znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 234/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Hríbom, Advokátska kancelária, Metodova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bližšie neidentifikovaného   základného   práva   zaručeného   čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 CoZm 25/2012-76 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Obdo 8/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2013   faxom   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie neidentifikovaného základného práva zaručeného čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 3   CoZm   25/2012-76 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. septembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Obdo 8/2013. Sťažnosť v písomnej forme sťažovateľka ústavnému súdu doručila 9. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť A., s. r. o., (ďalej len „žalovaný“), sa   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný súd“) pod sp. zn. 1 CbZm 102/11 návrhom doručeným okresnému súdu 28. decembra 2011 domáhala povolenia obnovy konania. V pôvodnom konaní totiž sťažovateľka ako žalobkyňa navrhla   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu   proti žalovanému,   ktorého   je spoločníčkou a konateľkou, pričom okresným súdom vydaný zmenkový platobný rozkaz č. k. 3 Zm 200/11-26 zo 14. júna 2011 aj prevzala. Žalovaný sa o týchto skutočnostiach dozvedel, keď už proti nemu prebiehalo exekučné konanie, a bol toho názoru, že podpis druhej spoločníčky a konateľky na zmenke je sfalšovaný. To viedlo žalovaného k podaniu návrhu na obnovu konania.

V označenom konaní sťažovateľka ako konateľka žalovaného podaním z 30. marca 2012   vzala   v mene   žalovaného   podaný   návrh   na   obnovu   konania   späť.   Okresný   súd uznesením č. k. 1 CbZm 102/2011-50 z 2. apríla 2012 konanie o obnovu konania nezastavil dôvodiac, že „na účinnosť návrhu na obnovu konania sa... nevyžaduje, aby ho za odporcu podpísala   aj   navrhovateľka   ako   jeho   konateľka   a z rovnakého   dôvodu   nemôže navrhovateľka, aj keď je konateľkou odporcu, vziať návrh odporcu na obnovu konania späť“.

Sťažovateľka   uvedené   uznesenie   napadla   odvolaním   namietajúc,   že   návrh žalovaného na povolenie obnovy konania, ktorý „podala a podpísala Ing. V. B., ako jedna z dvoch konateliek, ktoré v mene spoločnosti konajú a podpisujú spoločne a nerozdielne... nebol   úkonom   odporcu“.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že „ak   je   zo zakladateľských   listín obchodnej   spoločnosti   zrejmé,   že   štatutárny   orgán   je   zložený   z dvoch   konateliek,   ktoré v mene spoločnosti musia konať právne úkony len a len spoločne, potom akékoľvek úkony len jednej konateľky nie sú úkonmi obchodnej spoločnosti“. Sťažovateľka bola toho názoru, že vzniknutú situáciu mal okresný súd riešiť ustanovením opatrovníka podľa § 29 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V tom   istom   konaní   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   CbZm   102/2011-51 z 2. apríla 2012 odložil vykonateľnosť sporného zmenkového platobného rozkazu. Aj toto uznesenie napadla sťažovateľka odvolaním založeným zásadne na rovnakých argumentoch, aké boli použité v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nezastavení predmetného konania.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   CoZm   25/2012-76,   3   CoZm   26/2012 z 31. októbra 2012 obe odvolaniami napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdil. Citujúc § 219 ods. 2 OSP uviedol, že „i keď podľa výpisu z obchodného registra za žalovaného konajú dve konateľky spoločne a nerozdielne, nie je možné, aby v prípade, keď spoločnosť žaluje jedna z konateliek, aby spoločnosť nemohla bez jej súhlasu konať. V danom konaní je špecifická situácia, ktorú zákonodarca vyriešil v ust. § 21 ods. 3 O. s. p., čo pre danú situáciu znamená, že žalobkyňa v predmetných konaniach nemôže konať za žalovaného, hoci je jeho štatutárnym orgánom, pretože jej záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby.“.

Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním založením na dôvodoch podľa § 237 písm. c) a f) OSP. Tvrdený nedostatok riadneho zastúpenia žalovaného ako právnickej osoby sťažovateľka založil na rovnakých dôvodoch, aké použila v odvolaniach proti prvostupňovým uzneseniam okresného súdu.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sťažovateľka   založila   na   interpretácii   §   21 ods. 3   OSP,   podľa   ktorej   na   to, „aby   jeden   z konateľov   (fyzických   osôb   konajúcich spoločne) mohol zastupovať odporcu v súdnom konaní, musel by mať poverenie podpísané oboma konateľmi. A v zmysle ustanovenia § 21 ods. 3) OSP teda vyplýva, že by to v našom konaní na strane odporcu nemohla (v záujme spravodlivého procesu) byť p. B. Ak však nie je naplnená podmienka poverenia na zastupovanie vydaného v súlade s hmotným právom na procesné zastupovanie právnickej osoby – odporcu, potom je nutné, aby súd v záujme ochrany spravodlivého súdneho procesu neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom a využil ustanovenie § 29 OSP pre zabezpečenie ochrany jeho záujmov...“.

Najvyšší   súd   uznesením   z 18.   septembra   2013   v konaní   sp.   zn.   5   Obdo   8/2013 dovolanie   sťažovateľky   odmietol.   Dôvodil,   že „nedostatok   procesnej   spôsobilosti u právnickej osoby môže nastať, iba ak tu nie je žiadna osoba, ktorá by mohla za ňu konať pred súdom, napr. ide o takú situáciu, keď právnická osoba nemá v rozpore so zákonom ustanovený   štatutárny   orgán,   alebo   je   sporné,   kto   je   týmto   štatutárnym   orgánom. Ustanovenie § 21 ods. 3 O. s. p. upravuje osobitný prípad, kedy konanie štatutárneho orgánu   je   vylúčené   v prípade,   keď   takáto   osoba   pred   súdom   vystupuje   v opačnom procesnom postavení ako právnická osoba. V takom prípade štatutárny orgán /v danom prípade   konateľ/   za   právnickú   osobu   konať   nemôže.   A takáto   situácia   nastala podľa tvrdenia   druhej   konateľky   žalovanej   spoločnosti   /p.   B./   práve   v konaní   o vydanie zmenkového platobného rozkazu, kedy Ing. B. ako navrhovateľka podala návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu voči spoločnosti A., s. r. o. a ako jediný štatutárny orgán konala aj za žalovanú spoločnosť. Došlo tým k stretu záujmu. Čo je neprípustné.

V prejednávanej veci za spoločnosť koná druhá konateľka Ing. B., ktorá koná len za spoločnosť   a nie   je   aj   v opačnom   procesnom   postavení,   teda   nedochádza   v súdnom konaní k stretu záujmu.

Odvolací súd nepochybil, keď poukázal na vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí súdu   prvého   stupňa   a späťvzatiu   žaloby   nevyhovel   s odôvodnením,   že   Ing.   B.   nemôže v tomto konaní robiť úkony za žalovanú spoločnosť.“.

Dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   najvyšší   súd   nezistil, keď poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument účastníka konania, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka objasňuje, že „návrh na vydanie zmenkového   platobného   rozkazu...   podala...,   ako   jedna   z dvoch   spoločníčok   obchodnej spoločnosti (odporca), ktorá je zároveň aj jednou z dvoch jej konateliek. Návrh bola nútená podať po tom, ako vo vedení spoločnosti (založenej v r. 2009) nastali nezhody medzi jej dvoma spoločníčkami a konateľkami a spoločnosť pod obchodným riadením p. B. začala vykazovať po niekoľko rokov stratu a táto sa neustále prehlbovala. V situácii keď štatutárny orgán spoločnosti sa stal nefunkčným a strata a nesplácané záväzky spoločnosti neustále narastali,   si   p.   B.   uplatnila   voči   spoločnosti   svoju   pohľadávku,   ktorú   preukázateľne vo forme nemalých peňažných prostriedkov poskytla spoločnosti.“.

Podľa   sťažovateľky „na   úkony,   ktoré   spoločnosť   urobila   (mala   urobiť)   svojimi konateľmi nie je zásadne možné ani primerane aplikovať ustanovenia § 22 ods. 2) OZ, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten,   ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného,   už   preto,   lebo   platnosť   zákazu   konfliktu   záujmov   pre   výkon   pôsobnosti štatutárneho   orgánu   je   možné   spoľahlivo   odvodiť   priamo   z úpravy   ObZ,   najmä z ustanovenia § 135a a § 136 ObZ a jednoznačné sú aj prípadné následky jeho porušenia. Sme toho názoru, že obdobne je potrebné vykladať aj ustanovenie § 21 ods. 3 OSP... Právny výklad, ktorý by uvedenú procesnú normu staval nad kogentné ustanovenia hmotného práva je podľa nás neprípustný a je vážnym negatívnym zásahom do procesných práv účastníkov konania.“.

