znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 234/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., v zastúpení advokáta JUDr. M. Š., B., v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3   a podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 113/2004, ako aj Krajským súdom v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/04 a správcom konkurznej podstaty úpadcu V., s. r. o., P. Ing. E. Č., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená sťažnosť Ing. L. D., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 113/2004,   ako   aj   Krajským   súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/04 a správcom konkurznej   podstaty   úpadcu   V.,   s.   r.   o.,   P.   Ing.   E.   Č.   (ďalej   len   „správca   konkurznej podstaty“).   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   podaním doručeným 6. júna 2005 doplnil.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že bol zamestnaný v spoločnosti V., s. r. o., P.   (ďalej   aj   „úpadca   alebo   zamestnávateľ“),   na   ktorú   bol   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 9 K 319/00 zo 17. septembra 2001 opätovne vyhlásený konkurz (prvé uznesenie krajského súdu o vyhlásení konkurzu č. k. 9 K 319/00-91 z 21. februára 2001 bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 93/2001 zo 14. júna 2001).

Správca konkurznej podstaty so sťažovateľom skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v platnom znení k 31. júlu 2001.   Sťažovateľ   listom   z 9.   apríla   2001   správcovi   konkurznej   podstaty   oznámil,   že s výpoveďou nesúhlasí. Správca konkurznej podstaty listom z 26. apríla 2001 sťažovateľovi oznámil, že jeho pohľadávky voči úpadcovi budú uhradené, čím podľa sťažovateľa uznal jeho nároky v plnom rozsahu.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 93/2001 zo 14. júna 2001 bol vyhlásený konkurz zrušený a sťažovateľ následne so zamestnávateľom uzavrel dohodu o vyplatení odstupného podľa pracovnej zmluvy z 1. decembra 1998. Podľa názoru sťažovateľa mu správca konkurznej podstaty napriek tomu, že predajom majetku získal dostatok prostriedkov, nevyplatil jeho mzdové nároky.

Sťažovateľ   podal   30.   júla   2004   na   okresnom   súde   žalobu   o vyplatenie   mzdy a odstupného   proti   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorá   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 7 C 113/2004.   Okresný   súd   listom   doručeným 18.   augusta   2004   sťažovateľa   vyzval   na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   podaním doručeným 22. augusta 2004, v ktorom uviedol, že v uvedenom konaní je povinný súdny poplatok zaplatiť podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov dlžník v konkurznom alebo vyrovnávacom konaní, t. j. správca konkurznej podstaty. Dňa

29.   septembra   2004   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 7 C 113/2004-8 z 31. augusta 2004, ktorým bolo konanie v predmetnej veci zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Dňa 10. októbra 2004 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom okrem iného opätovne namietal, že súdny poplatok má byť podľa neho zaplatený správcom konkurznej podstaty, ako aj že okresný súd   nie   je   v predmetnej   veci   vecne   príslušným   súdom.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 5 Co 191/04-14   zo   14.   januára 2005   uznesenie okresného súdu   z 31.   augusta   2004   ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd vysporiadal aj so sťažovateľovou námietkou, podľa ktorej mal byť súdny poplatok zaplatený správcom konkurznej podstaty. V rámci uvedenej argumentácie krajský súd okrem iného uviedol, že spomínaná námietka sťažovateľa neobstojí, pretože „(...) v prejednávanej veci sa nejedná o konkurzné konanie, ktoré sa týka výlučne usporiadania majetkových pomerov dlžníka, ktorý   je   v úpadku,   a cieľom   ktorého   je   dosiahnuť   pomerné   uspokojenie   veriteľov z dlžníkovho majetku (...)“.

Sťažovateľovo základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy bolo podľa neho porušené tým, že mu správca konkurznej podstaty nevyplatil jeho mzdové nároky vyplývajúce z uzavretej pracovnej zmluvy a dohody o skončení pracovného pomeru, napriek tomu, že predajom majetku úpadcu získal dostatok prostriedkov na ich uspokojenie.

