SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 234//2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6244/2014, Rvp 6245/2014, Rvp 6246/2014,Rvp 6247/2014, Rvp 6248/2014, Rvp 6249/2014, Rvp 6250/2014, Rvp 6251/2014,Rvp 6252/2014, Rvp 6253/2014, Rvp 6254/2014, Rvp 6255/2014, Rvp 6256/2014,Rvp 6257/2014, Rvp 6258/2014, Rvp 6259/2014, Rvp 6260/20014, Rvp 6261/2014,Rvp 6262/2014, Rvp 6263/2014, Rvp 6264/2014, Rvp 6265/2014, Rvp 6266/2014,Rvp 6267/2014, Rvp 6268/2014, Rvp 6269/2014, Rvp 6270/2014, Rvp 6271/2014,Rvp 6272/2014, Rvp 6273/2014, Rvp 6274/2014, Rvp 6275/2014, Rvp 6276/2014,Rvp 6277/2014, Rvp 6278/2014, Rvp 6279/2014, Rvp 6280/2014, Rvp 6281/2014,Rvp 6282/2014, Rvp 6283/2014, Rvp 6284/2014, Rvp 6285/2014, Rvp 6286/2014,Rvp 6287/2014, Rvp 6288/2014, Rvp 6289/2014, Rvp 6290/2014, Rvp 6291/2014),Rvp 6292/2014, Rvp 6293/2014, Rvp 6294/2014, Rvp 6295/20014, Rvp 6296/2014,Rvp 6297/2014, Rvp 6298/2014, Rvp 6299/2014, Rvp 6300/2014, Rvp 6301/2014,Rvp 6302/2014, Rvp 6303/2014, Rvp 6304/2014, Rvp 6305/2014, Rvp 6306/2014,Rvp 6307/2014, Rvp 6308/2014, Rvp 6309/2014, Rvp 6310/2014, Rvp 6311/2014,Rvp 6312/2014, Rvp 6313/2014, Rvp 6314/2014, Rvp 6315/2014, Rvp 6316/2014,Rvp 6317/2014, Rvp 6318/2014, Rvp 6319/2014, Rvp 6320/2014, Rvp 6321/2014,Rvp 6322/2014, Rvp 6323/2014, Rvp 6324/2014, Rvp 6325/2014, Rvp 6326/2014,Rvp 6327/2014, Rvp 6328/2014, Rvp 6329/2014, Rvp 6330/2014, Rvp 6331/2014,Rvp 6332/2014, Rvp 6333/2014, Rvp 6334/2014, Rvp 6335/2014, Rvp 6336/2014,Rvp 6337/2014, Rvp 6338/2014, Rvp 6339/2014, Rvp 6340/2014, Rvp 6341/2014,Rvp 6342/2014, Rvp 6343/2014, Rvp 6344/2014, Rvp 6345/2014, Rvp 6346/2014,Rvp 6347/2014, Rvp 6348/2014, Rvp 6349/2014, Rvp 6350/2014, Rvp 6351/2014,Rvp 6352/2014, Rvp 6353/2014, Rvp 6354/2014, Rvp 6355/2014, Rvp 6356/2014,Rvp 6357/2014, Rvp 6358/2014, Rvp 6359/2014, Rvp 6360/2014, Rvp 6361/2014,Rvp 6362/2014 a Rvp 6363/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručenéhov čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenými pod spisovými značkami:14 Co 309/2014 zo 4. marca 2014 (Rvp 6244/2014), 14 Co 474/2014 z 19. marca 2014(Rvp 6245/2014), 14 Co 1016/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6246/2014), 13 Co 1035/2013z 11. marca 2014 (Rvp 6247/2014), 16 Co 1048/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6248/2014),13 Co 1037/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6249/2014), 14 Co 1061/2013 z 25. februára 2014(Rvp 6250/2014), 14 Co 25/2014 z 25. februára 2014 (Rvp 6251/2014), 14 Co 376/2014z 12. marca 2014 (Rvp 6252/2014), 14 Co 379/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6253/2014),14 Co 374/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6254/2014), 14 Co 386/2014 z 12. marca 2014(Rvp 6255/2014), 14 Co 383/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6256/2014), 14 Co 375/2014z 12. marca 2014 (Rvp 6257/2014), 14 Co 372/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6258/2014),14 Co 385/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6259/2014), 14 Co 380/2014 z 12. marca 2014(Rvp 6260/20014), 14 Co 378/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6261/2014), 17 Co 403/2014zo 17. marca 2014 (Rvp 6262/2014), 15 Co 277/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6263/2014),15 Co 270/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6264/2014), 15 Co 275/2014 zo 6. marca 2014(Rvp 6265/2014), 15 Co 274/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6266/2014), 15 Co 273/2014zo 6. marca 2014 (Rvp 6267/2014), 17 Co 401/2014 z 12. marca 2014 (Rvp 6268/2014),15 Co 279/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6269/2014), 15 Co 278/2014 zo 6. marca 2014(Rvp 6270/2014), 15 Co 276/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6271/2014), 15 Co 281/2014zo 6. marca 2014 (Rvp 6272/2014), 15 Co 