znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 234/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   H.,   K.,   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžf   72/2008 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť A. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Žalobu v správnom konaní Krajský súd v Prešove v konaní č. 1 S 87/2006 dňa 30. mája 2008 zamietol.

O odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR dňa 29. septembra 2009 tak, že ho potvrdil.

Dôvody   rozsudku   Najvyššieho   súdu   sú   založené   na   nesprávnych   úvahách vykazujúcich vysoký stupeň arbitrárnosti. Sú osvojením si chybných výkladov rozhodujúcich pojmov   Daňového   zákona   v   rozsahu,   v   akom   k   nim   pristupovali   predchádzajúce rozhodnutia.

Sťažovateľka je podnikateľka.... V zdaňovacom období (2003) jej bolo vyplatených 33.588.081,- Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia, utrpeného pri dopravnej nehode. Uvedenú sumu sa rozhodla investovať spôsobom a za okolností a podmienok, ktoré s   ohľadom   na   jej   životnú   perspektívu   považovala   za   optimálny.   Zámer   nepochybne pomenovateľný ako podnikateľský, v reálnej podobe (zjednodušenej na podstatné prvky) vyzeral tak, že v prospech jednej firmy (T. s. r. o.), ktorá rekonštruovala svoj obchodný dom, objednala u inej firmy (L. s. r. o. a dve ďalšie) dodávky materiálu a prác na tejto akcii a zaplatila ich. Tieto investície jej zabezpečili zisk v podobe doživotnej renty, vyplácanej na základe a v rozsahu zmluvy, uzavretej dňa 1. marca 2004. Zmluva bola doplňovaná, jej podstata však menená nebola.

Pre potrebu zaujatia zákonu zodpovedajúceho stanoviska v spor rozhodujúcej otázke sú bez dôležitosti fakturačné, účtovné a iné detaily, i keď sa nimi daňové orgány i súdy v rôznom   rozsahu   zaoberali.   Základným   problémom   je   správna   interpretácia   kľúčových pojmov : „podnikateľská činnosť“, „dosiahnutie, zabezpečenie, udržanie príjmu“, „príjem“ a „zisk“. Svojim rozsudkom Najvyšší súd uznal za zákonu zodpovedajúci jednak výklad nesprávny, najmä ale zjednodušil vzťah výdavku a príjmu na „rovnicu“, vylúčiac bez opory v zákone možnosť dosahovať príjem spôsobom, aký sťažovateľka zvolila. Tak dospel mylne k názoru,   „...   že   výdavok   vynaložený   daňovým   subjektom   poskytnutím   finančných prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa... nespĺňal uvedenú   rovnicu...“   Túto   chybu   v   konštatovaní   čiastočne   možno   postrehnúť,   ak   sa   do vzťahu dosadia priliehavejšie pomenovania. Ak sa aj sťažovateľka nestala spoluvlastníčkou obchodného domu, mala podiel na zisku ako by ňou bola - a to bol jej zámer. Súdy (aj daňové   orgány)   si   zrejme   zamenili   voľbu   optimálneho,   legálneho   účtovania   s   využitím možností   daných   daňovým   predpisom   za   snahu   o   daňový   únik.   Inak   je   vylúčené,   aby ignorovali časovú, vecnú a ekonomickú súvislosť s dosiahnuť sa majúcimi príjmami (arg.: zabezpečeniu).   Pokiaľ   ide   o   podrobnosti   v   stanoviskách   žalobkyne   (sťažovateľky), poukazujem   na   obsah   jej   podaní.   Ak   Najvyšší   súd   teda   ustálil,   že   si   sťažovateľka zabezpečila   svoj   príjem   do   budúcnosti   „...nie   cez   podnikateľskú   činnosť“,   dopustil   sa neopodstatnenej reštrikcie tohto pojmu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 72/2008 svojím rozsudkom z 29. septembra 2009 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.   Sťažovateľka   zároveň   požiadala   o   odloženie   vykonateľnosti   dodatočného platobného   výmeru   Daňového   úradu   H.   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 703/230/36677/2005/Kol z 25. augusta 2005.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009.

