znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 234/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 49 Er 962/2010 zo 16. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. apríla 2011 doručená   sťažnosť   V.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ”),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd”) sp. zn. 49 Er 962/2010 zo 16. marca 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a   príloh   vyplýva,   že 7.   augusta   2010   bolo   doručené sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie v exekučnej veci oprávneného D...., B., proti nemu ako povinnému o vymoženie 1 645,33 € s prísl.

Keďže   sťažovateľ   do   okamihu   doručenia   upovedomenia   nevedel   o žiadnom vykonateľnom   rozsudku proti nemu, ktorý by oprávňoval exekútora na začatie exekúcie, splnomocnil svojho právneho zástupcu, aby zistil okolnosti danej veci, v ktorej okresný súd vydal   na   základe   návrhu   navrhovateľa   17.   decembra   2007   platobný   rozkaz.   Tento doručoval   postupne   na   rôzne   adresy   bydliska   sťažovateľa   v K.   uvedené   v návrhu navrhovateľa.   Dňa   21.   decembra   2007   bola   zásielka   vrátená   z adresy   na  ...   ulici   s odôvodnením, že adresát je neznámy,   10. januára 2008 z adresy...,   že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote a preto okresný súd 16. januára 2008 požiadal Mestskú políciu K.   o   doručenie   zásielky   s platobným   rozkazom.   Súčasne   zisťoval   jeho   pobyt   aj prostredníctvom   Registra   obyvateľov   v B.   Na   základe   toho   potom   doručoval   platobný rozkaz opätovne na adresu jeho trvalého pobytu na... v K., kde však sťažovateľ už rok nebýval, hoci adresa bola stále platná.

Dňa 22. apríla 2008 okresný súd zrušil platobný rozkaz s odôvodnením, že ho nebolo možné doručiť do vlastných rúk sťažovateľa. Pri príprave pojednávania 26. augusta 2008 bola   zásielka   vrátená   z prvej   adresy   sťažovateľa   opätovne   z   dôvodu,   že   adresát   je neznámy. Na pojednávaní okresný súd podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   ustanovil   sťažovateľovi   opatrovníka   a vyhlásil   rozsudok,   ktorý   doručil opatrovníkovi 22. septembra 2008.

Dňa   18.   augusta   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu v uvedenej exekučnej veci námietky proti exekúcii z dôvodu, že okresný súd   nezákonným spôsobom   ustanovil   opatrovníka   a   vyhlásil   rozsudok,   čím   porušil   jeho   základné   právo a   odňal   mu   možnosť   konať   pred   súdom.   Navrhol,   aby   okresný   súd   exekúciu   zastavil z dôvodu, že je neprípustná. V námietkach proti exekúcii uviedol, že na adrese... býva od 19. januára 2009. Okresný súd mu na túto adresu nič nedoručil napriek tomu, že túto adresu navrhovateľ v návrhu riadne označil.

Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd nepostupoval podľa ustanovenia § 29 ods. 2 OSP, a   napriek   tomu,   že   neboli   splnené   zákonom   požadované   predpoklady   na   ustanovenie opatrovníka, toho ustanovil, čím mu zároveň odňal možnosť konať pred súdom.