280/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6273/2014),15 Co 272/2014 zo 6. marca 2014 (Rvp 6274/2014), 13 Co 186/2014 z 3. marca 2014(Rvp 6275/2014), 13 Co 185/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6276/2014), 13 Co 184/2014z 3. marca 2014 (/Rvp 6277/2014), 13 Co 183/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6278/2014),13 Co 182/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6279/2014), 13 Co 181/2014 z 3. marca 2014(Rvp 6280/2014), 13 Co 180/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6281/2014), 13 Co 178/2014z 3. marca 2014 (Rvp 6282/2014), 13 Co 187/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6283/2014),13 Co 71/2014 z 26. februára 2014 (Rvp 6284/2014), 15 Co 891/2013 z 25. marca 2014(Rvp 6285/2014), 15 Co 895/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6286/2014), 15 Co 894/2013z 25. marca 2014 (Rvp 6287/2014), 15 Co 893/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6288/2014),15 Co 672/2013 zo 17. marca 2014 (Rvp 6289/2014), 17 Co 1109/2013 z 28. marca 2014(Rvp 6290/2014), 17 Co 1111/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6291/2014), 17 Co 1112/2013z 28. marca 2014 (Rvp 6292/2014), 17 Co 1113/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6293/2014),16 Co 251/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6294/2014), 16 Co 253/2014 z 27. februára 2014(Rvp 6295/20014), 17 Co 219/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6296/2014), 17 Co 222/2014z 28. marca 2014 (Rvp 6297/2014), 13 Co 1173/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6298/2014),13 Co 1175/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6299/2014), 13 Co 1176/2013 z 11. marca 2014(Rvp 6300/2014), 17Co 239/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6301/2014), 17 Co 244/2014z 28. marca 2014 (Rvp 6302/2014), 17 Co 238/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6303/2014), 17Co 242/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6304/2014), 17 Co 243/2014 z 31. marca 2014(Rvp 6305/2014), 17 Co 245/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6306/2014), 17 Co 246/2014z 31. marca 2014 (Rvp 6307/2014), 17 Co 247/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6308/2014),17 Co 248/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6309/2014), 17 Co 357/2014 zo 17. marca 2014(Rvp 6310/2014), 17 Co 358/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6311/2014), 17 Co 359/2014zo 17. marca 2014 (Rvp 6312/2014), 17 Co 360/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6313/2014),17 Co 361/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6314/2014), 17 Co 356/2014 zo 17. marca 2014(Rvp 6315/2014), 17 Co 354/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6316/2014), 15 Co 674/2013zo 17. marca 2014 (Rvp 6317/2014), 15 Co 675/2013 zo 17. marca 2014 (Rvp 6318/2014),17 Co 269/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6319/2014), 17 Co 273/2014 z 13. marca 2014(Rvp 6320/2014), 17 Co 271/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6321/2014), 17 Co 272/2014z 13. marca 2014 (Rvp 6322/2014), 17 Co 259/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6323/2014),17 Co 262/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6324/2014), 17 Co 263/2014 z 24. marca 2014 (Rvp6325/2014), 17 Co 266/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6326/2014), 17 Co 237/2014zo 17. marca 2014 (Rvp 6327/2014), 17 Co 236/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6328/2014),17 Co 235/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6329/2014), 17 Co 234/2014 zo 17. marca 2014(Rvp 6330/2014), 17 Co 233/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6331/2014), 17 Co 232/2014zo 17. marca 2014 (Rvp 6332/2014), 17 Co 230/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6333/2014),17 