znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 235/03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosti R. H., bytom S., Ľ. H., bytom V., a P. L., bytom V.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   L.,   Advokátska   kancelária,   M.,   ktorými namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru   Košice   sp.   zn.   ČVS:   KUJP-72/OVVK-2002   z 18.   decembra   2002   o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 89/02 z 20. decembra 2002, ako aj porušenie svojich základných práv a slobôd   zaručených   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu   Košice   I   sp.   zn. 7 Ntv 152/02 z 21.   decembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 To 456/02-62 z 9. januára 2003 o vzatí do väzby, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti R. H., Ľ. H. a P. L. vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd   zaručených   čl.   17   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Košice   sp.   zn.   ČVS:   KUJP-72/OVVK-2002 z 18. decembra 2002 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 89/02 z 20. decembra 2002 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

2. Sťažnosti R. H., Ľ. H. a P. L. vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd   zaručených   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu   Košice   I   sp.   zn. 7 Ntv 152/02 z 21.   decembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 To 456/02-62 z 9. januára 2003 o vzatí do väzby o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 17. februára 2003 doručené sťažnosti R. H., bytom S., Ľ. H., bytom V., a P. L., bytom V.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   L.,   Advokátska kancelária,   M.,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd zaručených čl. 17 ods.   1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Košice   (ďalej   len „krajský úrad justičnej polície“) sp. zn. ČVS: KUJP-72/OVVK-2002 z 18. decembra 2002, uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 89/02 z 20. decembra 2002, uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Ntv 152/02 z 21. decembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 To 456/02-62 z 9. januára 2003.

Sťažovatelia   uviedli,   že   uznesením   vyšetrovateľa   krajského   úradu   justičnej polície sp. zn. ČVS: KUJP-72/OVVK-2002 z 18. decembra 2002 bolo proti nim začaté trestné stíhanie vznesením obvinenia podľa § 160 ods. 1 a § 163 ods. 1 Trestného poriadku pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1   Trestného   zákona   a nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona v podstate na tom skutkovom základe, že boli členmi zločineckej skupiny najmenej 7 osôb, ktoré na území Slovenskej republiky po predchádzajúcej dohode plánovane a organizovane za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov páchali trestnú činnosť pokračujúceho trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice,   a to   tak,   že   od   svojho   vzniku   až   doposiaľ   najmenej   v 10   prípadoch zorganizovali nelegálne prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou emigrantov z ázijských krajín s cieľom previesť ich do západnej Európy, pričom mali zabezpečovať samotnú prepravu emigrantov, za čo mala zločinecká skupina získať najmenej 1 000 000 Sk.

Uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 89/02 z 20. decembra 2002 bola zamietnutá ich sťažnosť, ktorú podali proti vyššie citovanému uzneseniu vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania, s odôvodnením, že z informačno-technických prostriedkov a z prostriedkov   operatívno-pátracej   činnosti   vyplýva   dostatočný   záver,   že   spáchali trestné činy, ktoré sú im kladené za vinu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 152/02 z 21. decembra 2002 boli vzatí do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku s odôvodnením,   že   vzhľadom   na   obsah   výpovedí   obvinených,   ako   aj   obsah pripojeného   spisového   materiálu,   ktorého   časť   je   utajená, súd   akceptoval   väzobné dôvody podľa návrhu krajského prokurátora.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   456/02   z 9.   januára   2003   boli   ich sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietnuté s odôvodnením, že sú splnené aj formálne a materiálne podmienky pre vzatie do väzby. Podľa záverov krajského súdu dôvody   kolúznej   väzby   spočívajú   v tom,   že   charakter   stíhanej   trestnej   činnosti a zapojenie   ďalších   neidentifikovaných   osôb,   ktoré   neboli   vypočuté   v spojení s aktivitou obvinených, dáva reálny predpoklad existencie tohto väzobného dôvodu. Dôvody   preventívnej   väzby   podľa   záverov   odvolacieho   súdu   spočívajú   v doteraz nazhromaždených dôkazoch odôvodňujúcich dôvodné podozrenie z páchania trestnej činnosti dlhší čas.

Sťažovatelia ako dôkaz predložili všetky štyri citované rozhodnutia.

