 bolo aj toto trestné   stíhanie   zastavené   z dôvodu,   že   skutok   nie   je   trestným   činom   a nie   je   dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľka ako poškodená podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, v ktorej   spochybnila   závery   znaleckého   posudku.   O jej sťažnosti   rozhodla   prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pv 1826/05-72 zo 16. marca 2007 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla. Po doručení rozhodnutia okresnej prokuratúry podala sťažovateľka podnet   krajskej   prokuratúre,   ktorá   jej   listom   z 1.   júna   2007   oznámila,   že   postup a rozhodnutia vyšetrovateľa a prokurátorky považuje za správne a v súlade so zákonom.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uvedeným   postupom   a rozhodnutím   okresnej prokuratúry a následne aj postupom krajskej prokuratúry „nedošlo k zjednaniu nápravy a dôslednému vyšetreniu obvinení, s ktorými sa sťažovateľka na orgány činné v trestnom konaní obrátila“. Sťažovateľka je toho názoru, že podaním podnetu krajskej prokuratúre vyčerpala   všetky   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv,   pričom   vyslovila   názor, že „rozhodnutie“ krajskej prokuratúry z 1. júna 2007, ktoré jej bolo doručené 12. júna 2007, je „posledným rozhodnutím vo veci“.

Porušenie základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru vidí sťažovateľka predovšetkým v tom, že orgány činné v trestnom konaní jej neposkytli adekvátnu ochranu pred fyzickým a psychickým utrpením, ktorému je vystavená zo strany bývalého manžela a kvôli ktorému bola nútená vyhľadať lekársku pomoc. Zároveň dodala, že   trpí   závažným   onkologickým   ochorením,   ktoré   si   vyžaduje   primeranú   starostlivosť, ale aj napriek   tomu   je   vystavená   zaobchádzaniu,   ktoré   podľa   jej   názoru   dosahuje   taký stupeň intenzity a závažnosti, že je potrebné ho pokladať za kruté a neľudské zaobchádzanie v zmysle uvedených článkov ústavy a dohovoru.  

K namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   8   dohovoru   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla: „...   v jej   prípade   štát prostredníctvom   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   a následne   aj   Krajskej   prokuratúry v Košiciach nezabezpečil efektívne vyšetrovanie jej obvinení voči jej bývalému manželovi a neposkytol jej účinnú ochranu pred protiprávnym konaním jej bývalého manžela, ktoré zasiahlo   podstatným   spôsobom   do   jej   práva   na   súkromný   život.   Došlo   tak   k porušeniu pozitívnej povinnosti štátu, ktorý sťažovateľke neposkytol ochranu pred násilím.“

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti vyslovila názor, že jej právo na účinný prostriedok nápravy bolo porušené tým, že orgány   činné   v trestnom   konaní   efektívne   nevykonali   vyšetrovanie,   pričom   dodala, že porušenie tohto práva vyplýva aj z obsahu predchádzajúcich častí sťažnosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien sťažovateľka okrem iného uviedla: „Postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Košiciach tak došlo k porušeniu práva sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou. Z vyššie popísaného skutkového stavu vyplýva, že zo strany štátu nedošlo k zabezpečeniu účinnej ochrany sťažovateľky ako ženy prostredníctvom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   proti   protiprávnemu   konaniu jej bývalého manžela, ktoré je považované za akt diskriminácie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil,   že   postupom   a rozhodnutím   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pv   1826/2005-72 zo 16. marca 2007 boli porušené jej základné práva podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ako aj právo podľa   čl.   2   písm.   c)   a e)   dohovoru   o diskriminácii   žien,   namietané   uznesenie   okresnej prokuratúry zo 16. marca 2007 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, zaviazal ju vyplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   zároveň   vyslovila   požiadavku,   že „žiada   o nahradenie   jej   mena a priezviska a mena a priezviska jej právnej zástupkyne iniciálkami a vykrátenie názvu obce v publikovanom rozhodnutí“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe vybavenia podnetu sťažovateľky zo 16. januára 2006 krajskou prokuratúrou bolo uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1119/1-OVK-K2-2005 z 9. mája 2006 opäť začaté trestné stíhanie vo veci za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Po vykonaní procesných úkonov v rozsahu potrebnom na rozhodnutie dospel vyšetrovateľ k záveru, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a preto trestné stíhanie uznesením z 15. decembra 2006 zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 21. decembra 2006 sťažnosť, o ktorej   rozhodla   prokurátorka   okresnej   prokuratúry   uznesením   č.   k.   1   Pv   1826/05-72 zo 16. marca   2007   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietla.   Následne   sťažovateľka   podala krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa a prokurátorky. Na podnet odpovedala krajská prokuratúra listom z 1. júna 2007, v ktorom sťažovateľke oznámila, že postup uvedených orgánov činných v trestnom konaní považuje za zákonný a správny.  

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,   vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

S prihliadnutím   na   citované   zákonné   ustanovenia   ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu za účelom poskytnutia ochrany jej právam predtým, než by vyčerpala všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv. Tieto právne prostriedky jej účinne poskytuje zákon o prokuratúre vo svojich ustanoveniach § 31 a nasl. Ústavný súd teda vyslovuje názor, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany svojich   práv   podaním   opakovaného   podnetu,   ktorým   by   sa   na   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky domáhala preskúmania zákonnosti vybavenia svojho podnetu krajskou prokuratúrou. Samozrejme, pri splnení podmienok podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre by prichádzalo do úvahy využitie aj ďalšieho opakovaného podnetu, ktorým sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet.

Na   takomto   využití   zákonom   predvídaného   postupu   vzhľadom   na   ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je nevyhnutné trvať, lebo možnosti ochrany základných práv   a slobôd   sťažovateľky   poskytnuté   zákonom   o prokuratúre   ústavný   súd   považuje za účinný prostriedok ich ochrany. V prípade, ak bude aj naďalej sťažovateľka nespokojná s vybavením podnetov zo strany prokuratúry, je možné namietať porušenia základných práv a slobôd tak podľa ústavy, ako aj podľa dohovoru, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné, a orgány prokuratúry to budú musieť vziať do úvahy pri svojich rozhodnutiach (obdobne napr. III. ÚS 87/05, III. ÚS 59/06).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť. Keďže ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2007