Vo vzťahu k § 21 ods. 3 OSP sťažovateľka dôvodí, že v ňom použitý «odkaz... „nemôže konať ten“ je nutné vykladať tak, že pred súdom ako: poverený člen štatutárneho orgánu   alebo   zamestnanec,   poverený   štatutárnym   orgánom   alebo   vedúci   odštepného závodu   alebo   vedúci   organizačnej   zložky,   alebo   prokurista,   nemôže   konať   ten,   „koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby“. To v našom prípade znamená, že aby jeden   z konateľov   (fyzických   osôb   konajúcich   spoločne)   mohol   konať   v súdnom   konaní, musel by mať poverenie podpísané oboma konateľmi. Ak však štatutárny orgán tvoria dve osoby,   z ktorých   ani   jedna   nebola   týmto   orgánom   poverená   konať,   potom   v prípade nesúhlasných prejavov vôle spoločne konajúcich konateľov tento štatutárny orgán nekoná, nie je schopný konať a túto situáciu je potrebné riešiť v súlade s ustanoveniami hmotného práva tak, že súd aplikuje ust. § 29 OSP a ustanoví mu opatrovníka. Sme toho názoru, že takýto   postup   je   jediný   možný   a zároveň   súladný   so   zásadou   ochrany   spravodlivého súdneho procesu a zaručenia právnickej osobe možnosti konať pred súdom...».

Sťažovateľka   tiež   kritizuje,   že „odôvodnenie   Krajského   súdu   v Bratislave v rozhodnutí o dvoch rôznych odvolaniach, navyše vyjadrené v štyroch vetách, svedčí tiež o tom,   že   sa   riadne   a podrobne   nezaoberal   námietkami   a právnymi   názormi   uvedenými v oboch   doručených   odvolaniach,   vôbec   sa   nevyporiadal   s argumentmi   sťažovateľky, ale rozhodol   arbitrárne   a bez   náležitého   posúdenia   toho,   čo   sťažovateľka   v týchto odvolaniach uviedla“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. 5 Obdo 8/2013 zo dňa 18.09.2013   a Krajský   súd   v Bratislave   svojim   uznesením   sp.   zn.   3CoZm   25/2012-76, sp. zn. 3CoZm/26/2012   z 31.10.2012   porušili   základné   právo   sťažovateľky   zakotvené v čl. 46   ods. 1)   Ústavy   Slovenskej   republiky   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľky na právnu istotu   a základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   a čl.   48   Ústavy Slovenskej republiky a základné   právo   na spravodlivý   súdny   proces   podľa čl.   6   ods.   1 Medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 8/2013 zo dňa 18.09.2013 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoZm 25/2012-76 z 31.10.2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

1. Vzhľadom na skutočnosť, že pre ústavný súd je v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy návrh na rozhodnutie vo veci samej obsiahnutý v procesnom podaní iniciujúcom začatie   tohto   konania   záväzný   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   bolo   potrebné, aby ústavný   súd   najprv   zaujal   stanovisko   k tej   časti   predloženého   sťažnostného   petitu, ktorým sťažovateľka navrhuje vysloviť, že oba v jej veci konajúce všeobecné súdy porušili jej „základné právo na právnu istotu“.

Právna istota je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu a spočíva okrem iného aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 230/09).

Ústavne regulovanou úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je poskytovať   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Preto   v konaní   o tzv. ústavných sťažnostiach   možno   vysloviť   porušenie   tých   ustanovení   ústavy   alebo   kvalifikovaných medzinárodných zmlúv, ktoré regulujú konkrétne základné práva sťažovateľov. Článok 1 ods. 1 ústavy zakotvujúci princíp právneho štátu, ktorého imanentným znakom je princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), však takým ustanovením nie je. Ústavný súd preto stabilne judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a uplatňovaní   ústavy (napr. IV.   ÚS   70/2011),   a neformuluje tak   žiadne   základné   právo   ani slobodu   účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011, III. ÚS 483/2012).