K namietanému   porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy došlo podľa neho tým, že pri konaní oboch súdov nebol riadne zistený skutkový stav veci, nerešpektovali sa listiny preukazujúce, že pracovný pomer s ním bol riadne uzavretý, ako aj tým, že podľa sťažovateľa „oba vyššie uvedené súdy uverili nepravdivému tvrdeniu správcu   konkurznej   podstaty   bývalého   zamestnávateľa   sťažovateľa,   že   mzdové   nároky sťažovateľa boli vyplatené“, aj keď podľa neho v daňovom konaní pred Daňovým úradom v P. bola preukázaná nepravdivosť tohto tvrdenia, ďalej uvedené právo bolo porušené aj nevyhodnotením   ďalších   listinných   dôkazov   (priznania   správcu   konkurznej   podstaty v prieskumnom   konaní,   že   pohľadávky   iných   bývalých   zamestnancov   úpadcu   uznal a nepoprel, hoci išlo o ten istý druh pracovných práv a záväzkov) a napokon aj tým, že súd, ktorému bola doručená žaloba, pri skúmaní podmienok konania podľa § 103 Občianskeho súdneho   poriadku   neskúmal   dôvody   a neodstúpil   vec   na   miestne   a vecne   príslušný   súd podľa § 104a ods. 2 citovaného zákona, ale rozhodol bez splnenia zákonných podmienok pre konanie.

Sťažovateľ v uvedenom konaní síce požiadal okresný súd o postúpenie predmetnej veci   vecne   a miestne   príslušnému   súdu,   avšak   okresný   súd   na   spomínanú   žiadosť nereagoval   a v predmetnej   veci   rozhodol,   čím   podľa   neho   spôsobil   prieťahy   v konaní a súčasne mu zabránil domáhať sa svojich práv na miestne a vecne príslušnom súde.

Podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho základného práva na rovnosť všetkých účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   (rovnosť   účastníkov   konania,   právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k veciam) v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, a to tým, že krajský   súd „riadne   nezistil   skutkový   stav   a nebola   pripustená   možnosť   konfrontácie správcu konkurznej podstaty so žalobcom, právo klásť zo strany žalobcu otázky správcovi konkurznej podstaty a z konfrontácie navrhovať ďalšie dôkazy“.

Postupom okresného súdu bolo podľa sťažovateľa teda porušené aj jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   poukázal   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 158/2004 z 27. januára 2005, ktorý v právnej veci toho istého druhu pracovných práv a záväzkov, avšak iného navrhovateľa (Ing. L. D. st.), vedenej na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   10   C   203/03   podané   dovolanie   odmietol   pre   jeho neprípustnosť.

Z dôvodu neúspešnosti dovolania podaného vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 203/03 a predovšetkým preto, aby sťažovateľovi neuplynula zákonná lehota na podanie   ústavnej   sťažnosti   medzi   riadnym   opravným   rozhodnutím   v rámci   odvolacieho konania a rozhodnutím v dovolacom konaní, sťažovateľ sa obrátil so svojou sťažnosťou priamo na ústavný súd.

V dôsledku nemožnosti domáhať sa svojho práva na odmenu za vykonanú prácu na miestne a vecne príslušnom súde okresný súd a krajský súd „nielen, že spôsobili prieťahy v konaní, ale vo veci sa ani nerozhodlo, čím utrpela právna neistota sťažovateľa“ a zároveň mu v dôsledku takéhoto konania bola spôsobená škoda na nevyplatenej mzde a odstupnom vo výške 240 000 Sk, ako aj škoda spočívajúca v strate sociálnej istoty a v strate „jeho práv vo veciach poistných“.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 1. júna 2005 ďalej uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 7 C 113/2004-8 z 31. augusta 2004, rozhodnutiu krajského súdu č. k. 5 Co 191/04-14 zo 14. januára 2005 a proti správcovi konkurznej podstaty   úpadcu, ktorý   svojím   konaním pri poskytovaní mzdových   nárokov, sociálnych a zdravotno-poistných   plnení   a nesprávnym   konaním,   ktoré   odporuje   zákonu,   spôsobil škodu sťažovateľovi vo výške určenej ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ústavný   súd požiadal, aby rozhodol, že:

«1.   ústavné   právo   sťažovateľa:   Ing.   L.   D.,   fyzická   osoba,   občana   Slovenskej republiky na domáhanie sa ustanoveným postupom ochrany svojich práv na Okresnom súde v Prievidzi v konaní pod sp. zn. 7 C 113/2004 a ústavné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo rovnosti v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo prejednať právnu vec pred vecne a miestne príslušným súdom bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, sú porušené.