Co 264/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6334/2014), 17 Co 265/2014 z 24. marca 2014(Rvp 6335/2014), 17 Co 267/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6336/2014), 17 Co 268/2014z 24. marca 2014 (Rvp 6337/2014), 16 Co 262/2014 z 27. február 2014 (Rvp 6338/2014),16 Co 260/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6339/2014), 14 Co 266/2014 z 25. februára 2014(Rvp 6340/2014), 17 Co 221/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6341/2014), 16 Co 267/2014z 27. februára 2014 (Rvp 6342/2014), 16 Co 269/2014 z 27. februára 2014(Rvp 6343/2014), 14 Co 1114/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 6344/2014), 14 Co 1115/2013z 25. februára 2014 (Rvp 6345/2014), 14 Co 1113/2013 z 25. februára 2014(Rvp 6346/2014), 14 Co 1085/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 6347/2014), 14 Co 1086/2013z 25. februára 2014 (Rvp 6348/2014), 14 Co 1087/2013 z 25. februára 2014(Rvp 6349/2014), 14 Co 1088/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 6350/2014), 14 Co 1111/2013z 25. februára 2014 (Rvp 6351/2014), 13 Co 1207/2013 z 26. februára 2014(Rvp 6352/2014), 13 Co 1209/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 6353/2014), 13 Co 1210/2013z 26. februára 2014 (Rvp 6354/2014), 13 Co 1211/2013 z 26. februára 2014(Rvp 6355/2014), 16 Co 20/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6356/2014), 16 Co 21/2014z 27. februára 2014 (Rvp 6357/2014), 16 Co 22/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6358/2014),16 Co 23/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6359/2014), 16 Co 24/2014 z 27. februára 2014(Rvp 6360/2014), 16 Co 25/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6361/2014), 16 Co 26/2014z 27. februára 2014 (Rvp 6362/2014) a 16 Co 18/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6363/2014)a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 6244/2014, Rvp 6245/2014, Rvp 6246/2014, Rvp 6247/2014,Rvp 6248/2014, Rvp 6249/2014, Rvp 6250/2014, Rvp 6251/2014, Rvp 6252/2014,Rvp 6253/2014, Rvp 6254/2014, Rvp 6255/2014, Rvp 6256/2014, Rvp 6257/2014,Rvp 6258/2014, Rvp 6259/2014, Rvp 6260/20014, Rvp 6261/2014, Rvp 6262/2014,Rvp 6263/2014, Rvp 6264/2014, Rvp 6265/2014, Rvp 6266/2014, Rvp 6267/2014,Rvp 6268/2014, Rvp 6269/2014, Rvp 6270/2014, Rvp 6271/2014, Rvp 6272/2014,Rvp 6273/2014, Rvp 6274/2014, Rvp 6275/2014, Rvp 6276/2014, Rvp 6277/2014,Rvp 6278/2014, Rvp 6279/2014, Rvp 6280/2014, Rvp 6281/2014, Rvp 6282/2014,Rvp 6283/2014, Rvp 6284/2014, Rvp 6285/2014, Rvp 6286/2014, Rvp 6287/2014,Rvp 6288/2014, Rvp 6289/2014, Rvp 6290/2014, Rvp 6291/2014), Rvp 6292/2014,Rvp 6293/2014, Rvp 6294/2014, Rvp 6295/20014, Rvp 6296/2014, Rvp 6297/2014,Rvp 6298/2014, Rvp 6299/2014, Rvp 6300/2014, Rvp 6301/2014, Rvp 6302/2014,Rvp 6303/2014, Rvp 6304/2014, Rvp 6305/2014, Rvp 6306/2014, Rvp 6307/2014,Rvp 6308/2014, Rvp 6309/2014, Rvp 6310/2014, Rvp 6311/2014, Rvp 6312/2014,Rvp 6313/2014, Rvp 6314/2014, Rvp 6315/2014, Rvp 6316/2014, Rvp 6317/2014,Rvp 6318/2014, Rvp 6319/2014, Rvp 6320/2014, Rvp 6321/2014, Rvp 6322/2014,Rvp 6323/2014, Rvp 6324/2014, Rvp 6325/2014, Rvp 6326/2014, Rvp 6327/2014,Rvp 6328/2014, Rvp 6329/2014, Rvp 6330/2014, Rvp 6331/2014, Rvp 6332/2014,Rvp 6333/2014, Rvp 6334/2014, Rvp 6335/2014, Rvp 6336/2014, Rvp 6337/2014,Rvp 6338/2014, Rvp 6339/2014, Rvp 6340/2014, Rvp 6341/2014, Rvp 6342/2014,Rvp 6343/2014, Rvp 6344/2014, Rvp 6345/2014, Rvp 6346/2014, Rvp 6347/2014,Rvp 6348/2014, Rvp 6349/2014, Rvp 6350/2014, Rvp 6351/2014, Rvp 6352/2014,Rvp 6353/2014, Rvp 6354/2014, Rvp 6355/2014, Rvp 6356/2014, Rvp 6357/2014,Rvp 6358/2014, Rvp 6359/2014, Rvp 6360/2014, Rvp 6361/2014, Rvp 6362/2014a Rvp 6363/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 234/2015.