znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 234/2013-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Č.   a. s.,   O.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   J., Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10 C 59/2011-222 z 1. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   Č.   a. s.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Banská Bystrica č. k. 10 C 59/2011-222 z 1. marca 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10 C 59/2011-222 z 1. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Č. a. s., O., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 10 C 59/2011-222 z 1. marca 2011.

1.   Sťažovateľka   sa   v označenom   konaní   okresného   súdu   domáha   od   Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, náhrady škody v sume 24 298 795,15 € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za škodu“).   Škoda   bola   podľa tvrdenia sťažovateľky spôsobená „nezákonným rozhodnutím Mesta B. o odobratí povolenia na vykonávanie   autobusovej   mestskej   hromadnej   dopravy   v B.,   udeleného   na dobu určitú...“. Do konania na strane odporcu pristúpilo mesto B. (ďalej len „vedľajší účastník“), ako vedľajší účastník.

Vedľajší účastník 25. februára 2013 navrhol uložiť sťažovateľke podľa § 141a ods. 1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 59/2011-222 z 1. marca 2013 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania v sume 1 214 939,76 €. Okresný súd konštatoval, že „navrhovateľ žiada náhradu   škody   v sume...,   ktorá   predstavuje   viac   ako 400-násobok   životného   minima pre jednu   plnoletú   fyzickú   osobu.   Preto   súd   návrhu   vedľajšieho   účastníka   vyhovel... S poukazom na § 141a ods. 1 O. s. p. a prvú vetu § 2 Zákona č. 7/2005 Z. z. povinnosť zložiť preddavok   odporcovi   a vedľajšiemu   účastníkovi,   ktorých   majetkové   pomery   nemožno usporiadať podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, uložiť nemohol.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd „neskúmal   prvú   zo   zákonných   podmienok   na   zloženie   preddavky   na   trovy   konania..., a to či u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd takú okolnosť neskúmal, nezistil, ani ju nemá za preukázanú, vôbec splnenie takejto zákonnej   podmienky   v Uznesení   neuvádza   ani   neodôvodňuje.“.   Sťažovateľka   poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012. Okresný súd podľa sťažovateľky „neskúmal   ani   otázku   proporcionality   uloženej   výšky   preddavku   na trovy   konania, ktoré uložil   arbitrárne   v striktnej   výške   5%   bez   toho,   aby   posúdil   alebo aspoň   odhadol možnú   budúcu   výšku   priznaného   nároku   na   náhradu   trov   konania...   výška   uloženého preddavku   1.214.939,79   €   má   na   sťažovateľa   likvidačný   dopad,   pretože...   nedisponuje takouto   finančnou   sumou,   a nie   je   možné   od   neho   spravodlivo   žiadať,   aby   predal alebo zaťažil svoj majetok v záujme získania takejto sumy... Návrh vedľajšieho účastníka... a následne súdom uložená povinnosť tak privodí len jediný záver, a to zamedzenie možnosti sťažovateľa pokračovať v súdnom konaní. Sťažovateľom začaté súdne konanie bolo naviac oslobodené   od   súdneho   poplatku,   aby   sa   zabezpečila   spravodlivá   súdna   ochrana   práv porušených nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Prejavoval sa tak záujem štátu na umožnení finančnej dostupnosti súdneho konania o náhradu škody voči štátu...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v jej   prípade „sú   splnené   podmienky   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov...   Porušovateľ   základného   práva   sa   v rozpore   so   zákonom nevysporiadal   s podstatnou   okolnosťou,   či   sú   u navrhovateľa   splnené   predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu. Súd prvého stupňa   nám   nedal   možnosť   ani   tvrdiť   ani   preukázať   splnenie   takých   predpokladov, keďže nám   nedoručil   návrh,   ktorým   vedľajší   účastník   navrhol,   aby   nám   súd   zloženie preddavku na trovy konania uložil.“.

2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 234/2013-15 z 11. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Súčasne dospel k záveru, že neboli naplnené predpoklady § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto nevyhovel návrhu sťažovateľky na nariadenie dočasného opatrenia.