Z   obsahu   spisu   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 S 87/2006 ústavný súd zistil, že 28. februára 2006 podala sťažovateľa tamojšiemu súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. k. I/225/3903/2006/997020-r z 26. januára 2006 spolu s návrhom na odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 87/2006-192 z 30. mája 2008 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľka   ako   podnikateľka   v zdaňovacom   období   (rok   2003)   dostala 33 588 081 Sk ako súhrn náhrad za rozsiahle poškodenie zdravia po dopravnej nehode. Uvedenú   sumu   podľa   vlastnej   úvahy   investovala   spôsobom,   ktorý   si   sama   zvolila. Objednala si v prospech jednej spoločnosti (T., s. r. o.), ktorá rekonštruovala obchodný dom, dodávky materiálu a prác na tejto akcii, ktorú aj uhradila u inej spoločnosti (L., s. r. o.). Tieto investície jej mali zabezpečiť zisk v podobe doživotnej renty.

Podstatou   problému   sťažovateľky   bolo,   že   daňový   úrad   u nej   vykonal   daňovú kontrolu, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003,   pričom   konštatoval,   že   v danom   roku   sťažovateľka   nemala   žiaden   príjem z podnikateľskej činnosti súvisiaci s jej investíciou do rekonštrukcie Obchodného domu L. (ďalej len „O.“). Podľa daňového úradu sťažovateľka v roku 2003 dosiahla jedine príjem z titulu   náhrady   škody   –   ušlý   zisk.   Z uvedeného   dôvodu   jej   daňový   úrad   dodatočným platobným výmerom č. 703/230/36677/2005/Kol z 25. augusta 2005 vyrubil daň z príjmov fyzických   osôb   v sume   12   656   260   Sk.   Proti   rozhodnutiu   daňového   úradu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodlo   daňové   riaditeľstvo   tak,   že   napadnutý dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazujúc na príslušné ustanovenia zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o daniach z príjmov“), ktoré síce správne citoval a označil, avšak nesprávne pomenoval   právny   predpis,   ktorého   boli   súčasťou,   a to   tak,   že   namiesto   zákona   o dani z príjmov uviedol, že ide o „zákon o DPH“, dospel k záveru, že v roku 2003 sťažovateľka nedosiahla   žiaden   príjem   z podnikateľskej   činnosti   súvisiaci   s jej   investíciou   do rekonštrukcie OD L., ktorého vlastníkom nebola ona, ale iná spoločnosť, a že dosiahla jedine   príjem   z titulu   náhrady   škody   –   ušlý   zisk,   a preto   ňou   uplatnené a v účtovníctve evidované výdavky v sume 33 602 063 Sk neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie tohto príjmu. Krajský súd vyslovil názor, že vynaložené výdavky by mohli slúžiť na zabezpečenie jej príjmov len vtedy, ak by ona samotná mala príjem z prevádzky OD L. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka takéto príjmy zabezpečila, avšak nie sebe, ale inej spoločnosti, ktorá bola výlučnou vlastníčkou OD L. Krajský súd sa okrem toho vyjadril aj k príjmu z doživotnej renty, ktorý je podľa jeho názoru osobným dôchodkom a ktorý má sťažovateľka za určitých podmienok poberať v budúcnosti. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil, že v prípade doživotnej renty ide o iný systém zdaňovania ako v prípade príjmov z podnikateľskej činnosti a že takýto príjem nemá žiaden súvis s deklarovanými výdavkami. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 72/2008 z 29. septembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   podstatu   napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil so zisteniami a závermi daňového riaditeľstva, argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, vyjadrenie daňového riaditeľstva, pričom konštatoval, že námietky sťažovateľky nie sú dôvodné.

Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd zaujal názor, že v zdaňovacom období roku 2003 sťažovateľka nevykázala žiadnu podnikateľskú činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy podľa § 7 zákona o daniach z príjmov, ale že jej jediným príjmom bola náhrada ušlého zisku priznaná jej rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 9 C 1470/01-131 z 24. júna 2002 v sume   23   277   098   Sk.   Podľa   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   si   sťažovateľka   v daňovom priznaní uplatnila výdavky v sume 33 602 063 Sk, ale po posúdení všetkých podkladov týkajúcich   sa   tohto prípadu   vrátane dožiadaní u príslušných   správcov dane dodávateľov stavebných a rekonštrukčných prác bolo jednoznačne preukázané, že tieto výdavky, ktoré sťažovateľka evidovala v účtovníctve, nesúviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu.

Najvyšší súd v rozsudku ďalej konštatoval: «Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v zmysle ustanovenia § 24 a 25 zákona splnenie podmienok zdaniteľných výdavkov znamená rovnicu, kde na jednej strane sú výdavky a na druhej strane príjmy, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi stranami tejto rovnice, teda výdavkom a príjmom. Každý výdavok teda musí mať svoju protihodnotu.

V   danej   veci   podľa   správnych   orgánov   nebola   splnená   príčinná   súvislosť   medzi výdavkami uplatnenými žalobkyňou (investíciami do rekonštrukcie budovy...) a príjmami, pretože   pri   žalobkyňou   označenom   plnení   nešlo   o   príjmy   podľa   §   7,   teda   príjmy podnikateľského subjektu,   príjmy znamenajúce „majetok“   podnikateľského subjektu,   ale o osobný   príjem   žalobkyne.   … Výdavok vynaložený   daňovým subjektom   poskytnutím finančných prostriedkov inému subjektu bez odrazenia sa na strane príjmu poskytovateľa, nenapĺňal tak uvedenú rovnicu, pretože, ako už bolo uvedené, jednoznačne príjem podľa obsahu uzavretých zmlúv   smeroval   inému   subjektu, než   ktorý finančné   prostriedky poskytol....

Dohodnutá odmena nazvaná renta teda nemohla byť príjmom daňového subjektu, a preto ani výdavky vynaložené žalobkyňou nebolo možné uznať za daňové výdavky a tým nemali   vplyv   na   zníženie   daňovej   povinnosti   žalobkyne.   Ak   preto   správca   dane   vylúčil daňové doklady týkajúce sa týchto výdavkov, postupoval v súlade so zákonom č. 366/1999 Z. z. a správne potom určil žalobkyni daňovú povinnosť podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Tvrdenie žalobkyne, že správca dane ignoroval skutočnú vôľu zmluvných strán a svoj záver abstrahoval od celistvosti prípadu, tak nebolo opodstatnené, keďže práve všetky skutočnosti vyplývajúce z podkladov predložených žalobkyňou, svedčili o vôli   žalobkyne   zabezpečiť   si   svoj   príjem   do   budúcnosti,   čo   ani   nakoniec   sama nepopierala, avšak stalo sa tak nie cez podnikateľskú činnosť....

Súd nezistil ani ukrátenie žalobkyne na práve predkladať alebo navrhovať dôkazy, pretože z jej podaní je jednoznačné, že predložené dôkazy a návrhy na dokazovanie smerujú na   preukázanie   vierohodnosti   a   reálnosti   poskytnutia   finančných   prostriedkov,   čo   však nepreukazuje spornú otázku prijmú podnikateľského subjektu, tak ako to pre daný prípad bolo   potrebné.   Obrana   žalobkyne   totiž   pozostávala   z   preukazovania   renty,   nie podnikateľského príjmu.

  Žalobkyňa v odvolaní namietala, že síce podľa odôvodnenia rozsudku predmetom preskúmania   sú rozhodnutia   daňových   orgánov   týkajúce   sa   vyrubenia   dane   z   príjmov fyzických osôb, ale svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v celom rozsudku zdôvodňuje zákonom o dani z pridanej hodnoty. Uvedená námietka žalobkyne je čiastočne dôvodná. Z písomného   vyhotovenia   rozsudku   je   nutné   dospieť   k   záveru,   že   ide   o   chybu   v písaní. Z textu každého zákonného ustanovenia, na ktoré sa pri odôvodňovaní súd odvolával, je totiž jednoznačné, že ide o ustanovenie zákona č. 366/1999 Zb. o dani z príjmov a nie zákona o dani z pridanej hodnoty (v skratke DPH), skrátenú verziu ktorého v písomnom vyhotovení   použil. Preto   táto   vada   nemohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci.»

