znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 234/07-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti V. H., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 16/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 33 Cb   16/98 p o r u š e n é b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 16/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   H.   trovy právneho zastúpenia v sume 7 424,60 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťštyri slovenských korún a šesťdesiat halierov) na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. H.   n e v y h o v u j e  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 234/07 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 16/98.

Na základe výzvy sa k veci vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3597/2007 zo 6. marca 2008 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Vašu výzvu s prílohami predložil vyšší súdny úradník v dňoch 15. 02. 2008 a 19. 02. 2008   predsedníčkami   senátov   33   Cb,   ktoré   vo   veci   konali.   K veci   sa   najskôr   písomne vyjadrila JUDr. J. G. podaním dňa 18. 02. 2008. Uviedla, že vec sp. zn. 33 Cb 16/1998 prevzala v januári 2008. Vec je predvolaná na pojednávanie na deň 03. 04. 2008. Podľa jej názoru, na otázky obsiahnuté vo Vašom dožiadaní zo dňa 22. 08. 2007, by mala   kompetentne   zodpovedať   JUDr.   V.   Š.,   predsedníčka   senátu.   Napríklad   pri zodpovedaní otázky „prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom", by JUDr. J. G. hodnotila iba procesné   úkony   kolegyne   a   neboli   by   uvedené   tie   dôvody,   ktoré   skutočne   ev. prieťahy spôsobili.   JUDr.   V.   Š.,   predchádzajúca   zákonná   sudkyňa,   k   veci   dňa   07.   03.   2008 uviedla: Návrh na začatie konania bol podaný dňa 03. 02. 1998. Prvé pojednávanie bolo stanovené na deň 31. 10. 2000 a následne sa konali pojednávania v dňoch 12. 02. 2000 (správne má byť 12. decembra 2000, pozn.), 13. 02., 13. 03., 15. 05., 10. 07., 11. 12. 2001, 22. 01. 2002 a 08. 02. 2002 bolo vo veci rozhodnuté. Voči rozhodnutiu krajský súd podal odvolanie odporca a uznesením NR SR (správne má byť NS SR, pozn.), ktoré bolo súdu doručené   dňa   16.   10.   2003,   bolo   uvedené   uznesenie   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Termín pojednávania bol stanovený na deň 16. 12. 2003 s tým, že ďalší termín pojednávania bol stanovený na deň 09. 03. 2004. Dňa 09. 03. 2004 sa nekonalo pojednávanie z dôvodu vyhláseného poplachu, t. j. bombového útoku. Termín pojednávania bol stanovený na 25. 05. 2004, kde opäť sa pojednávanie   neuskutočnilo   z   tých   istých   dôvodov.   Termín   pojednávania   bol   stanovený na 31. 08. 2004. Na tomto pojednávaní bolo navrhnuté navrhovateľkou konanie prerušiť. Krajský súd uznesením zo dňa 13. 09. 2004 na základe doplnených dôkazov zo strany odporcu, ktoré obdržal dňa 02. 09. 2004, návrh na prerušenie konania zamietol. Voči tomuto podal odvolanie navrhovateľ a NS SR uznesením doručeným krajskému súdu dňa 30. 06. 2005 potvrdil uvedené uznesenie, ktoré bolo doručené účastníkom dňa 11. 07. 2005. Nový termín pojednávania bol stanovený dňa 20. 07. 2005 na termín 06. 12. 2005, ktoré bolo opätovne odročené z dôvodu dôkazov, ktoré založila na pojednávaní do spisu navrhovateľka, a s ktorými sa mal oboznámiť odporca.

