znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   G.   a I.   G.,   obaja   bytom   R.,   zastúpených   advokátkou JUDr. V. S., P., v ktorej namietajú porušenie ich práv podľa čl. 12, čl. 13, čl. 19, čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 17 C 131/98-87 zo 4. júna 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 410/03-110 z 2. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G. a I. G.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená sťažnosť I. G. a I. G., obaja bytom R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. V. S., P., v ktorej namietajú porušenie ich práv podľa čl. 12, čl. 13, čl. 19,   čl.   20,   čl.   46,   čl.   47   a   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   17   C   131/98-87 zo 4. júna 2003   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 3 Co 410/03-110 z 2. marca 2004.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp.   zn.   17   C   131/98   sa   rozhodovalo   o návrhu   žalobkyne   na   určenie   hranice   medzi nehnuteľnosťami   a na vypratanie   nehnuteľností,   ktorý   smeroval   proti   nim.   Okresný   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 131/98-87 zo 4. júna 2003, proti ktorému sťažovatelia podali odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 410/03-110 z 2. marca 2004 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia následne proti rozsudku krajského súdu z 2. marca 2004 podali dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 196/2004 z 22. marca 2005 tak, že ho ako neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   v predmetnej   veci   došlo   podľa sťažovateľov k neoprávnenému zásahu do ich vlastníckeho práva, pretože na ich základe bola „navýšená   bez   právneho   dôvodu   výmera   parciel   žalobkyne“.   Uvedenými rozhodnutiami došlo podľa nich k porušeniu ich práv podľa:

„ -   Čl. 12 Ústavy, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

-Čl. 13 Ústavy, povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

-Čl. 19 Ústavy, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

-Čl.   20 Ústavy,   každý má právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

-Čl.   46   Ústavy,   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím súdu.

-Čl. 47 Ústavy, všetci účastníci sú si v konaní rovní.

-Čl. 48 Ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

-§ 123, § 126 Občianskeho zákonníka

-§ 134 O. s. p. – verejné listiny ak sa nepreukázal opak sú platné, čo nebolo rešpektované pri znaleckom posudku znalca Ing. J. B.“

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali,   že   súd   mal   podľa   nich   pri   rozhodovaní v predmetnej veci vychádzať z údajov platných v katastri nehnuteľností, a nie posudzovať jednotlivé   listiny,   či   sú   duplicitne   zapísané   alebo   nesprávne   identifikované.   V rámci vykonaného dokazovania podľa nich znalec svojím znaleckým posudkom, ako aj svojimi tvrdeniami,   na   ktorých   okresný   súd   a krajský   súd   následne   založili   svoje   rozhodnutia, „zaviedol   súdy   do   neznáma“. V predmetnom   konaní   sťažovatelia   neboli   zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom   a z tohto   dôvodu „sa   predmetná   vec   poriešila nesprávnym   smerom   a došlo   pri   rozhodovaní   súdov   k ohrozeniu   vlastníckeho   práva sťažovateľov“.

Sťažovatelia taktiež namietali, že sa v predmetnom konaní nemali možnosť vyjadriť k   dôkazom   predkladaným   žalobkyňou,   predovšetkým   k znaleckému   posudku   a   že v uvedenom   spore   bol   podľa   nich   rozpor   medzi   predloženým   znaleckým   posudkom a jednotlivými výpoveďami svedkov, ktoré spochybňovali závery znaleckého dokazovania. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľov nehodnotili nimi predložené dôkazy, čo malo za následok vydanie rozsudku, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby:„-Ústavný   súd   zrušil   rozsudky   Okresného   súdu   v Prešove   a Krajského   súdu v Prešove a vec zrušil a vrátil súdom na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci.

-aby   Ústavný   súd   rozhodol   o náhrade   škody   v zmysle   namietaných   porušení sťažovateľmi za to, že sťažovatelia nemohli pokojne užívať nehnuteľnosti viac ako 9 rokov a za každý aj začatý rok, aby sťažovateľov odškodnil vo výške 2.000 000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   sú   ľudia   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 131/98-87 zo 4. júna 2003 a taktiež s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 410/03-110 z 2. marca 2004, ktoré podľa nich vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu a z ktorých súdy následne vyvodili nesprávne právne závery. Sťažovatelia namietali, že súdy nesprávne zistili skutkový stav veci, z ktorého vychádzali pri svojom rozhodovaní,   konkrétne vychádzali zo   znaleckého posudku,   ktorého   závery   sťažovatelia považujú   za   nesprávne,   ako   aj   z   nesprávnych   tvrdení   prednesených   znalcom v konaní a z neovereného   geometrického   plánu.   Sťažovatelia taktiež   namietali,   že   im v priebehu konania nebola daná možnosť vyjadriť sa k dôkazom predkladaným žalobkyňou a že súd nehodnotil nimi predložené dôkazy, a preto vydal rozsudok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetné konanie bolo skončené 31. marca 2004, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 131/98-87 zo 4. júna 2003   v znení   opravného   uznesenia   č.   k.   17   C   131/98-93   zo   4.   augusta   2003   v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 410/03-110 z 2. marca 2004.

Sťažnosť sťažovateľov z 12. mája 2005, ktorou namietali porušenie svojich práv, bola ústavnému súdu doručená 17. júna 2005.

V danom   prípade   nepovažoval   ústavný   súd   (s   ohľadom   na   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde) za právne významný pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde okamih vyhlásenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 196/2004 z 22. marca 2005, pretože sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutie najvyššieho súdu v uvedenej veci nenamietali.

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   v čase,   keď   sa   sťažovatelia   domáhali   ochrany svojich   základných   práv   a slobôd na ústavnom   súde   podľa   čl.   127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, a preto ústavný súd ich sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 ods.   3 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy (právo byť prítomný na súdnom konaní a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom), ako aj práva podľa čl. 46 ústavy treba naviac uviesť, že ide aj o nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože na ochranu uvedených práv bolo možné využiť podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 24. augusta 2005