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky je potrebné konštatovať, že jej nespokojnosť s výsledkom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa prejavila v tom, že daný rozsudok označila za prejav svojvôle, ktorý nespĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia byť vlastné rozhodnutiam všeobecných súdov.

Podstata   námietok   sťažovateľky   bola   upriamená   na   to,   či   v danom   prípade   bol dostatočne   zistený   skutkový   stav   (a v tomto   sa   ústavný   súd   zhoduje   s konštatovaním najvyššieho   súdu   obsiahnutým   v napadnutom   rozsudku)   a či   prijatý   právny   názor najvyššieho súdu korešpondoval so skutkovými okolnosťami a či ho možno považovať za vecne správny.

Článok 124 ústavy postavil ústavný súd mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať a hodnotiť   dôkazy   a prijímať   relevantné   právne   závery,   ktoré   je   potrebné   v rámci odôvodnení   rozhodnutí   aj   náležite   obhájiť.   Intervencia   ústavného   súdu   do   výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy, ak tieto výstupy vykazujú znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo   slobody   podľa   ústavy   či   medzinárodnej   zmluvy.   V prípade,   ak   všeobecný   súd vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne názory, skutkové zistenia, myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá právo, niet dôvodu, aby ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné.

V danom   prípade   najvyšší   súd   posudzoval   správnosť   rozsudku   krajského   súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu v daňových veciach. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku jasne predstavil, čo skúmal, z čoho vychádzal,   ktorými   právnymi   normami   sa   riadil,   ktoré   okolnosti   boli   preň   určujúce a z akého   dôvodu   považoval   závery   krajského   súdu,   ako   aj   závery   daňových   orgánov v otázkach dane z príjmov za správne. Tieto zistenia boli pre ústavný súd smerodajné pri konštatovaní, že rozhodnutie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Je   nepochybné,   že   o výsledku   daňovej   kontroly,   predmetom   ktorej   bola   daň z príjmov   fyzických   osôb   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2003,   mala   sťažovateľka   iné predstavy. Najvyšší súd sa však stotožnil so závermi daňových orgánov a krajského súdu, že účtovné   výdavky   sťažovateľky   neboli   uznané   za   výdavky   k dosiahnutiu,   zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných   príjmov,   a preto   daňovou   kontrolou   jej bola správne stanovená daňová povinnosť.

Tým,   že   ústavný   súd   nepatrí   do   sústavy   všeobecných   súdov,   neprináleží mu   ani pozícia opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a zároveň nie je povinný chrániť sťažovateľov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými   zásahmi   do   ich   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených skutkových   okolností   a aplikácia   normatívneho   textu   zákonných   ustanovení   použitých najvyšším súdom bola presvedčivá. Najvyšší súd v rozsudku dostatočne ozrejmil, z akého dôvodu nebolo možné výdavky sťažovateľky v sume 33 542 030 Sk považovať za také, ktoré   by   súviseli   s dosiahnutím,   zabezpečením   a udržaním   jej   príjmov.   Tieto   závery odôvodnil   skutkovými   zisteniami   súvisiacimi   s investíciami   sťažovateľky   do rekonštrukčných prác OD L. s konštatovaním, že sa neodrazili na strane jej príjmu, ale na strane príjmu subjektu – vlastníka objektu, do rekonštrukcie ktorého investovala. Okrem toho najvyšší súd zdôvodnil, prečo dohodnutá odmena (renta), ktorá mala byť sťažovateľke aj v budúcnosti vyplácaná, nemohla byť v okolnostiach daného prípadu jej príjmom. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky argumenty sťažovateľky, ktoré predostrela voči rozhodnutiu krajského súdu, dostatočným spôsobom reagoval.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a to   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 386/09).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými, ako aj jej žiadosťou o odloženie vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru daňového úradu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010