znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 234/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č. k. III. ÚS 234/09-22 z 2. septembra   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   V.   D.,   B.,   pre namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008. Zvyšnú časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008, v rámci ktorého tamojší súd rozhodoval o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č.   k.   30 Cb 260/96-79 zo 16. mája 2006. V danej   veci   krajský   súd   na základe návrhu sťažovateľa   rozhodoval   o uložení   povinnosti   proti   odporcovi   V.,   a. s.,   a to   v súvislosti s okolnosťami spojenými s vedením účtu.

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č. k. KP 8/2009-57 doručeným ústavnému súdu 20. júla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podľa evidenčných pomôcok a zberných spisov, vec ktorej sa týka sťažnosť Ing. K. bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložená štyri krát.

Prvýkrát   bola   predložená   7.   júla   2001   na   rozhodnutie   o   odvolaní   žalobcu (sťažovateľa) proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorý zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho   poplatku   za   žalobu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   súdu   prvého stupňa uznesením z 24. júla 2001 sp. zn. 7 Obo 173/01 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol súdu prvého stupňa vrátený 19. septembra 2001.

Druhýkrát bol spis predložený 24. júla 2006 na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   žalobu   zamietol.   Vec   bola   vedená   pod   sp.   zn. 1 Obo 214/2006. Spis bol 30. novembra 2006 vrátený súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o odvolaní, s tým, že žalobca nezaplatil súdny poplatok za odvolanie, preto má súd prvého stupňa rozhodnúť o zastavení odvolacieho konania podľa § 10 ods. 1 vtedy účinného znenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Tretí   krát   bol   spis   predložený   22.   januára   2007   a   bol   vedený   pod   sp.   zn. 1 Obo 13/07.   Predložený   bol   na   rozhodnutie   o   odvolaní   žalobcu   proti   uzneseniu   súdu prvého   stupňa,   ktorým   zastavil   odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie. Spis bol 2. augusta 2007 vrátený súdu prvého stupňa bez rozhodnutia s tým, že žalobca spolu s odvolaním súdny poplatok za odvolanie zaplatil, preto treba uznesenie o zastavení   odvolacieho   konania   podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch zrušiť.

Potom ako súd prvého stupňa uznesenie o zastavení odvolacieho konania zrušil, spis predložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   štvrtý   krát   31.   januára   2008 na rozhodnutie o odvolaní žalobcu vo veci samej. Odvolací súd rozsudkom z 29. apríla 2009 sp. zn. 1 Obo 19/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Spis bol 28. mája 2009 vrátený Krajskému súdu v Bratislave.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   v   prípadoch   keď   Najvyšší   súd   SR   nekonal   alebo nerozhodoval vo veci samej vybavil vec bez akýchkoľvek prieťahov v krátkom čase potom ako   mu   bol   predložený.   Pri   poslednom   predložení,   keď   rozhodoval   vo   veci   samej,   o odvolaní rozhodol necelých 15 mesiacov potom ako mu bol spis predložený. Uvedenú lehotu považujem   za   primeranú   charakteru   konania   na   NS   SR,   počtu   vecí   ktoré   jednotlivým senátom kolégia ročne dôjdu a počtu vecí,   ktoré senáty mesačne vybavia.   Lehota bola čiastočne ovplyvnená situáciou, ktorá vznikla odchodom dvoch členov senátu, ktorému bola vec pôvodne pridelená do dôchodku a rozdelením neskončených vecí do iných senátov. Podľa môjho názoru postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedenom odvolacom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Z označeného   podania   najvyššieho   súdu,   ako   aj   z vyjadrenia   právnej   zástupkyne sťažovateľa   doručeného   ústavnému   súdu   21.   septembra   2009   je   zrejmé,   že   účastníci konania netrvajú na ústnom prerokovaní danej veci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 30 Cb 260/1996 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom doručeným pôvodne Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) 20. mája 1993 domáhal od odporcov V. banky, a. s., a Obvodného úradu   B. „odstránenia   bezprávneho   stavu   a náhrady   spôsobených   škôd“.   Uznesením obvodného súdu sp. zn. Cb 895/93 zo 7. júna 1996 bola vec proti odporcovi V., a. s., vylúčená   na   samostatné   konanie   a následne   20. novembra   1996   bola   z dôvodu   vecnej príslušnosti postúpená na ďalšie konanie Mestskému súdu v Bratislave, ktorého pôsobnosť prešla na krajský súd, kde bola vedená pod sp. zn. 30 Cb 260/96. Uznesením najvyššieho súdu č. k. Ndob 437/99-29 z 15. novembra 1999 bolo rozhodnuté, že na konanie o návrhu sťažovateľa   proti   V.,   a.   s.,   o určenie   neplatnosti   výpovede   zmluvy   o bežnom   účte, je príslušný krajský súd.

