znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 234/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť V.   V.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   L.   A.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 80/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 80/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. V.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. L. A., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 234/08-11 z 29. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 80/2000.

Na základe výziev ústavného súdu z 29. júla 2008 a 28. apríla 2009 okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. 1SprV 428/2008 z 20. mája 2009 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ podal na tunajšom súde dňa 16. 2. 2000 žalobu proti žalovanej: S., š. p., ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 30.021,20 Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá   mu   mala   vzniknúť   v   dôsledku   vadne   vykonanej   opravy   brzdovej   sústavy   na   jeho motorovom vozidle zn...., ktorú vykonala žalovaná.

Súd 13. 3. 2000 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

V rámci prípravy pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p. súd doručil žalobu žalovanej, aby sa k nej vyjadrila. Vyjadrenie žalovanej následne odoslal žalobcovi a jeho právnej zástupkyni. Prvé pojednávanie vo veci nariadil na deň 14. 11. 2002, avšak ešte pred jeho uskutočnením súd preročil termín pojednávania na deň 16. 1. 2003.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. 1. 2003.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo 22. 5. 2003, na ktorom, na návrh žalobcu z 30. 1. 2003, súd vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup E. V. do konania na strane žalobcu s tým, že bude vystupovať ako žalobkyňa v 2. rade. Súd pojednávanie odročil na deň 6. 11. 2003 z dôvodu, že účastníci prejavili ochotu riešiť vec mimosúdnou cestou.

Súd dňa 9. 10. 2003 písomne vyzval účastníkov na oznámenie, či uzavreli mimosúdnu dohodu, pretože súdu nebola táto skutočnosť známa, napriek tomu, že súd na pojednávaní dňa 22. 5. 2003 uložil právnej zástupkyni žalobcov oznámiť výsledok mimosúdneho riešenia sporu v lehote 60 dní.

Tretie   pojednávanie   bolo   bez   prejednania   veci   dňa   6.   11.   2003   odročené   pre neprítomnosť   žalobcov   a   ich   právnej   zástupkyne.   Právna   zástupkyňa   žalobcov   písomne ospravedlnila   svoju   neprítomnosť   a   neprítomnosť   svojho   klienta   na   predmetnom pojednávaní   písomným   podaním   doručeným   súdu   4.   11.   2003,   t.   j.   dva   dni   pred pojednávaním.

Štvrté pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 18. 3. 2004, bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 25 C/80/2000-81 zo dňa 23. 8. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 9. 2004, súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru doprava cestná, z odvetvia technický stav cestných vozidiel.

Súd dňa 26. 10. 2004 zaslal spis súdnemu znalcovi za účelom podania znaleckého posudku.

Súd dňa 23. 2. 2005 zaslal účastníkom znalecký posudok na vyjadrenie. Súd   dňa   20.   12.   2005   vyzval   žalobcov,   aby   oznámili,   či   trvajú   na   nariadení kontrolného znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 25 C 80/00-126 zo dňa 20. 1. 2006 súd priznal znalcovi Ing. V. znalečné za podaný znalecký posudok.

Uznesením č. k. 25 C 80/00-127 zo dňa 20. 1. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 2. 2006, súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru doprava cestná, z odvetvia technický stav cestných vozidiel.

Vec bola dňa 25. 5. 2006 pridelená inému zákonnému sudcovi. Súd dňa 16. 10. 2006 zaslal účastníkom kontrolný znalecký posudok na vyjadrenie. Uznesením č. k. 25 C/80/2000-155 zo dňa 12. 3. 2007 súd priznal znalcovi Ing. B. znalečné za podaný znalecký posudok.

Súd dňa 4. 5. 2007 preročil termín piateho pojednávania vo veci z 25. 5. 2007 na deň 23. 11. 2007 na žiadosť žalobcu v 1. rade podanú dňa 20. 4. 2007, v zmysle ktorej žalobca v 1. rade oznámil súdu, že v deň pojednávania bude na zahraničnej služobnej ceste, a že mimo územia Slovenskej republiky bude až do konca októbra 2007. Piate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 23. 11. 2007.

Súd   dňa   2.   1.   2008   vyzval   žalovanú   na   oznámenie   presnej   adresy   príslušnej autoopravovne, od ktorej si súd mal zadovážiť listinné dôkazy navrhnuté žalovanou. Šieste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 17. 1. 2008. Siedme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 12. 5. 2008. Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 28. 5. 2008, na ktorom súd vyhlásil rozsudok č. k. 25 C/80/2000-208, rovnopis ktorého bol účastníkom odoslaný v zákonnej 30 - dňovej lehote.

Keďže proti rozsudku tunajšieho súdu žalobcovia podali odvolanie, súd dňa 26. 6. 2008   uznesením   vyzval   odvolateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie   a žalovanej zaslal rovnopis odvolania na vyjadrenie.