Uzneseniu   vyšetrovateľa   krajského   úradu   justičnej   polície,   ako   aj   krajskej prokuratúry   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia   sťažovatelia vytýkajú   neurčitosť,   nejasnosť,   nezrozumiteľnosť   a nepreskúmateľnosť.   Uznesenie vyšetrovateľa neobsahuje taký popis skutku, ako sa vyžaduje, neobsahuje konkrétny čas   údajného   založenia   a trvania   zločineckej   skupiny   a neobsahuje   ani   ďalšie konkrétne   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   zrejmé,   že   takáto   zločinecká   skupina existovala.   Takto   formulovaný skutok,   ako   je v uvedenom   uznesení   vyšetrovateľa, nespĺňa   kritérium   nezameniteľnosti   s iným   prípadným   skutkom   a veľmi   sporná   je otázka   totožnosti   skutku   pre   prípad   ďalšieho   postupu   v konaní,   napr.   pri   podaní obžaloby.

Z takto formulovaného skutku vôbec nie je zrejmé, ako mala údajná zločinecká skupina   vzniknúť,   kedy   mala   byť   založená   a ako   dlho   mala   pôsobiť.   Formulácia „najmenej v 10 prípadoch“ je taktiež nekonkrétna a vyvstáva nezodpovedaná otázka, kedy konkrétne, v ktorý deň a v akom čase došlo k tomu-ktorému prípadu nelegálneho prekročenia štátnej hranice.

Ustanovenie § 185 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 89 ods.   27   Trestného   zákona   hovorí   o tom,   že   zločineckou   skupinou   sa   rozumie zoskupenie najmenej 3 osôb za účelom páchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti trvajúce dlhší čas.

Pre naplnenie znakov trestnej činnosti podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona musí byť jednoznačne zrejmá doba trvania zločineckého zoskupenia najmenej 3 osôb. Uznesenie vyšetrovateľa v danej veci tento údaj neobsahuje a uvádza, že zoskupenie vyvíjalo svoju činnosť od svojho vzniku až doposiaľ.

Sťažovatelia ako obvinení majú právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú im kladené za vinu, a navrhovať dôkazy na svoju obranu. Nevedia však, ako uplatnia   toto   svoje   právo,   keď   nepoznajú   konkrétne   údaje,   ako   je   čas   a miesto spáchania trestného činu.

Všetky   tieto   vytýkané   nedostatky   procesného,   ako   aj   hmotnoprávneho charakteru sú podľa sťažovateľov porušením ústavou zaručeného práva, že nikoho nemožno   stíhať   inak   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   upravuje   zákon,   v danom prípade Trestný zákon a Trestný poriadok.

Ani   uznesenia   oboch   súdov   podľa   názoru   sťažovateľov   nezodpovedajú ústavným   princípom,   podľa   ktorých   sa   zaručuje   osobná   sloboda   a väzba   ako mimoriadne opatrenie môže byť uvalená iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Trestný poriadok v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) vyžaduje, aby existovali konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený bude konať tak, ako je v týchto zákonných ustanoveniach uvedené. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že   väzobný   dôvod   musí   spočívať   v konkrétnych   skutočnostiach,   ktoré   boli   zistené z procesného hľadiska zákonným a správnym postupom.

Napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   o uvalení   väzby neobsahujú   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   okolnosti   alebo   zistenia,   ktoré   by   mali základ   v procesne   vykonanom   dokazovaní   a sú   právne   významné   pre   záver o existencii dôvodov kolúznej a preventívnej väzby.

Prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o uvalení väzby vôbec neobsahuje zdôvodnenie   v načrtnutom   smere,   tak   ako   to   vyžaduje   zákonná   právna   úprava. Druhostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu   je   taktiež   nekonkrétne,   neurčité a neobsahuje   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť   alebo   zistenie,   tak   ako   to   vyžaduje ustanovenie § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Odkaz   na   zistenie   z použitia   informačno-technických   prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, teda odkaz na utajované informácie, nie je náležitým zdôvodnením väzobného dôvodu konkrétnou skutočnosťou.