Okrem   toho   v reláciách   aktuálne   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   ústavný zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   ani   neoznačila   ustanovenie   ústavy   či   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré by jej „základné právo na právnu istotu“ malo garantovať.

Na   podklade   rekapitulovaných   zistení   ústavný   súd   uzatvára,   že   sťažovateľkou požadované vyslovenie porušenia jej základného práva na právnu istotu predstavuje iba súčasť   sťažnostnej   argumentácie.   Ústavný   súd   preto   ustálil   kritériá   pre   svoj   prieskum namietaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   tak,   ako   to   je   uvedené   v záhlaví   tohto uznesenia.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 Pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka navrhuje vyslovenie   porušenia   svojich   označených   práv   uznesením   krajského   súdu č. k. 3 CoZm 25/2012-76, 3 CoZm 26/2012 z 31. októbra 2012, ústavný   súd   neopomína svoj stabilne vyslovovaný právny názor inšpirovaný právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

Citovaný   právny   názor   vychádza   zo   zákonnej   koncepcie   procesnej   prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolanie musí byť najprv procesne prípustné (niektorý z dôvodov procesnej prípustnosti dovolania podľa § 237 – § 239 OSP) a až následne môže dovolací súd skúmať danosť niektorého z dovolacích dôvodov (§ 241 ods. 2 OSP). Inými slovami, aj keby odvolacie rozhodnutie či postup odvolacieho súdu, ktorý mu predchádzal, boli poznačené vadou zakladajúcou niektorý z dovolacích dôvodov, nemôže na ňu dovolací súd prihliadnuť, ak chýba dôvod procesnej prípustnosti dovolania. Záver   dovolacieho   súdu   o procesnej   (ne)prípustnosti   dovolania   však   dovolateľovi (sťažovateľovi)   pri   podaní   dovolania   ešte   nie   je   známy,   a na   účel   podania   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tak hrozí zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.   To   odôvodňuje   zachovanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   proti   odvolaciemu rozhodnutiu.

Špecifikom konštrukcie procesnej prípustnosti dovolania v právnom stave de lege lata   je   však   aj   fakt,   že   dôvody   procesnej   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP predstavujú   súčasne   aprobované   dôvody,   na   ktorých   možno   podané   dovolanie   vecne založiť. Teda zistenie danosti niektorej   z vád zmätočnosti podľa § 237 OSP dovolacím súdom má za následok nielen záver o procesnej prípustnosti podaného dovolania, ale i záver o potrebe podanému dovolaniu vyhovieť. Pritom práve takto bolo koncipované dovolanie, ktoré sťažovateľka podala proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu a ktorého fotokópiu aj pripojila k svojej sťažnosti [tvrdila iba danosť dôvodov podľa § 237 písm. c) a f) OSP].

Konštatované   skutočnosti   tak   ústavný   súd   vedú   k záveru,   že   ochranu sťažovateľkiným základným právam na podklade námietok vyslovených proti odvolaciemu uzneseniu   krajského   súdu   bol   kompetentný   poskytnúť   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací. Uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho totiž nie je len uznesením o nedostatku dôvodov procesnej prípustnosti   sťažovateľkinho dovolania, ale vzhľadom na vysvetlený aplikačný vzťah § 237 OSP a § 241 ods. 2 OSP aj rozhodnutím o absencii spôsobilých dovolacích dôvodov. Hoci teda sťažovateľkino dovolanie bolo odmietnuté (nie zamietnuté), možno v okolnostiach posudzovaného prípadu dovolacie uznesenie najvyššieho súdu v jeho podstate   považovať   z pohľadu   princípu   subsidiarity   plynúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy aj za rozhodnutie meritórnej povahy.