Nakoľko tieto dôkazy boli založené do spisu až na tomto pojednávaní, ďalší termín pojednávania bol stanovený na deň 21. 02. 2006. Navrhovateľka doplnila dôkazy až dňa 10. 02. 2006. Na pojednávaní konanom dňa 21. 02. 2006 bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia na termín 23. 02. 2006. Súd požiadal o predĺženie napísania rozhodnutia do termínu pojednávania a rozhodnutie bolo vyhotovené dňa 23. 02. 2006. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ a spis bol predložený na NS SR dňa 12. 05. 2006. Dňa   14.   07.   2006   požiadal   navrhovateľ   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku za odvolanie.   NS SR   vrátil   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie o návrhu o oslobodení od platenia súdneho poplatku za odvolanie a krajský súd uznesením zo dňa 27. 07. 2006 tento návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ podaním zo dňa 18. 08. 2006 a spis bol doručený NS SR dňa 23. 08. 2006. NS SR uznesením doručeným krajskému súdu dňa 09. 10. 2007 napadnuté uznesenie zrušil a vrátil na nové konanie s tým, že krajský súd uznesením   zo   dňa   14.   12.   2007   priznal   navrhovateľovi   oslobodenie   od   súdneho poplatku. Vyhovujem Vašej požiadavke o zapožičanie súdneho spisu sp. zn. 33 Cb 16/1998 a tento Vám zapožičiavam k nahliadnutiu. Súčasne však podotýkam, že tento spisový materiál je potrebné tunajšiemu súdu vrátiť najneskôr do 25. 03. 2008 v nadväznosti na vytýčený termín pojednávania dňa 03. 04. 2008 o 09.45 hodine. (...)»

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol krajský súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrení   jeho   účastníkov   a   z   obsahu   súdneho   spisu   sp.   zn. 33 Cb 16/98, ktorý mu bol predložený k previerke 17. marca 2008.

Navyše zistil, že krajský súd vypočul účastníkov konania na pojednávaní konanom 4. februára 1998 a rozhodol o vylúčení návrhu sťažovateľa na zrušenie Bytového družstva Bratislava   III   (ďalej   len   „bytové   družstvo“)   na   samostatné   konanie.   Toto   pojednávanie odročil na 4. marec 1998, ktoré sa však nekonalo.

Dňa 3. marca 1998 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 17. marca 1998. Dňa 14. apríla 1998 zaslal návrh sťažovateľky na vyjadrenie odporcovi, ktorý sa k návrhu vyjadril 30. apríla 1998 a jeho vyjadrenie zaslal sťažovateľke 14. mája 1998.

Dňa 26. októbra 2000 sťažovateľka doručila krajskému súdu „Doplnenie žalobného návrhu na zrušenie družstva a jeho rozšírenie o ekonomické a majetkoprávne dôvody“.

Dňa   20.   septembra   2001   senát   krajského   súdu   vzniesol   námietku   zaujatosti   na základe vyjadrenia   sťažovateľky   z 15.   mája 2001,   ktorej   však Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 11. októbra 2001 nevyhovel a členov senátu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 8.   decembra   2002   (ktorým   čiastočne   vyhovel návrhu sťažovateľky na zrušenie bytového družstva a nariadenie likvidácie) podal 22. mája 2002 odvolanie odporca, ktoré doplnil 30. mája 2002. Dňa 27. júna 2002 krajský súd zaslal spis najvyššiemu súdu, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 5 Obo 177/02 z 25. augusta 2003 tak, že uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie 16. októbra 2003.

Ústavnému   súdu   bolo   19.   marca   2008   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľky k stanovisku krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetom sťažnosti je nekonanie Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 16/1998 na základe návrhu sťažovateľky podanom dňa 03. 02. 1998. Do dnešného dňa, teda viac ako 10 rokov od podania návrhu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. K uvedenej skutočnosti došlo predovšetkým v dôsledku opakovaných prieťahov v konaní zo strany Krajského súdu v Bratislave.