Dôvod   väzby   nemôže   byť   tajný   alebo   utajovaný   a sťažovatelia   majú   byť oboznámení,   v čom   spočíva   dôvodná   obava   opodstatňujúca   kolúznu   a preventívnu väzbu.Dôvodom väzby nemôže byť odmietnutie vypovedať zo strany sťažovateľov.Dôvodom kolúznej ani preventívnej väzby nemôže byť potreba vykonávania dôkazov výsluchom, naviac neznámych a neidentifikovaných osôb. Stav v dôkaznej situácii, prípadne potreba vykonávania dôkazov nemôže byť na ujmu sťažovateľov, najmä   za   stavu,   keď   existujú   údajní   ďalší   páchatelia   trestnej   činnosti,   ktorých nepoznajú ani orgány činné v trestnom konaní.

Dôkazom   tvrdení   sťažovateľov   o absencii   konkrétnych   skutočností v napadnutých väzobných rozhodnutiach je aj fakt, že v uznesení krajského súdu č. k. 5 To   456/02-62 na str.   4 v poslednom   odseku   je použitá   formulácia „dáva reálny predpoklad“, že všetci obvinení by mali konať spôsobom uvedeným podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. To je podľa názoru sťažovateľov dôkazom, že súd pri rozhodovaní   o väzbe   vychádzal   len   z predpokladov   alebo   domnienok   a nezisťoval konkrétne skutočnosti, ktoré sú zákonnými dôvodmi pre vzatie do väzby.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sú   sťažovatelia   toho   názoru,   že   citovanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní boli porušené ich ústavné práva uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ Košice ČVS: KÚJP 72/OVVK-2002 z 18. 12. 2002 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. a nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. a uznesením Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   k.   1   Kv   89/02   z 20.   12.   2002   bolo   porušené ústavné právo sťažovateľa... zakotvené v čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I.   č.   k.   7   Ntv   152/02   z 21.   12.   2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 To 456/02-62 z 9. 1. 2003 o vzatí do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. bolo porušené ústavné právo sťažovateľa... zakotvené v čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR.

Podľa čl. 56 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. Ústavný súd SR zrušuje:

- Uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ Košice ČVS: KÚJP 72/OVVK-2002 z 18. 12. 2002

- Uznesenie Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. 1 Kv 89/02 z 20. 12. 2002

- Uznesenie Okresného súdu Košice I. č. k. 7 Ntv 152/02 z 21. 12. 2002

- Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 To 456/02-62 z 9. 1. 2003.“

Na základe výzvy ústavného súdu právny zástupca sťažovateľov 28. augusta 2003 predložil kópiu odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 152/02 o vzatí do väzby, ako aj kópiu zápisnice o výsluchoch sťažovateľov vyšetrovateľom krajského úradu justičnej polície, pretože do tejto zápisnice zahlásil aj sťažnosť.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovatelia   odôvodnili   svoju   sťažnosť,   vyplýva, že   porušenie   svojho   základného   práva   a slobody   zaručených   čl.   17   ods.   1   a 2 ústavy   zdôvodňujú   najmä   neurčitosťou,   nejasnosťou,   nezrozumiteľnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ako aj uznesenia   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia.   S týmito procesnými nedostatkami spájajú porušenie ústavného práva na osobnú slobodu.

Uznesením krajského úradu justičnej polície sp. zn. ČVS: KUJP-72/OVVK-2002 z 18. decembra 2002 bolo podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie   sťažovateľom   a ďalším   štyrom   osobám   pre   trestný   čin založenia, zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171 ods. 1,   ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že Ľ. H. najneskôr v priebehu roku 2002 zosnoval zoskupenie najmenej siedmich osôb, ktoré na území Košického a Prešovského kraja, ako aj na ostatnom   území   Slovenskej   republiky   po   predchádzajúcej   dohode   plánovane a organizovane   za   účelom   zabezpečenia   finančných   prostriedkov   páchali   trestnú činnosť   pozostávajúcu   z pokračujúceho   trestného   činu   nedovoleného   prekročenia štátnej hranice podľa   § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona,   a to   tak,   že   od   svojho   vzniku   až   doposiaľ   v najmenej   10   prípadoch zorganizovali   nelegálne   prekročenie   štátnej   hranice   Slovenskej   republiky   z územia Ukrajiny emigrantov z Číny, Vietnamu a iných krajín ázijského kontinentu, pričom zabezpečovali   prepravcov,   pričom   R.   H.   a P.   L.   zabezpečovali   samotnú   prepravu emigrantov, za čo získali prospech najmenej   1 000 000 Sk a npor. P. P., starší inšpektor OO PZ Sobrance, ppráp. P. R., starší inšpektor OO PZ Sobrance a práp. M. H.,   starší   inšpektor   Oddelenia   hraničnej   kontroly   PZ   Petrovce,   poskytovali obvinenému   Ľ.   H.   informácie   o bezpečnostných   policajných   akciách   na   hranici Slovenskej republiky a Ukrajiny a pri výkone služby umožnili vozidlám prevážajúcim nelegálnych emigrantov pokračovanie v ceste, aj keď mali vedomosť, že takéto osoby sa v týchto vozidlách nachádzajú.

