znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 26 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 200/04-138 z 8. decembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2005 telefaxom doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 26 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 2 Co 200/04-138 z 8. decembra 2004. Toto podanie urobené telefaxom doplnila sťažovateľka predložením jeho originálu 2. mája 2005 (podaného na poštovú prepravu 29. apríla 2005).

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   v   sťažnosti uviedla,   že   v čase,   keď   bola   vydavateľom   denníkov   S.   a P.,   boli   v týchto   periodikách uverejnené   články   s názvami „Súdili   disidentov,   sú   na   Najvyššom   súde“,   „Disidentov posielali sedieť súdia dodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali   právo   na   slobodu   prejavu“,   „S.   s B.   odsúdili   kňaza,   súdia   ďalej“ (články uverejnené v denníku S. 12. augusta 2002), „Sudcovia: Naša minulosť je vecou svedomia“ (článok uverejnený v denníku S. 13. augusta 2002), „Sudca, ktorý prepustil Ľ. F. viedol kedysi politické procesy“ (článok uverejnený v denníku S. 17. septembra 2002), „L.: Sudca môže vziať L. do väzby“ (článok uverejnený v denníku S. 19. augusta 2002), „Stíhajú senát, ktorý   prepustil   L.   na   slobodu“ (článok   uverejnený   v denníku   S.   10.   decembra   2002), „Sudcovia   s pochybnou   minulosťou   súdia   dodnes“,   „Disidentov   posielali   sedieť   súdia dodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali právo na slobodu prejavu“, „S. s B. odsúdili kňaza, súdia ďalej“ (články uverejnené v denníku P. 12. augusta 2002), „Sudcovia:   Naša minulosť   je   vecou svedomia“ (článok   uverejnený v denníku   P. 13. augusta 2002), „Aktuálne: L. ochráncovia“, „Senát o L. rozhodoval čudne“ (článok uverejnený v denníku P. 17. augusta 2002).

Dňa   17.   júla   2003   podal   JUDr.   H.   S.   (ďalej   len   „žalobca“)   na   Okresnom   súde Bratislava   V   (ďalej   aj „okresný   súd“)   proti   sťažovateľke   žalobu na ochranu osobnosti, namietajúc zásah do svojich práv v súvislosti s uverejnením uvedených článkov.

Žalobca namietal, že v označených článkoch sú nepravdivé tvrdenia, ktoré zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti. Rozsudkom okresného súdu č. k. 46 Coch 2/2003-72 zo 14. apríla 2004 bola sťažovateľka zaviazaná uverejniť v troch po sebe nasledujúcich vydaniach   denníka   S.   ospravedlnenie   žalobcovi, zaplatiť mu titulom   nemajetkovej   ujmy 3 000 000 Sk a nahradiť trovy jeho konania vo výške 152 000 Sk.

Sťažovateľka   sa   proti   rozsudku   odvolala   namietajúc   formálne   a materiálne   vady rozsudku, argumentujúc právom na slobodu prejavu a uvádzajúc skutočnosti, ktoré podľa nej „tvorili podklad k napadnutým tvrdeniam“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 200/04-138 z 8. decembra 2004 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Podľa sťažovateľky sa však odvolací súd „nezaoberal   a ani   nijako   nevyjadril   k viacerým   námietkam   sťažovateľa   uvedeným v odvolaní,   ktoré   sa   napr.   týkali   aj   zákonnosti   sankcie   (povinnosti   zaplatiť   žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch)... ako aj mnohých právnych argumentov a faktov... Krajský súd   v Bratislave   v rozhodnutí   o odvolaní   sťažovateľa   nijako   nerozlíšil   hodnotiace   súdy a názory autorov napadnutých článkov od faktov v týchto článkoch zverejnených. Obe tieto právne   odlišné   kategórie   posudzoval   spoločne   bez   ohľadu   na   existujúcu   judikatúru slovenských aj medzinárodných súdov“.

Podľa sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu z 8. decembra 2004 odôvodnené „takými právnymi závermi, ktoré sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa“. Krajský súd mal podľa sťažovateľky v rámci inštančného postupu preskúmať napadnutý prvostupňový rozsudok, ktorý mimoriadne závažným spôsobom zasiahol do jej základného práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods.   2 ústavy a v súlade s ústavou poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu. Krajský súd však takto nekonal, naopak porušil aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 200/04 zo dňa 08. 12. 2004, bolo   porušené   právo   sťažovateľa   vyjadrovať   názory   slovom,   písmom   a tlačou   ako   aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy, právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantované v zmysle čl. 46 ods. 1.

2. Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Zároveň žiadala uložiť krajskému súdu povinnosť nahradiť jej trovy konania pred ústavným súdom.

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv a slobôd došlo rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 200/04-138 z 8. decembra 2004.

Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že v uvedenej právnej veci (vedenej v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 46 Coch 2/03)   podala sťažovateľka   31.   marca   2005   proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu č. k. 2 Co 200/04-138 z 8. decembra 2004 dovolanie.

Na základe výzvy ústavného súdu oznámil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom svojho predsedu č. KP 8/06-34 zo 14. júna 2006, že dovolacie konanie   v predmetnej   veci   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   4   Cdo   171/05,   pričom   o dovolaní najvyšší súd už rozhodol rozsudkom z 27. apríla 2006. V prílohe listu zo 14. júna 2006 zaslal   predseda   najvyššieho   súdu   ústavnému   súdu   taktiež   kópiu   uvedeného   rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   171/05   z 27.   apríla   2006.   Z obsahu   tohto   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd na základe dovolania podaného sťažovateľkou zrušil rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   Co   200/04-138   z 8.   decembra   2004,   ako   aj   jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 46 Coch 2/03-72 zo 14. apríla 2004 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

V dôsledku   označeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   pominuli   právne   účinky rozhodnutia, ktorého zrušenia sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáhala namietajúc, že ním došlo k zásahu do jej základných práv a slobôd. Predmetná právna vec sťažovateľky sa z procesného hľadiska vrátila do fázy konania pred súdom prvého stupňa.

Platná   právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   v súčasnosti   umožňuje sťažovateľke (v procesnom postavení žalovanej) domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich základných práv a slobôd v ďalšom priebehu konania uplatnením svojich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom priamo pred súdom prvého stupňa, konajúcim v jej veci, ako aj pred odvolacím súdom v prípade podania odvolania. V právomoci   týchto   súdov   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností prípadu. Ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), viazaní čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), sú tieto súdy oprávnené a zároveň povinné dbať na ochranu základných práv a slobôd účastníkov konania vrátane ústavne súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na daný prípad. Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľky do právomoci všeobecných súdov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde,   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006