znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 234/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť MIVA,   spol.   s r.   o.,   Nitra,   Štefánikova   61, zastúpenej   advokátkou JUDr.   D.   M.,   N.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Novom Meste nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 127/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo MIVA, spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom pod sp. zn. 5 C 127/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom p r i k a z u j e   vo   veci sp. zn. 5 C 127/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MIVA, spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nové Mesto nad   Váhom p o v i n n ý   jej   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   je p o v i n n ý   nahradiť   MIVA, spol. s r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. D. M. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2003   doručená   sťažnosť   MIVA,   spol.   s   r.   o.,   Nitra,   Štefánikova   61   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   M.,   N.,   ktorou   namietala   porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 127/00.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 234/03-8 z 22. októbra 2003 sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania,   pretože   vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 4. februára 2000 podala okresnému súdu proti odporkyni M. B. návrh na určenie neúčinnosti darovacej zmluvy voči sťažovateľke. Sudca okresného súdu vyzval 29. mája 2000 sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku, ktorý   bol   1.   júna   2000   uhradený.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   okrem   uvedenej   výzvy sa v predmetnom konaní neuskutočnilo žiadne pojednávanie.

Základný   spor   je   podľa   tvrdení   sťažovateľky   vedený   proti   Ing.   J.   B.   o úhradu pohľadávky v sume 4 101 736 Sk s príslušenstvom, pričom v uvedenej veci bolo podaných celkom   tridsaťjeden   žalôb   o   vydanie   platobných   rozkazov.   Ing.   J.   B.   ako   dlžník sťažovateľky previedol nehnuteľnosť na odporkyňu za účelom ukrátenia sťažovateľky ako veriteľa,   preto   sťažovateľka   podala   návrh   na   určenie   neúčinnosti   zmluvy   o darovaní nehnuteľnosti.

Sťažovateľka vzhľadom na prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom žiada, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci.   Sťažovateľka   zároveň   požaduje   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 19.   decembra   2003 vyjadrila k sťažnosti stanoviskom doručeným ústavnému súdu 21. januára 2004. Uvádza, že sťažovateľka podala na okresnom súde žalobu 17. februára 2000, a nie 4. februára 2000, ako to uviedla sťažovateľka. Sudca okresného súdu vyzval 29. mája 2000 sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený 29. júna 2000.

Pojednávanie v predmetnej veci bolo 8. júna 2000 stanovené na 6. august 2000. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne bez ospravedlnenia, hoci im predvolania boli doručené. Odporkyňa a jej právna zástupkyňa sa na pojednávanie dostavili.

Sudca   okresného   súdu   nariadil   druhé   pojednávanie   na   3.   september   2001. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupkýň,   pričom   právna   zástupkyňa   odporkyne   svoju   neprítomnosť   ospravedlnila. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   opätovného   predvolania   účastníkov konania. Sudca okresného súdu stanovil 24. novembra 2003 termín tretieho pojednávania na 17. marec 2004.

Na   základe   uvedených   skutočností   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení konštatuje, že prieťahy v konaní sú zavinené predovšetkým účastníkmi konania. Zároveň   uvádza,   že   od   posledného   pojednávania   sudca   vo   veci   nekonal,   pričom   táto skutočnosť   je   objektívneho   charakteru.   Sudcovia   okresného   súdu   sú   v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu neprimerane zaťažení, pričom podľa nápadu a zaťaženosti by mal okresný súd mať najmenej dvojnásobný počet sudcov.

Na   záver   predsedníčka   okresného   súdu   poukázala   na   skutočnosť,   že   žiadny z účastníkov konania sa na ňu ako predsedníčku súdu neobrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedníčky okresného súdu a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 127/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Sťažovateľka   doručila   17.   februára   2000   okresnému   súdu   návrh   na   určenie neúčinnosti darovacej zmluvy voči jej osobe. Sťažovateľka uvádza, že sa žalobou podanou na okresnom súde domáhala úhrady pohľadávky v sume 4 197 239 Sk s príslušenstvom a náhrady trov právneho zastúpenia proti dlžníkovi Ing. J. B., M. V uvedenej veci bolo podaných viacero žalôb o vydanie platobných rozkazov. Z vydaných platobných rozkazov nadobudol právoplatnosť len platobný rozkaz sp. zn. 10 Rob 1306/97 z 30. decembra 1997. Ostatné žaloby týkajúce sa celkovej sumy 4 101 736 Sk s príslušenstvom boli zlúčené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 6 Cb 125/98.

Sťažovateľka   podala   26.   marca   1998   návrh   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie   na   vymáhanie   pohľadávky   vyplývajúcej   z   platobného   rozkazu   sp.   zn. 10 Rob 1306/97.   Súdny   exekútor   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   v septembri   1998 oznámil, že pohľadávka je nevymožiteľná, lebo dlžník nemá žiadny účet ani iný majetok na uspokojenie   pohľadávky.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   zistila,   že   dlžník   previedol všetok svoj majetok na dcéru M. B., odporkyňu.