Z uvedených   dôvodov   sa   ústavný súd   musel   obrátiť k svojej   stabilnej   judikatúre, podľa ktorej čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice   právomoci ústavného súdu, a to tým spôsobom,   že sťažovateľka   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základných   práv   a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky bol okrem iného aj mimoriadny opravný prostriedok, ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta, využila a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho, pretože ho preskúmal najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2.2   K časti   sťažnosti   namietajúcej   rozpor   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho z 18. septembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Obdo 8/2013 so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy a s právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd najprv poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98).   Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Zásadná   sťažnostná   námietka,   na   podklade   ktorej   sťažovateľka   brojí proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu, je založená na odlišnom právnom názore v otázke   zastupovania   obchodnej   spoločnosti   v   takom   konaní   pred   súdom,   ktorého predmetom   je   spor   medzi   obchodnou   spoločnosťou   a jej   konateľom   a spoločníkom. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   ak   pri   zastupovaní   spoločnosti   s ručením   obmedzeným musia   konať   obaja   konatelia   spoločne,   potom   v konaní   o návrhu   na   začatie   konania podanom   touto   spoločnosťou   proti   jednému   z dvoch   konateľov   musia   spoločnosť zastupovať obaja konatelia alebo konajúci súd musí ustanoviť právnickej osobe opatrovníka podľa § 29 ods. 1 OSP. Naopak, nemožno aplikovať § 21 ods. 3 OSP.

Podľa § 21 ods. 3 OSP za právnickú osobu nemôže konať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby.

Podľa § 29 ods. 1 OSP ak nie je zastúpený ten, kto nemôže pred súdom samostatne konať, súd ustanoví mu opatrovníka, ak je tu nebezpečenstvo z omeškania...

Najvyšší súd ako súd dovolací zaujal k aplikácii citovaných ustanovení jednoznačný a zrozumiteľný postoj, keď konštatoval, že hypotéza § 29 ods. 1 OSP je naplnená, len ak „tu nie je žiadna osoba, ktorá by mohla za ňu konať pred súdom, napr. ide o takú situáciu, keď právnická osoba nemá v rozpore so zákonom ustanovený štatutárny orgán, alebo je sporné, kto je týmto štatutárnym orgánom“. Súčasne najvyšší súd zdôraznil, že § 21 ods. 3 OSP je potrebné použiť vtedy, keď „konanie štatutárneho orgánu je vylúčené v prípade, keď takáto osoba pred súdom vystupuje v opačnom procesnom postavení ako právnická osoba“.   Na   podklade   citovaných   záverov   potom   najvyšší   súd   ustálil „vecnú   správnosť napadnutých rozhodnutí súdu prvého stupňa“ i odvolacieho uznesenia krajského súdu.Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery   najvyššieho   súdu   na   prvý   pohľad nevykazujú žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Bez ambície zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecného súdu predsa však v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd uvádza, že najvyšší súd veľmi presne vyložil podstatu dikcie § 21 ods. 3 OSP, keď relevantný rozpor záujmov právnickej osoby a osoby oprávnenej   za   ňu   konať   identifikoval   v procesnom   prejave   sporu   oboch   uvedených subjektov   („vystupuje   v opačnom   procesnom   postavení“).   Celý   zmysel   občianskeho súdneho konania spočíva v riešení sporov (odhliadnuc od tzv. nesporových konaní), teda takých   skutkových   situácií,   ktorých   pojmovým   znakom   je   právne   významný   záujmový konflikt dvoch právnych subjektov. Preto ak v návrhovom sporovom konaní stoja proti sebe konateľ   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   na   jednej   strane   a samotná   táto   spoločnosť s ručením   obmedzeným   na   strane   druhej,   potom   nemožno   záveru   najvyššieho   súdu o procesno-právne relevantnom rozpore záujmov oboch subjektov nič z hľadiska ústavno-právneho vytknúť.

Súčasne však známky arbitrárnosti ústavný súd nebadá ani v názore najvyššieho súdu o nesplnení podmienok na aplikáciu   § 29 ods. 1 OSP. Najvyšší súd exemplifikatívnym výpočtom   uviedol   situácie,   v ktorých   by   podľa   jeho   názoru   použitie   tohto   ustanovenia prichádzalo   do   úvahy,   a tak   vysvetlil   svoje   úvahy   so   zrozumiteľnosťou   umožňujúcou ústavnému   súdu   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   záver   o absencii   signálov svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti.