V   stanovisku   nie   je   uvedené,   prečo   súd   nekonal   po   dobu   skoro   troch   rokov   od podania návrhu na začatie konania a prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 31.10.2000. Taktiež   mám   za   to,   že   súd   neodôvodnene   opakovane   odročoval pojednávania na termíny 13. 02., 13. 03., 15. 05., 10. 07., 11. 12. 2001 a 22. 01. 2002 a rozhodol tak až dňa 08. 02. 2002, pričom týmto postupom podľa môjho názoru porušil ustanovenie § 100 a § 114 ods. 1 O. s. p. Súd   je   povinný   postupovať   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a pojednávanie je predseda   senátu   povinný   pripraviť   tak,   aby   bolo možné   rozhodnúť   vo   veci   spravidla na jedinom pojednávaní.

Aj   vzhľadom   na   nové   okolnosti   veci,   poukazujem   na   opakované   porušovanie povinnosti Krajského súdu v Bratislave postupovať v súlade s § 158 ods. 3 a rozsudok vyhotovovať a odosielať najneskôr do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.   Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.   zn. 33 Cb 16/98-339   nebolo   vyhotovené   v   zákonom   stanovenej   lehote   30   dní,   ale   až   dňa 10. 05. 2002 a bolo doručené sťažovateľke až na základe jej sťažnosti dňa 15. 05. 2002. Rozhodnutie Najvyššie   súdu   SR   sp.   zn.   5   Obo   177/02   zo   dňa   25.   augusta   2003   bolo doručené sťažovateľke až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dňa 24. 10. 2003. Taktiež rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 33 Cb 16/98-596 zo dňa 23. 02. 2006 bolo doručené   sťažovateľke   až dňa   19.   04.   2006,   teda   viac   ako   30   dní   od   vyhlásenia rozhodnutia. Napokon, sťažovateľka pred pár dňami prevzala predvolanie Krajského súdu v   Bratislave   na   pojednávanie   vo veci   na   deň   03.   04.   2008   o   9,45   hod.   (o   tomto pojednávaní informovala Ústavný súd SR v stanovisku aj predsedníčka Krajského súdu v Bratislave), sťažovateľka však do dnešného dňa neobdržala rozhodnutie Najvyššieho súdu   SR,   na   základe   ktorého   bolo   pôvodné   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O tom, že vo veci jej odvolania bolo už Najvyšším   súdom   SR   rozhodnuté,   sa sťažovateľka   dozvedela   iba   nepriamo,   na   základe uvedeného predvolania.

Žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   v   prípade,   ak   dôjde   k   záveru, že prieťahy v konaní už boli porušovateľom odstránené, rozhodol o uplatnených návrhoch sťažovateľky v zmysle sťažnosti (okrem prikázania súdu konať bez ďalších prieťahov). Dĺžka nečinnosti súdu v konaní začatom už v roku 1998 plne odôvodňuje aj nárok sťažovateľky na finančné zadosťučinenie, samotné ukončenie nečinnosti súdu vo veci pred niekoľkými týždňami   nemožno   považovať   za   dostatočnú   satisfakciu   pre   sťažovateľku.   Stanovisko predsedníčky   Krajského   súdu   v   Bratislave   k   sťažnosti   neobsahuje   žiadne   skutočnosti, pre ktoré by bolo možné kvalifikovať sťažnosť za nedôvodnú. Mám za to, že posledné úkony   súdu   vo   veci   samej   boli   vykonané   až   na   základe   tejto   sťažnosti,   pričom,   ako uvádzam aj vyššie, k porušovaniu práv sťažovateľky dochádza aj naďalej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj povaha veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva   na súdnu   ochranu   (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide   o posúdenie veci   podľa   kritéria   zložitosti,   ústavný súd nezistil   takú okolnosť, na základe ktorej by mohol napadnuté konanie posúdiť ako zložité a ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na právnu alebo skutkovú zložitosť veci. Predmetom konania je návrh na zrušenie bytového družstva a jeho likvidáciu súdom podľa §   257   ods.   1   písm.   c)   Obchodného   zákonníka   pre   porušenie   viacerých   povinností vyplývajúcich z Obchodného zákonníka. Hoci na dĺžku tohto konania malo čiastočný vplyv zisťovanie a ustálenie skutkového stavu veci a posudzovanie obsiahlych listinných dokladov predkladaných   účastníkmi   konania,   ústavný   súd   na   záver   vychádzajúc   z dosiahnutých výsledkov a zistených skutočností konštatuje, že prípadná skutková zložitosť veci nemôže v danom prípade ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania pred krajským súdom.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v konaní   aktívna,   viackrát   žiadala   krajský   súd   vo   veci   konať   a   podala   aj   sťažnosti na prieťahy v konaní. I keď v priebehu konania využívala svoje procesné oprávnenia dané jej Občianskym súdnym poriadkom (napr. rozšírila svoj návrh, podala návrh na prerušenie konania,   odvolala   sa   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu),   ale tieto   okolnosti   vzhľadom na zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť krajského súdu podstatne neovplyvnili dĺžku tohto konania. Ani krajský súd nepoukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti, že by mal k správaniu sťažovateľky výhrady.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnom konaní a zistil,   že   bol   nečinný   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   už   na   začiatku   konania od 14. mája   1998,   keď   zaslal   sťažovateľke   vyjadrenie   odporcu,   až   do   pojednávania konaného 12. decembra 2000 (nečinnosť takmer 31 mesiacov). V tomto období bolo síce nariadené pojednávanie na 31. október 2000, ktoré sa ale nekonalo.