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. mája 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 6244/2014,Rvp 6245/2014, Rvp 6246/2014, Rvp 6247/2014, Rvp 6248/2014, Rvp 6249/2014,Rvp 6250/2014, Rvp 6251/2014, Rvp 6252/2014, Rvp 6253/2014, Rvp 6254/2014,Rvp 6255/2014, Rvp 6256/2014, Rvp 6257/2014, Rvp 6258/2014, Rvp 6259/2014,Rvp 6260/20014, Rvp 6261/2014, Rvp 6262/2014, Rvp 6263/2014, Rvp 6264/2014,Rvp 6265/2014, Rvp 6266/2014, Rvp 6267/2014, Rvp 6268/2014, Rvp 6269/2014,Rvp 6270/2014, Rvp 6271/2014, Rvp 6272/2014, Rvp 6273/2014, Rvp 6274/2014,Rvp 6275/2014, Rvp 6276/2014, Rvp 6277/2014, Rvp 6278/2014, Rvp 6279/2014,Rvp 6280/2014, Rvp 6281/2014, Rvp 6282/2014, Rvp 6283/2014, Rvp 6284/2014,Rvp 6285/2014, Rvp 6286/2014, Rvp 6287/2014, Rvp 6288/2014, Rvp 6289/2014,Rvp 6290/2014, Rvp 6291/2014), Rvp 6292/2014, Rvp 6293/2014, Rvp 6294/2014,Rvp 6295/20014, Rvp 6296/2014, Rvp 6297/2014, Rvp 6298/2014, Rvp 6299/2014,Rvp 6300/2014, Rvp 6301/2014, Rvp 6302/2014, Rvp 6303/2014, Rvp 6304/2014,Rvp 6305/2014, Rvp 6306/2014, Rvp 6307/2014, Rvp 6308/2014, Rvp 6309/2014,Rvp 6310/2014, Rvp 6311/2014, Rvp 6312/2014, Rvp 6313/2014, Rvp 6314/2014,Rvp 6315/2014, Rvp 6316/2014, Rvp 6317/2014, Rvp 6318/2014, Rvp 6319/2014,Rvp 6320/2014, Rvp 6321/2014, Rvp 6322/2014, Rvp 6323/2014, Rvp 6324/2014,Rvp 6325/2014, Rvp 6326/2014, Rvp 6327/2014, Rvp 6328/2014, Rvp 6329/2014,Rvp 6330/2014, Rvp 6331/2014, Rvp 6332/2014, Rvp 6333/2014, Rvp 6334/2014,Rvp 6335/2014, Rvp 6336/2014, Rvp 6337/2014, Rvp 6338/2014, Rvp 6339/2014,Rvp 6340/2014, Rvp 6341/2014, Rvp 6342/2014, Rvp 6343/2014, Rvp 6344/2014,Rvp 6345/2014, Rvp 6346/2014, Rvp 6347/2014, Rvp 6348/2014, Rvp 6349/2014,Rvp 6350/2014, Rvp 6351/2014, Rvp 6352/2014, Rvp 6353/2014, Rvp 6354/2014,Rvp 6355/2014, Rvp 6356/2014, Rvp 6357/2014, Rvp 6358/2014, Rvp 6359/2014,Rvp 6360/2014, Rvp 6361/2014, Rvp 6362/2014 a Rvp 6363/2014, ktorými namietalaporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručenéhov čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Žiar nadHronom, Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdomLučenec (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjdek vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnémuokresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uzneseniaokresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť zapodanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnychpoplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania bymali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podanív konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti nepodala, a okreminého poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupomspôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išloo podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkomkonania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázanána ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je tupochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môžebyť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).
V daných prípadoch, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inéako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmisúdmi z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresných súdov, a keďže sudcovia okresných súdov sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresné súdy a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jejžalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnychpoplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie doúvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch. Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následokaj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To,že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj kporušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pripredbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015