Zhrňujúco   potom   možno   konštatovať,   že   pripustenie   procesného   zastupovania žalovaného len jednou z dvoch spoločne konajúcich konateliek (keďže záujmy sťažovateľky ako druhej konateľky sa ocitli v rozpore so záujmami žalovaného), nemá ústavne významný negatívny   dopad   na základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu, resp.   na jej právo na spravodlivé súdne konanie, ktorý by ústavný súd mal korigovať.

Sťažovateľkina argumentácia založená na skúmaní vzťahu hmotného práva [§ 135a a § 136 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“)] a procesného práva (§ 21 ods. 3 OSP) je podľa názoru ústavného súdu celkom irelevantná. Len marginálne tu ústavný súd pripomína, že z konceptu oboch kódexov nad všetky pochybnosti vyplýva, že kým Obchodný zákonník reguluje konflikt záujmov konateľa a spoločnosti s ručením obmedzeným v hmotno-právnych vzťahoch (teda hlavne   vo   vzťahoch   k iným   nepodriadeným   subjektom),   Občiansky   súdny   poriadok sústreďuje svoju pozornosť na konflikt záujmov uvedených dvoch subjektov vo vzťahoch procesných, kde svojou rozhodovacou právomocou ingeruje orgán verejnej moci, v tomto prípade   všeobecný   súd.   Obsahovú   odlišnosť oboch   veľkých   okruhov   právnych   vzťahov pritom   ústavný   súd   nepovažuje   za potrebné   vysvetľovať.   Preto   aj   sťažovateľkina argumentácia   zdôrazňujúca   akúsi   aplikačnú   prednosť   hmotného   práva   pred   právom procesným je nenáležitá a nijako neprispieva k objasneniu dôvodov, pre ktoré sťažovateľka v záveroch najvyššieho súdu vidí porušenie svojich označených práv.

Judikatúra všeobecných súdov, na ktorú sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti odkazuje, podľa názoru ústavného súdu na skutkové okolnosti jej prípadu buď nedopadá (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   29   Odo   1082/2005 z 24. apríla 2007, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Odo 11/2006 z 15.   októbra   2008,   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 21 Cdo 2802/2012),   alebo   paradoxne   nepriamo   potvrdzuje   správnosť   záverov formulovaných   v dovolacom   uznesení   najvyššieho   súdu   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 680/97 z 30. júna 1999 alebo rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2457/07 z 13. marca 2008).

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   prijatie   sťažnosti   v časti   navrhovaného vyslovenia   porušenia   sťažovateľkinho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a jej   práva na spravodlivé   súdne   konanie   napadnutým   dovolacím   uznesením   najvyššieho   súdu na ďalšie   konanie   by   za   žiadnych   okolností   nemohlo   viesť   k vyhovujúcemu   nálezu, preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.3   Sťažovateľka   v sťažnostnom   petite   tiež   požadovala   vysloviť,   že   napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené aj jej „základné právo... na súdnu ochranu podľa... čl. 48 Ústavy...“.

Ústavný   súd   predmetnú   časť   formulácie   sťažnostného   petitu   považuje   za   určitú potiaľ, kým sťažovateľka hovorí o základnom práve na súdnu ochranu zaručenom čl. 48 ústavy, pretože čl. 48 ústavy je systematicky zaradený v siedmom oddiele druhej hlave ústavy, ktorá je nadpísaná ako „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“. Na druhej strane však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že čl. 48 ústavy upravuje viacero čiastkových práv tvoriacich vo svojom súhrne základné právo na súdnu ochranu. Ide o základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, základné právo na verejné prerokovanie veci, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj základné právo každého na prerokovanie veci v jeho prítomnosti.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite neuviedla, ktoré z menovaných základných práv zaručených čl. 48 ústavy považuje za porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu, hoci podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde je sťažovateľ povinný v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uviesť jednoznačne, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa jeho tvrdenia porušili. V tejto časti je preto jej sťažnosť neurčitá a nezrozumiteľná.

Ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyznačujúcom sa pri jeho začatí bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady nie je oprávnený akokoľvek „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký sťažnostný návrh, ktorý nespĺňa požiadavky kladené na jeho kvalitu zákonom o ústavnom súde.

Navyše, povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen   začatie   konania,   ale aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak sú   na to   splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v predmetnej   časti   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých súdnych rozhodnutí a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014