Vyšetrovateľ v odôvodnení uviedol dôkazy, ktoré nasvedčujú, že skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia, pričom zdôvodnil aj použitie právnej kvalifikácie trestných činov sťažovateľov.

Vo   veci   je   potrebné   podotknúť,   že   voči   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   daná právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý aj sťažovatelia využili a podali sťažnosť, o ktorej aj krajský prokurátor v Košiciach rozhodol.

Záruka procesného hľadiska, že nikoho nemožno stíhať inak ako z dôvodov a spôsobom predvídaným zákonom, nebola podľa názoru ústavného súdu porušená.

Sťažovateľom   bolo   vznesené   obvinenie, proti   ktorému   ihneď   podali   do zápisnice   o výsluchu   obvineného   sťažnosť,   ktorú   zdôvodnili   odlišne   ako   pred ústavným súdom, keď uviedli,   že proti uzneseniu podávajú sťažnosť, lebo toto sa nezakladá na pravde. Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovatelia využili svoje zákonné právo vo veci nevypovedať. Výsluch sa konal v prítomnosti nimi zvoleného zástupcu.   Krajský   prokurátor   sa   náležite   vysporiadal   s tvrdením   sťažovateľov a zabezpečené dôkazy pokladal za dostatočné na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V danom   prípade   je   takýmto   osobitným   predpisom   Trestný   poriadok,   ktorý umožnil sťažovateľom podať opravný prostriedok, v ktorom mohli namietnuť vady uznesenia, ktoré podľa ich názoru sú až vadami, ktoré porušujú ich ústavné práva.

Ústavný súd sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského prokurátora   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené alebo   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   nestotožňujú   so   závermi krajského prokurátora, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušovaní základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98).

Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99).

Sťažovatelia   namietajú   nesplnenie   zákonných   náležitostí   uznesenia   o začatí trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia,   z čoho   odvodzujú   porušenie   svojho základného práva   na osobnú   slobodu   zaručeného   čl.   17   ods.   1   a 2   ústavy,   ako   aj rozhodnutia krajskej prokuratúry o ich sťažnosti proti tomuto uzneseniu. V podanej sťažnosti uviedli iné dôvody, ako uvádzajú v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Tieto okolnosti neboli známe ani vyšetrovateľovi v čase rozhodovania o vznesení obvinenia, ani krajskému prokurátorovi v čase rozhodovania o sťažnosti, a preto sa nimi nemohli náležite v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti vysporiadať.

Ústavný   súd   zistil,   že   nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   sťažovateľmi označeným postupom krajskej prokuratúry a nimi namietaným porušením čl. 17 ods. 1 a 2   ústavy   zakotvujúceho   zásadu   zákonnosti,   podľa   ktorej   nikoho   nemožno   stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak   ako   z dôvodu   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon, v danom prípade Trestný poriadok.

Vzhľadom na vyššie uvedené v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Uznesením okresného súdu   sp.   zn. 7 Ntv 152/02 z 21.   decembra 2002 boli všetci   traja   sťažovatelia   spolu   s ďalšími   štyrmi   osobami   vzatí   do   väzby   podľa ustanovenia   § 68 ods.   1 Trestného poriadku   z dôvodov   § 67 ods.   1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom lehota trvania väzby začala plynúť u každého individuálne podľa začiatku obmedzenia osobnej slobody. Okresný súd uznal za dôvodný návrh krajského prokurátora v Košiciach, ktorý vypočul obvinených a preskúmal pripojený spisový materiál, ako aj pripojenú časť spisového materiálu, ktorá je utajená, a dospel k záveru o existencii väzobných dôvodov.

Aj   na   tomto   mieste   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd   nie   je   odvolacím orgánom vo veci preskúmania uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby. Takýmto orgánom aj v zmysle poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ je krajský súd.