Okresný súd (vyšší súdny úradník) uznesením následne 7. decembra 2010 námietky sťažovateľa   proti   exekúcii   zamietol   z   dôvodu,   že „súd   po   dôkladnom   preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že tvrdenia povinného v námietkach proti exekúcii sa opierajú   o   hmotnoprávne   účinky   exekučného   titulu   a   skutočnosť,   že   pôvodné   konanie skončilo s ustanovením opatrovníka nezakladajú neprípustnosť exekúcie.   Súd ustálil,   že uvedené   skutočnosti   boli   predmetom   rozhodovania   konania   vo   veci   samej   /pôvodného konania/ a nie exekučného konania. Z uvedeného je zrejmé, že námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo rozhodnutie súdu ako exekučný titul. Účelom   exekučného   konania   je   nútená   realizácia   vykonaná   zásahom   do   absolútnych majetkových   práv   povinného,   ktorá   sa   uskutočňuje   s   cieľom   uspokojiť   pohľadávku oprávneného,   ktorá   mu   bola   priznaná   vykonateľným   rozhodnutím   súdu.   Rozhodovanie o dôvodnosti   nároku   bolo   predmetom   pôvodného   konania.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti   a   citované   zákonné   ustanovenia   súd   námietky   povinného   proti   exekúcii zamietol, pretože návrh oprávneného bo podaný dôvodne a súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti spôsobujúce zánik vymáhaného   nároku,   brániace   jeho   vymáhateľnosti,   či   spôsobujúce   neprípustnosť exekúcie.“.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP z dôvodu, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, poukázal   v ňom   na   nezákonnosť   postupu   okresného   súdu   pri   ustanovení   opatrovníka a okresný   súd   mu   v inej   jeho   veci   sp.   zn.   48   Er   2008/2005,   Ex   1752/2005   doručoval písomnosti   na   adresu  ...   V   odvolaní namietal   aj   priebeh   konania   vo   veci,   ktorá predchádzala exekučnému konaniu, pretože exekučným titulom, na základe ktorého začal súdny exekútor exekučné konanie, je rozsudok okresného súdu z 26. augusta 2008 sp. zn. 32 Cb 94/08, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný 20. októbra 2008 hoci o uvedenom súdnom   konaní   sťažovateľ   vôbec   nevedel   a tvrdí,   že   rozsudok   okresného   súdu   sa   preto „nemohol stať právoplatným“.

Okresný súd takisto uznesením zo 16. marca 2011 sp. zn. 49 Er 962/2010 odvolanie sťažovateľa   zamietol   bez   toho,   aby   preveril   a   vysporiadal   sa   s jeho   námietkami,   a   to otázkou zákonnosti alebo nezákonnosti pri ustanovení opatrovníka a pojednávaní konanom 26. augusta 2008, kde okresný súd konal, hoci nemal vykázané doručenie   predvolania sťažovateľovi   na   toto   pojednávanie.   Podľa   neho   mal   okresný   súd   exekúciu   zastaviť z dôvodu jej neprípustnosti.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 49 Er 962/2010 zo 16. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okresný súd mu súčasne odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom rozhodol: „Základné právo V. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... Uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.: 49 Er 962/2010

-18 zo dňa 16.3.2011   porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn.: 49 Er 962/2010 - 18, zo dňa 16.3.2011 zrušuje a vec vracia... I na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II je povinný uhradiť V. T. trovy konania v sume 261,82 euro do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. J. K...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 53 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   exekučnom   konaní   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) má povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nebol   daný   dôvod   na   ustanovenie   opatrovníka v občianskoprávnom konaní, teda jeho námietkam mal okresný súd z toho titulu vyhovieť.

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel   týchto   právnych   prostriedkov   obrany   povinného   v   exekučnom   konaní   je   rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Z   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50. Nie je to však jediný prostriedok obrany povinného   a   navyše   ani   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv   povinného   z   dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam nie je možné takéto rozhodnutie napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo   neboli   podané   námietky   podľa   §   50   Exekučného   poriadku,   prípadne   sa   takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane povinného   vyplýva z toho,   že proti   rozhodnutiu   o   tomto   návrhu   je prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o   ktorom   sa   rozhoduje   v riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Sťažovateľ túto možnosť ochrany jeho práv v exekučnom konaní však nevyužil.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   právne prostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom zákone a už spomínaných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré umožňovali sťažovateľovi takú ochranu namietaného porušenia označených základných práv, na ktorú bol oprávnený bez časového obmedzenia ihneď po začatí   exekučného   konania,   o   ktorom   sa   dozvedel   najneskôr   doručením   upovedomenia o začatí   exekúcie.   Sťažovateľ   bol   oprávnený   tieto   právne   prostriedky   pred   podaním sťažnosti využiť, a keďže ich nevyužil, ústavný súd z tohto dôvodu odmietol   jeho   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 211/03 a IV. ÚS 103/04) bez toho, aby sa zaoberal jeho ďalšími námietkami vznesenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011