Okrem   tejto   nečinnosti   ústavný   súd   zistil,   že   postup   krajského   súdu   bol   aj neefektívny. Príkladom jeho neefektívnej činnosti je to, že hoci vo veci dvakrát rozhodol, jeho prvé rozhodnutie z 8. februára 2002 bolo zrušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo   177/02   z 25.   augusta   2003   z dôvodu,   že „je   nepreskúmateľné   pre   jeho nezrozumiteľnosť   a taktiež   nedostatok   dôvodov   (...)“, a jeho   druhé   rozhodnutie z 13. februára   2006   do   dnešného   dňa   nenadobudlo   právoplatnosť   a ani   spis   nebol predložený nadriadenému súdu za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní.

Tu je potrebné uviesť, že konanie v predmetnej veci od jej podania krajskému súdu (3. február 1998) dosiaľ trvá viac ako 10 rokov. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 16/98, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, aj keď jej právny zástupca vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu to už nežiadal tak, ako v pôvodnej sťažnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnila najmä tým, že„V dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu Krajského súdu v Bratislave je sťažovateľka neprimerane dlho vystavená značnej právnej neistote, pretože otázka zrušenia Bytového družstva Bratislava III. má vplyv na vymožiteľnosť pohľadávok sťažovateľky ako aj tretích osôb voči bytovému družstvu, ako aj právnu istotu sťažovateľky ohľadom ďalšej správy jej majetku - bytu a podielu na nebytových priestoroch. Je dôvodná obava, že Bytové družstvo   Bratislava   III.   nakladá   s   majetkom   družstva,   teda   majetkom   v   podielovom spoluvlastníctve   sťažovateľky   a   ostatných   členov   družstva   v   rozpore   s   princípom hospodárnosti a účelnosti, pričom po zrušení družstva nároky z takéhoto konania voči družstvu sa stanú nevymožiteľné.

Táto   dlhodobá   stresová   situácia   a   právna   neistota   zhoršuje   zdravotný   stav sťažovateľky,   ktorá   sa   lieči   na   diabetes   2.   stupňa   a   vysoký   krvný   tlak.   Stresová situácia a   uvedené   zdravotné   problémy   sa   pretrvávajúcim   stavom   nečinnosti   súdu zhoršujú...“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na krajskom súde v právnej veci sťažovateľky vedenej   pod   sp.   zn.   33 Cb   16/98   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   80 000   Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, a preto vo zvyšnej časti jej žiadosti nevyhovel.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky ako platca dane z pridanej hodnoty trovy konania vyčíslil v sume 7 424,60 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 7 424,60 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008