Vec bola spolu so spisom predložená odvolaciemu súdu dňa 5. 8. 2008. O odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu tunajšieho súdu odvolací súd rozhodol na pojednávaní dňa 16. 4. 2009, na ktorom vyhlásil rozsudok č. k. 1 Co/256/2008-246, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Spis sp. zn. 25 C/80/2000 bol odvolacím súdom vrátený tunajšiemu súdu dňa 18. 5. 2009. Tunajší súd ešte v ten istý deň odoslal účastníkom rozhodnutie odvolacieho súdu. Vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti rozsudku odvolacieho súdu, bude predmetná vec právoplatne skončená okamihom jeho doručenia všetkým účastníkom konania. Po   právnej   stránke   vec   nie   je   náročná.   Je   však   náročná   po   stránke   skutkovej, nakoľko   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké dokazovanie. Na návrh žalobcov súd nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie. Druhé pojednávanie súd odročil z dôvodu, že účastníci prejavili vôľu uzavrieť mimosúdnu dohodu, ku ktorej v konečnom dôsledku nedošlo. Tretie pojednávanie súd odročil pre neprítomnosť žalobcov a ich právnej zástupkyne, ktorú ospravedlnili pracovnou neschopnosťou žalobcu v 1. rade. Štvrté pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Termín piateho pojednávania súd preročil na žiadosť žalobcu v 1. rade, ktorý sa mal po dobu   cca   6   mesiacov   zdržiavať   v   zahraničí.   Tieto   skutočnosti   a   tiež   zmena   v   osobe zákonného sudcu značne prispeli k predĺženiu konania.

Na základe uvedeného hodnotím sťažnosť ako nedôvodnú.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   predloženého   k previerke   27.   mája   2009   potvrdzuje úkony   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   a   preto   ich   ústavný   súd   považuje   za preukázané.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   k vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko podaním z 28. mája 2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. mája 2009. V ňom sa okrem iného uvádza:

„Tiež trváme na podanom návrhu v celom rozsahu, pričom nesúhlasíme s doloženým vyjadrením   Okresného   súdu   Košice   I, kde   odporca   uvádza,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je nedôvodná. Tu poukazujeme hlavne na skutočnosť, že dňa 09. 07. 2002 podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu Košice I. sťažnosť o prešetrenie dôvodnosti prieťahov v konaní. Na túto žiadosť dostal navrhovateľ odpoveď listom zo dňa 30. 07. 2002, v ktorom predseda OS Košice I. JUDr. M. priznáva, že k prieťahom v konaní došlo, pričom prieťahy odôvodňuje značnou zaťaženosťou súdu a vybavujúcej sudkyne.

S   poukazom   na   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po prerokovaní veci rozhodol o veci nálezom tak, ako sme to Ústavnému súdu SR uviedli v návrhu na začatie konania zo dňa 09. 07. 2008.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 80/2000 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia peňažnej sumy z titulu náhrady   škody,   ktorú   porušením   právnej   povinnosti   podľa   §   420   ods.   1   Občianskeho zákonníka   (vadnou   opravou   motorového   vozidla)   mal   spôsobiť   žalovaný.   Ústavný   súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov a vec   nie je právne zložitá.   Skutková   zložitosť   bola síce   ovplyvnená čiastočne tým, že v priebehu konania musel okresný súd nariadiť znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké dokazovanie, čo mohlo mať čiastočný vplyv na dĺžku konania, ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ale iba tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť viac ako deväťročné trvanie sporu.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa ako žalobcu v prvom rade dospel k záveru, že aj sťažovateľ mal svoj čiastočný podiel na predĺžení tohto konania, ako to uviedol okresný súd k sťažnosti, pretože z dôvodu jeho síce ospravedlnenej neúčasti boli odročené až tri pojednávania (6. november 2003, 25. máj 2007 a 17. januára 2008). Takisto na   priebeh   konania   mala   vplyv   tá   skutočnosť,   že 22.   mája   2003   okresný   súd   odročil pojednávanie z dôvodu, že účastníci prejavili vôľu uzavrieť mimosúdnu dohodu, ale jeho právna zástupkyňa reagovala na uznesenie z tohoto pojednávania po stanovenej 60-dňovej lehote (výsledok mimosúdneho urovnania sporu oznámila až 21. októbra 2003), i to až po urgencii okresného súdu (9. október 2003).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. I keď ústavný súd   konštatuje,   že   v priebehu   deväťročného   konania   zistil   iba   jedno   väčšie   obdobie nečinnosti,   a to   od   26.   apríla   2000,   keď   zaslal   sťažovateľovi   vyjadrenie   žalovaného k žalobe, až do 16. januára 2003, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie (nečinnosť viac ako 32   mesiacov).   Ústavný   súd   pri   komplexnom   skúmaní   predmetného   konania   konštatuje, že nemohol prehliadnuť najmä to, že občianske súdne konanie, ktoré trvalo tak dlho, ako to bolo   v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 80/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Hoci ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 80/2000, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   18.   mája   2009   už iba   doručoval   účastníkom   konania rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   okresného   súdu z 28. mája 2008 o zamietnutí žaloby sťažovateľa.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk (6 638,78 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   právnej   veci   vedenej pod sp. zn. 25 C 80/2000 a zistené zbytočné prieťahy, berúc do úvahy hodnotenie správania sťažovateľa v časti   II   bode   2 nálezu, ako aj skutočnosť,   že v konaní už medzitým bol odstránený stav právnej neistoty účastníkov, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. L.   A.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia   a   spísanie   sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009