znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 234/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 3618/2012 až sp. zn. Rvp 3638/2012, zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/911/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3618/2012), sp. zn. 2 Er/524/2011 a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012   (Rvp   3619/2012),   sp.   zn.   2   Er/152/2011   a   jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3620/2012), sp. zn. 2 Er/121/2011 a jeho uznesením z zo 16. marca 2012 (Rvp 3621/2012), sp. zn. 2 Er/17/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3622/2012), sp. zn. 2 Er/802/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3623/2012), sp. zn. 2 Er/800/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3624/2012), sp. zn. 2 Er/879/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3625/2012), sp. zn. 2 Er/877/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3626/2012), sp. zn. 2 Er/693/2007 a jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012   (Rvp 3627/2012),   sp.   zn.   2   Er/975/2009   a   jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3628/2012), sp. zn. 2 Er/786/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3629/2012), sp. zn. 2 Er/785/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012   (Rvp 3630/2012),   sp.   zn.   2   Er/323/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3631/2012),   sp.   zn.   2   Er/878/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3632/2012),   sp.   zn.   2   Er/873/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3633/2012),   sp.   zn.   2   Er/924/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3634/2012),   sp.   zn.   2   Er/922/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3635/2012),   sp.   zn.   2   Er/790/2008   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3636/2012),   sp.   zn.   2   Er/24/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3637/2012)   a   sp.   zn.   2   Er/782/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3638/2012) a porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už uvedenými uzneseniami Okresného súdu Kežmarok a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3618/2012, sp. zn. Rvp 3619/2012, sp. zn. Rvp 3620/2012, sp. zn. Rvp 3621/2012, sp. zn. Rvp 3622/2012, sp.   zn.   Rvp   3623/2012,   sp.   zn.   Rvp   3624/2012,   sp.   zn.   Rvp 3625/2012,   sp.   zn.   Rvp 3626/2012, sp. zn. Rvp 3627/2012, sp. zn. Rvp 3628/2012, sp. zn. Rvp 3629/2012, sp. zn. Rvp 3630/2012, sp. zn. Rvp 3631/2012, sp. zn. Rvp 3632/2012, sp. zn. Rvp 3633/2012, sp. zn. Rvp 3634/2012, sp. zn. Rvp 3635/2012, sp. zn. Rvp 3636/2012, sp. zn. Rvp 3637/2012 a sp. zn. Rvp 3638/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 234/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/911/2011 a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012   (Rvp   3618/2012),   sp.   zn.   2 Er/524/2011   a   jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3619/2012), sp. zn. 2 Er/152/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3620/2012), sp. zn. 2 Er/121/2011 a jeho uznesením z zo 16. marca 2012 (Rvp 3621/2012), sp. zn. 2 Er/17/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3622/2012), sp. zn. 2 Er/802/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3623/2012), sp. zn. 2 Er/800/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3624/2012), sp. zn. 2 Er/879/2007 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3625/2012), sp. zn. 2 Er/877/2007 a jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012   (Rvp 3626/2012),   sp.   zn.   2   Er/693/2007   a   jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3627/2012), sp. zn. 2 Er/975/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 (Rvp 3628/2012), sp. zn. 2 Er/786/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012   (Rvp 3629/2012),   sp.   zn.   2   Er/785/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3630/2012),   sp.   zn.   2   Er/323/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3631/2012),   sp.   zn.   2   Er/878/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3632/2012),   sp.   zn.   2   Er/873/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3633/2012),   sp.   zn.   2   Er/924/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3634/2012),   sp.   zn.   2   Er/   922/2007   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3635/2012),   sp.   zn.   2   Er/790/2008   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3636/2012),   sp.   zn.   2   Er/24/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3637/2012)   a   sp.   zn.   2   Er/782/2009   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2012 (Rvp 3638/2012) (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie v označených konaniach   okresného   súdu   z   dôvodu,   že   bol   pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania   (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie. Okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie v označených konaniach na základe námietky povinnej osoby.

Ústavný súd uvádza, že sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 3618/2012 až sp.   zn.   Rvp   3638/2012   obsahujú   identickú   argumentáciu   odôvodnenia   porušenia označených   práv   sťažovateľky   postupom   a   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu v označených konaniach, v rámci odôvodnenia týchto sťažností sa odlišujú sa iba v osobe povinnej v označených exekučných konaniach a spisovými značkami jednotlivých konaní a ich uznesení.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza: «Sťažovateľ   je   právnická   osoba   -   obchodná   spoločnosť...   Sťažovateľ   pôsobí   pri výkone svojej prevažujúcej podnikateľskej činnosti na trhu krátkodobých úverov do 3.500 EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Sťažovateľ poskytuje úvery fyzickým osobám a živnostníkom vo všetkých regiónoch Slovenska prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest. Keďže jedným z legálne uznaných predmetov podnikania spoločnosti P., s. r. o. je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie je   prekvapujúce,   že   sa   často   krát   pri   neplnení   zmluvných   záväzkov   svojich   klientov (príjemcov   pôžičiek)   dostáva   do   pozície   veriteľa,   ktorý   je   nútený   domáhať   sa   úhrady pohľadávok   prostredníctvom   súdneho   konania   a   následne   pri   nerešpektovaní   súdnych rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania...