3. Okresný súd na základe vyžiadania ústavného súdu   mu 17.   júna 2013 doručil súdny spis vo veci sp. zn. 10 C 59/2011. Ústavný súd 26. septembra 2013 vyzval okresný súd   na vyjadrenie   sa   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   a na   jeho   postoj   k prípadnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

4. Okresný   súd   doručil   11.   októbra   2013   ústavnému   súdu   vyjadrenie, v ktorom uviedol, že „pri rozhodovaní o návrhu vedľajšieho účastníka na strane odporcu uznesením č. k. 10C/59/2011-222 zo dňa 01. 03. 2013 súd postupoval v zmysle platného právneho   poriadku.   Vzhľadom   k podnikateľskej   činnosti   navrhovateľa   (vyplývajúcej o. i. z jeho tvrdení v návrhu) a jeho ekonomickej sile (vyplývajúcej o. i. z uplatnenej výšky náhrady   škody)   nebol   dôvod   uvažovať   o tom,   že   takto   ekonomicky   silný   podnikateľský subjekt   spĺňal   predpoklady   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov.“.   Okresný   súd súčasne   vyjadril   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   sťažnosti sťažovateľky.

5. Ústavný   súd   15.   októbra   2013   zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6.   Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   doručila   7.   novembra   2013 ústavnému súdu svoje stanovisko. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.   V reakcii   na   vyjadrenie   okresného   súdu   vecne   argumentuje,   že „podaná   žaloba netvorí žiaden právny ani skutkový základ na prijatie záveru o tom, či sú alebo nie sú u sťažovateľa   naplnené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v čase rozhodovania Okresného súdu Banská Bystrica dňa 1. 3. 2013..., keďže žaloba bola podaná už   v roku   2011   a v nej   uvedené   skutkové   okolnosti   ohľadom   majetkových   pomerov navrhovateľa sa týkali rokov 2006, resp. 2007. Porušovateľ základného práva tak nemal žiaden reálny podklad na posúdenie skutkového stavu v čase vydania rozhodnutia o zložení preddavku   dňa   1.3.2013.   Okresný   súd...   ani   nedal   sťažovateľovi   na   vyjadrenie   návrh na zloženie   preddavku,   sťažovateľ   tak   zostal   bez   možnosti   čokoľvek   namietať   alebo   sa vyjadriť   ku   podanému   návrhu   na   zloženie   preddavku.“.   Sťažovateľka   ďalej   opakovala dôvody   prednesené   už   v sťažnosti   a   zdôrazňovala,   že   okresný   súd „sa   v rozpore so zákonom   nevysporiadal   s podstatnou   okolnosťou,   či   sú   u navrhovateľa   splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu“. Sťažovateľka zotrváva na podanej sťažnosti.

7. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. Sťažovateľka   v sťažnosti   v prvom   rade   namieta, že okresný   súd sa   nezaoberal v poradí   prvou   zákonnou   podmienkou   uloženia   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy konania   vyplývajúcou   z § 141a   ods.   1   OSP,   a to   požiadavkou   absencie   predpokladov na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Súčasne   namieta   nedostatočnosť   odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu v tejto otázke.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   zahŕňa   okrem   iného   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Aj   podľa   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) právo na spravodlivý proces zahŕňa i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 117/2012). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP) musí   vyplývať   vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Z citovaného   ustanovenia   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   conditio sine qua   non   pre   uloženie   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   konania   je   zistenie konajúceho súdu, že u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.   Uvedená   skutočnosť   determinuje   záver,   že   danosť   či absencia   predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov predstavujú skutkovo a právne relevantnú okolnosť súvisiacu s poskytovaním súdnej ochrany v konaní o návrhu odporcu podľa § 141a ods. 1 OSP.   Preto   súd   konajúci   o takomto   návrhu   sa   vo   svojom   rozhodnutí   o ňom   musí vysporiadať s tým, či u navrhovateľa sú alebo nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako ich vymedzuje § 138 ods. 1 OSP. Ak sa konajúci všeobecný súd s touto otázkou majúcou pre predmet jeho rozhodovacej činnosti podstatný význam nevysporiada, nerešpektuje požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí zo základného práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   odkazuje   na   odôvodnenie   už   citovaného   nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012, ktorým ústavný súd   podrobil obdobné prvostupňové rozhodnutie iného   súdu kritike   ústiacej   do konštatovania   ústavnej   neakceptovateľnosti   situácie,   keď „okresný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal,   resp.   nezohľadnil   a napokon   fakticky   ani   vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery sťažovateľky majúce podstatný vplyv na jej uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu je založené iba na   jeho   dohadoch,   resp.   predpokladoch   o majetkových   pomeroch   sťažovateľky   bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach.“.