Na základe uznesenia krajského súdu č. k. 30 Cb 260/96-34 z 2. februára 2001 bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené, ale na základe podaného odvolania sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Obo   173/01   z 24.   júla   2001   napadnuté uznesenie   zrušil   a vec   19.   septembra   2001   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. Po pripustení zmeny návrhu (24. januára 2003) krajský súd na pojednávaní 16. mája 2006 vyhlásil rozsudok č. k. 30 Cb 260/96-79, ktorým návrh sťažovateľa proti odporcovi V., a. s., na uloženie   povinnosti   poskytnúť   výpisy   z bežného   účtu   a viesť   bežný   účet   zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 13. júla 2006 odvolanie, na základe čoho potom krajský súd 24. júla 2006 predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý mu ho ale listom sp. zn. 1 Obo   214/06   1.   decembra   2006   vrátil   z dôvodu,   že sťažovateľ   v stanovenej   lehote nezaplatil súdny poplatok.

Uznesením krajského súdu č. k. 30 Cb 260/96-104 z 27. decembra 2006 bolo konanie zastavené. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 15. januára 2007 odvolanie, na základe ktorého potom krajský súd 22. januára 2007 predložil spis najvyššiemu súdu. Prípisom sp. zn. 1 Obo 13/2007 doručeným krajskému súdu 2. augusta 2007 najvyšší súd vrátil spis súdu   prvého   stupňa   z dôvodu   potreby   zrušenia   uznesenia   o zastavení   konania,   pretože sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za odvolanie. Na základe toho krajský súd uznesením sp. zn. 30 Cb 260/96 z 10. augusta 2007 zrušil svoje skoršie rozhodnutie z 27. decembra 2006.

Po zrušení rozhodnutia krajský súd 31. januára 2008 predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu, kde mu bola pridelená spisová značka 1 Obo 19/2008. Dňa 22. apríla 2009 najvyšší súd na úradnej tabuli oznámil vyhlásenie rozhodnutia v danej veci. Následne na pojednávaní senátu najvyššieho súdu bol 29. apríla 2009 vyhlásený rozsudok sp. zn. 1 Obo 19/2008,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského súdu   č.   k.   30   Cb   260/96-79 zo 16. mája 2006. Po písomnom vyhotovení rozhodnutia najvyšší súd 29. mája 2009 vrátil spis krajskému súdu. Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu nadobudli právoplatnosť 4. júna 2009.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha veci a jej význam pre sťažovateľa.

Predtým, ako ústavný súd pristúpil k hodnoteniu zistených skutočností z hľadiska uvedených   kritérií,   považoval   za   významné uviesť,   že   aj   keď   v článku   II   tohto   nálezu uviedol   podstatné   okamihy   celého   konania,   ktoré   prebiehalo   na   viacerých   všeobecných súdoch,   vzhľadom   na   rozsah   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   určujúce   len preskúmanie konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obo 19/2008.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že v namietanom prípade išlo o odvolacie konanie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o opravnom   prostriedku   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   návrh   vo   veci uloženia povinnosti poskytnúť výpisy z bežného účtu a viesť bežný účet zamietnutý. Tento predmet sporu možno z hľadiska jeho právnej a faktickej zložitosti zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. O danom spore nemožno hovoriť ako o veci, ktorá by mala zásadný význam pre sťažovateľa. Takéto zistenie vo všeobecnosti však nezbavuje vo veci konajúci súd povinnosti postupovať bez zbytočných prieťahov.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto odvolacieho konania v žiadnom prípade neprispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že najvyšší   súd   od   predloženia   mu   veci   (31.   januára   2008)   určil   termín   pojednávania po uplynutí 15 mesiacov, následne v krátkom čase od určenia termínu pojednávania vo veci rozhodol (29. apríla 2009) a po uplynutí ďalšieho mesiaca od vyhlásenia rozhodnutia vrátil spis krajskému súdu (29. mája 2009).

Z judikatúry   ústavného   súdu,   predmetom   ktorej   je   posudzovanie   námietok súvisiacich s porušením práva na rozhodovanie vo veci bez zbytočných prieťahov, vyplýva, že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmito článkami (napr. II. ÚS 57/01, obdobne III. ÚS 271/08), prípadne návrhu buď   nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 233/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   obdobie   nečinnosti   najvyššieho   súdu   v trvaní 15 mesiacov nemožno s prihliadnutím na charakter sporu, povahu veci, ako aj na doterajšiu a aktuálnu judikatúru ústavného súdu považovať za postup, ktorý by signalizoval porušenie základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy, a to aj s prihliadnutím   na to, že do tohto   obdobia   je   nutné zarátať aj   čas   potrebný   na   preštudovanie   spisu   a prípravu na prijatie rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom najvyššieho v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008, nedošlo k zbytočným prieťahom,   a   tým   ani   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa,   nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009