2. konštatuje sa, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Prievidzi spis. zn. 7 C 113/2004 sa nekoná a súd nečinnosťou spôsobuje prieťahy v konaní a z tohto dôvodu patrí sťažovateľovi primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR osobitne na ťarchu Okresného súdu v Prievidzi.

3.   odporcovia   v   1.   a 2.   rade   sú   povinní   uhradiť   sťažovateľovi   škodu   spôsobenú prieťahmi v konaní pred Okresným súdom v Prievidzi pod spis. zn. 7 C 113/2004, ktorú je Okresný súd v Prievidzi povinný uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v celosti.

4. konštatuje sa, že právo sťažovateľa na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36, písm. a) Ústavy SR bolo porušené

5. konštatuje sa, že správca konkurznej podstaty „úpadcu“ V., s. r. o. P., Ing. E. Č., so sídlom B., svojim konaním pri poskytovaní mzdových nárokov, sociálnych a zdravotno- poistných   plnení   a nesprávnym   konaním,   ktoré   odporuje   zákonu,   spôsobil   škodu sťažovateľovi vo výške, ktorú stanoví Ústavný súd SR,

6.   odporcovia   v 1.   a 2.   rade   sú   povinní   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime   na pojednávaní, uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v celosti.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 písm. a) ústavy majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl.   47   ods.   3   a podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (právo   byť   prítomný   na   súdnom   konaní a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom).

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 113/2004 na základe žaloby sťažovateľa   z 30.   júla   2004   bolo   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   C   113/2004-8 z 31. augusta 2004 zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom. Na základe jeho odvolania krajský súd uznesením č. k. 5 Co 191/04-14 zo 14. januára 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. februára 2005, uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2004 ako vecne správne potvrdil z dôvodov, ktoré ústavný súd nepovažuje za svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené.

Z uvedeného vyplýva, že súdne konanie vo veci sťažovateľa bolo zastavené preto, lebo   nesplnil   jednu   z podmienok   tohto   konania   (zaplatenie   súdneho   poplatku).   Keďže z dôvodu   spočívajúceho   na   jeho   strane   vec   nemohla   byť   súdmi   prerokovaná   v merite, nemohlo   ani   dôjsť   k porušeniu   označených   práv   a sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Otázka zaplatenia súdneho poplatku bola navyše v tomto prípade otázkou právnou, o ktorej   nebolo   potrebné   súdom   konať   na   pojednávaní   za   účasti   strán,   ale postačovalo vychádzať z listín v spisovom materiáli.

Hoci otázku nepríslušnosti okresného súdu na prerokovanie a rozhodnutie jeho veci sťažovateľ vzniesol v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 31. augusta 2004 a žiadal, aby bolo v konaní pokračované na vecne príslušnom súde, táto sa stala bezpredmetnou z dôvodu právoplatného zastavenia konania.

Keďže možné porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. a) ústavy zo strany správcu   konkurznej   podstaty   si   sťažovateľ   mohol   primárne   chrániť   v konaní   pred všeobecnými súdmi (v prípade zaplatenia súdneho poplatku), a nie pred ústavným súdom, ide aj o nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 113/2004.

Pretože   ústavnému   súdu   ani na základe   jeho výzvy   z 11.   mája 2005   nepredložil dôkazy o spôsoboch, ktorými si označené právo chránil v konaní pred všeobecnými súdmi, v tejto časti je jeho sťažnosť neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005