Ústavný súd z prílohy sťažnosti tvorenej fotokópiou napadnutého uznesenia zistil, že okresný súd sa v jeho odôvodnení vysporiadal len s druhou podmienkou na vyhovenie návrhu podľa § 141a ods. 1 OSP, a to s výškou žalovanej sumy. K podmienke spočívajúcej v danosti   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   u sťažovateľky   sa v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   neuvádza   vôbec   nič.   Dôvody,   ktoré okresný   súd uviedol vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 11. októbra 2013,   nemôžu   ústavno-právne   významným   spôsobom   konvalidovať   nedostatky napadnutého   uznesenia,   ktoré   jediné   je   právne   aprobovaným   a záväzným   úsudkom konajúceho súdu o predmete rozhodovania.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   dôvody   uvedené   v predchádzajúcom   texte   dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne   konanie   neboli   rešpektované   (bod   1   výroku   tohto   nálezu),   pretože okresný   súd v odôvodnení   svojho   napadnutého   uznesenia   nijako   nezodpovedal   podstatnú   otázku súvisiacu s poskytovaním súdnej ochrany v konaní podľa § 141a ods. 1 OSP, ktorou bola zákonná   podmienka   na   uloženie   povinnosti   sťažovateľke   zložiť   preddavok   na   trovy konania.

2.   Druhá   sťažnostná   námietka,   ktorou   sťažovateľka   dôvodila   v prospech   záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, sa zakladala na tvrdenej neprimeranosti sumy preddavku na trovy konania uloženého jej na zaplatenie.

Ústavný   súd   sa   v tomto   prípade   opätovne   obracia   na   svoju   predchádzajúcu rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej „o ústavne   významnej   neprimeranosti   pri   právno- aplikačnej   činnosti   možno   uvažovať   len   vtedy,   ak   aplikovaná   právna   norma   dáva konajúcemu   orgánu   verejnej   moci   priestor   na   úvahu   pri   skúmaní   splnenia   podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný   vyvodiť   jediný   možný   právny   následok,   potom   možno   hovoriť   už   len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp.   zn.   III.   ÚS   575/2012   uverejnené   v Zbierke   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

Ak   teda   okresný   súd   konajúci   o návrhu   vedľajšieho   účastníka   dospel   k   záveru, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, nemal priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania sťažovateľke uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia bol povinný sťažovateľke predpísať preddavok na trovy konania v sume päť percent z uplatňovanej peňažnej sumy. Zákon okresnému súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku na trovy konania.

Sťažovateľka   takto   svojou   druhou   sťažnostnou   námietkou   v   podstate   namieta neprimeranosť   zákonnej   právnej   regulácie   preddavku   na   trovy   konania,   nie   chýbajúcu proporcionalitu aplikácie § 141a OSP okresným súdom. V konaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods.   1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania   o súlade   právnych   predpisov   nemožno   dosiahnuť   v   inom   type   konania (napr. III. ÚS   18/02,   III.   ÚS 244/04,   IV.   ÚS   54/08).   Tým   ústavný   súd   dáva odpoveď aj na argumentáciu sťažovateľky založenú na poukaze na nález I. senátu vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012. Prípadná neprimeranosť uloženej sumy preddavku na trovy konania môže byť podľa názoru III. senátu výlučným dôsledkom neprimeranosti zákonnej právnej úpravy obsiahnutej v § 141a OSP, ktorú v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vecne skúmať nemožno.

Druhú sťažnostnú námietku preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodná.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie okresného   súdu   a vec   mu   podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   bude   úlohou   okresného   súdu   opätovné   posúdenie   procesného návrhu vedľajšieho účastníka, a to na podklade dôsledného vysporiadania sa so všetkými kumulatívne   formulovanými   zákonnými   podmienkami   uloženia   povinnosti   zložiť preddavok na trovy konania tak, ako ich vymedzuje § 141a ods. 1 OSP. Okresný súd sa tiež vysporiada so skutočnosťou, že vo veci samej ide o žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu, pričom ide o konanie, ktoré v čase jeho začatia podliehalo vecnému oslobodeniu od súdneho poplatku ex lege [§ 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   platnom   a účinnom v čase začatia konania pred okresným súdom] a v súčasnosti podlieha súdnemu poplatku v paušálnej   sume 20   €.   V nadväznosti   na to   bude   potom   potrebné   dôsledne   preskúmať (ne)splnenie zákonných predpokladov podľa § 138 ods. 1 OSP u sťažovateľky.

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti podanej ústavnému súdu nepožadovala finančné zadosťučinenie   ani   náhradu   trov   konania,   preto   o   týchto   nárokoch   nebolo   potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013