Sťažovatelia   využili   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   im   Trestný   poriadok umožňuje, a proti uzneseniu okresného súdu podali sťažnosti. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 456/02 z 9. januára 2003 sťažnosti zamietol. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, keď uviedol,   že   sú   splnené   formálne   podmienky   pre   vzatie   do   väzby.   Už   z doposiaľ zabezpečených dôkazov predložených krajskému súdu v trestnom spise, najmä pokiaľ ide   o zistenia   vyplývajúce   z použitia   informačno-technických   prostriedkov a prostriedkov   operatívno-pátracej   činnosti   (§   89   ods.   2   Trestného   poriadku), vyplývajú   skutočnosti   týkajúce   sa   aktivity   obvinených   súvisiacej   s dôvodným podozrením, že sú členmi zločineckej skupiny, že budú pre ňu činní, pričom táto bola zameraná na páchanie trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol spojený s nutnosťou výsluchu ďalších osôb,   ako   aj   s aktivitami   obvinených   a ich   úzkej   koordinácie   činnosti   tesne   pred zadržaním. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, už zo zhromaždených dôkazov mal krajský súd za preukázané, že obvinení páchali trestnú činnosť po dlhšiu dobu a Ľ. H. aj napriek tomu, že už v minulosti bol súdne trestaný.   Tieto   skutočnosti   krajský   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   by   v prípade prepustenia na slobodu umožnili pokračovať v trestnej činnosti.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 52/02 z 21. decembra 2002 a uznesením krajského súdu č. k. 5 To 456/02-62 z 9. januára 2003 o vzatí do väzby. Ako argumenty uviedli, že neboli dané dôvody väzby, najmä to, že by boli v rozpore s ustanoveniami § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Namietali, že väzobný   dôvod   musí   spočívať   v konkrétnych   skutočnostiach,   ktoré   boli   získané z procesného   hľadiska   zákonným   a správnym   postupom.   Sťažovatelia   obom uzneseniam vytýkajú, že neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti, okolnosti alebo zistenia,   ktoré   by   mali   základ   v procesne   vykonanom   dokazovaní   a sú   právne významné pre záver o existencii dôvodov kolúznej a preventívnej väzby. Odkaz na zistenia   z použitia   informačno-technických   prostriedkov   a prostriedkov   operatívno-pátracej činnosti, teda odkaz na utajované informácie, nie je náležitým zdôvodnením väzobného   dôvodu,   ktorý   nemôže   byť   tajný   alebo   utajovaný.   Dôkazom   o ich tvrdeniach je fakt, že uznesenie „dáva reálny predpoklad“, že všetci obvinení konali spôsobom uvedeným podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Na základe tohto sa sťažovatelia domnievajú, že súd pri rozhodovaní o väzbe konal len z predpokladov alebo domnienok a nezisťoval konkrétne skutočnosti, ktoré sú zákonnými dôvodmi pre vzatie do väzby.

Sťažovatelia na žiadosť ústavného súdu predložili aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby z 27. decembra 2002. V sťažnosti taktiež, ako aj v konaní pred ústavným súdom vytýkajú uzneseniu o vzatí do väzby nekonkrétnosť, ktorej nemožno oponovať konkrétnymi argumentmi.

Z napadnutých uznesení je zrejmé, aké skutočnosti oba súdy uznali za základ svojho rozhodnutia a ustálili z nich dôvod väzby sťažovateľov. Najmä krajský súd sa vysporiadal   so   všetkými   argumentmi   sťažnosti   a   skúmal   formálne   aj   materiálne podmienky   sťažovateľov   pre   ich   vzatie   do   väzby.   Oba   súdy   podali   taký   výklad väzobných dôvodov, ktoré boli citované v ich rozhodnutiach, že ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľov nemožno považovať za arbitrárne ani inak neústavné.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovatelia uvádzali v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by   mohli   spochybniť   právne   závery   krajského   súdu   o existencii   a relevantnosti uvedených   zákonných   dôvodov   väzby   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   zistené   skutočnosti   postačovali   na   podklad na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, ako aj pre rozhodnutie o uvalení väzby.   S ohľadom   na   tieto   skutočnosti   je   potom   sťažnosť   sťažovateľov   zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o odmietnutí   sťažností   ako   zjavne neopodstatnených, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutých uznesení.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003