Sťažovateľ   v   záujme   vymoženia   jednej   zo   svojich   finančných   pohľadávok,   ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Kežmarok, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala formou zápisnice súdnemu exekútorovi JUDr. R. K... podľa ust.   §   38   a   nasl.   Exekučného   poriadku(návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   nepochybne podaný, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia okresného súdu).

Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s   exekučným   titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie exekúcie... požiadal Okresný súd Kežmarok, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Kežmarok poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie... Okresný   súd   Kežmarok   uznesením...   (ďalej   aj   „Uznesenie“   alebo   „napadnuté uznesenie“)   ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z   vykonávania   exekúcie.   Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...

... tvrdí, že Okresný súd Kežmarok svojím postupom v konaní... a rozhodnutím – Uznesením... ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:

A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy... B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označených exekučných konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu Kežmarok veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní....   ako   aj   samotné   rozhodnutie   tohto   súdu,   nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného   prípade   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so sťažovateľom   nemožno   ospravedlniť   jeho   iným   postavením   (postavením   oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok,   je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka vo svojich sťažnostiach žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva „na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu. Sťažovateľka tiež žiada vysloviť v náleze porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami   okresného   súdu „pre   porušenie   všeobecného   zákazu   diskriminácie“. Sťažovateľka ďalej žiada vysloviť v náleze porušenie základného práva „vlastniť majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva „na pokojné užívanie majetku“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutými uzneseniami okresného súdu.   Sťažovateľka   v   nadväznosti   na to žiada nálezom zrušiť napadnuté uznesenia okresného súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie a v každom   označenom   konaní   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   000   € za porušenie označených práv a takisto priznať náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach   a napadnutými uzneseniami okresného súdu. Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 3618/2012 až sp. zn. Rvp 3638/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   okresného   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach a jeho   napadnutými   uzneseniami.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v odôvodneniach označených uznesení okrem iného uviedol, že „Pod vyššie uvedenou spisovou značkou sa na Okresnom súde Kežmarok vedie exekučné konanie, v ktorom na vykonanie exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. R. K.

V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011 pod sp. zn. III ÚS 322/2010...

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa § 3 EP exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4   E P   činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo Členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo   družstva,   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti   s výnimkou   vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 EP v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného   činiteľa   (ods.   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného   poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí,   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 322/2010)...

V   zmysle   posledne   citovaného   zákonného   ustanovenia,   rešpektujúc   právny   názor Ústavného súdu SR. podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3 Exekučného   poriadku.   Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný   bezodkladne   oznámiť   súdu   (obdobne   rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je   poskytovaná“   (rozhodnutie   Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v označených   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom označených uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   označenými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a predchádzajúcim postupom okresného súdu v označených konaniach a základným právom sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť   porušenie   ňou   označených   práv.   Základné   právo   na   spravodlivý   proces   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   keďže   okresný   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a napadnutými   uzneseniami okresného súdu

Sťažovateľka   tiež   namietala   porušenie „základného   práva“ podľa   čl.   12   ods.   2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami   okresného   súdu.   Sťažovateľka   túto   námietku   formulovala   ako „všeobecný zákaz diskriminácie“ a z dôvodu jeho porušenia žiadala vysloviť porušenie tohto článku ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa názoru ústavného súdu medzi úpravou čl. 12 ods. 2 ústavy a úpravou čl. 14 dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   obsahovú   odlišnosť.   Oba   uvedené   články   (ústavy a dohovoru) upravujú zákaz diskriminácie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Uvedené ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, nie je potrebné deklarovať ani porušenie tohto ustanovenia ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľka porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy   a čl.   14   dohovoru   v sťažnostiach   odôvodnila,   ústavný   súd   v argumentácii namietaného porušenia týchto článkov nevedel identifikovať, v čom konkrétne malo dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie z dôvodu „iného postavenia“ sťažovateľky v označených konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach poukazovala na svoje postavenie ako oprávnenej v exekučnom   konaní   a postavenie   povinného   v exekučnom   konaní   a v   tejto   súvislosti tvrdila, že došlo k odlišnému zaobchádzaniu z dôvodu „postavenia oprávneného“. Ústavný súd vychádzajúc však z obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru a napadnutým   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie týchto článkov po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012