Z dôvodu, že dlžník tak urobil s úmyslom ukrátiť veriteľa, sťažovateľka žiada, aby okresný súd vydal rozsudok, že darovacia zmluva registrovaná pod č. V 772/97, ktorou Ing. J.   B.   daroval   nehnuteľnosti   zapísané   na LV   č.   1818,   LV   č.   2444   a   LV   č.   1143 v katastrálnom území M. dcére M. B., odporkyni, je voči sťažovateľke neúčinná. K návrhu boli priložené dokumenty týkajúce sa uvedeného nároku.

Sudca   okresného   súdu   vyzval   29.   mája   2000   sťažovateľku,   aby   zaplatila   súdny poplatok   v sume   500   Sk   do   desiatich   dní   od   doručenia   uznesenia.   Uznesenie   o   úhrade súdneho poplatku bolo okresnému súdu doručené 29. júna 2000. Zároveň bol odporkyni doručený rovnopis návrhu žaloby na vyjadrenie v lehote desiatich dní a vyžiadaný spis sp. zn. V 772/97 od Okresného úradu Myjava, odboru katastra nehnuteľností.

Úradným záznamom z 22. marca 2001 bol spis sp. zn. 5 C 127/00 pripojený k spisu sp. zn. 12 C 1164/99. Okresný súd stanovil 8. júna 2001 termín pojednávania na 6. august 2001.   Vykázané   bolo   doručenie   predvolania   sťažovateľke,   jej   právnej   zástupkyni a odporkyni. Odporkyňa splnomocnila 1. augusta 2001 JUDr. D. M., aby ju v predmetnom konaní zastupovala.

Na   pojednávanie   6.   augusta   2001 sa   nedostavila   sťažovateľka   ani   jej   právna zástupkyňa, dostavila sa odporkyňa a jej právna zástupkyňa. Okresný súd v uznesení uložil odporkyni   do   15   dní   písomne   zaujať   stanovisko   k návrhu   sťažovateľky.   Okresný   súd stanovil 9. augusta 2001 termín pojednávania na 3. september 2001.

Okresnému   súdu   bola 27.   augusta   2001   doručená   žiadosť   Ing.   J.   B.   o odročenie termínu   pojednávania   stanoveného   na   3.   september   2001   z dôvodu   účasti   jeho   právnej zástupkyne JUDr. D. M. na inauguračnej prednáške na Právnickej fakulte v Trnave.

Opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 438/01 z 3. septembra 2001 bolo rozhodnuté, že z dôvodu ochorenia zákonného sudcu JUDr. J. F. uskutoční pojednávania stanovené na 3. september 2001 JUDr. H. P.

Na pojednávanie 3. septembra 2001 sa nedostavili účastníci konania ani ich právne zástupkyne.   Pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   opätovného predvolania účastníkov.

Okresný súd stanovil 24. novembra 2003 termín pojednávania na 17. marec 2004. Právny zástupca odporkyne doručil 16. marca 2004 okresnému súdu žiadosť o odročenie termínu   pojednávania   z dôvodu   oboznámenia   sa   so   spisom,   pretože   právne   zastúpenie prevzal 15. marca 2004.

Na pojednávanie 17. marca 2004 sa nedostavili sťažovateľka ani právni zástupcovia sťažovateľky   a odporkyne,   pričom   doručenie predvolania im   bolo   vykázané. Doručenie predvolania   odporkyni   nebolo   vykázané.   Pojednávanie   bolo   uznesením   odročené na neurčito z dôvodu opätovného predvolania účastníkov.

III.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech   alebo   neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti, prípadne vykonateľnosti jeho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy voči sťažovateľke. Z hľadiska právnej stránky posudzovanej veci ide o prípad, ktorý je   dostatočne   prepracovaný   v súdnej   judikatúre.   Skutková   stránka   veci   je   z hľadiska zložitosti   štandardná   napriek   tomu,   že   keby   bolo   došlo   na   niektorom   z pojednávaní k vypočutiu účastníkov konania, ich stanoviská by boli zrejme s prihliadnutím na predmet konania kontradiktórne.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z hľadiska uvedeného kritéria možno vysloviť   záver,   že   účastníci   prispeli   k   zdĺhavosti   konania.   Ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka   ani   jej   právna   zástupkyňa   sa   nezúčastnili   ani   na   jednom   pojednávaní. Odporkyňa a jej právna zástupkyňa sa zúčastnili len na jednom pojednávaní, a to 6. augusta 2001. Uvedeným správaním prispeli všetci účastníci k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od júla 2000 do 8. júna 2001, čím vznikli   prieťahy   v   dĺžke   jedenástich   mesiacov.   K záveru   o   nečinnosti   okresného   súdu od júla   2001   dospel   ústavný   súd   na   základe   tej   skutočnosti,   že   doručenie   žiadosti Okresnému úradu v Myjave o zaslanie spisu sp. zn. V 772/97 bolo vykázané 1. júna 2001. Pretože   sa   v spise   nenachádza   žiadna   urgencia   týkajúca   sa   tejto   žiadosti,   je   možné usudzovať, že spis bol okresnému súdu zaslaný v stanovenej lehote. Ústavný súd zároveň vzal do úvahy aj lehotu potrebnú na preštudovanie spisu.

Okresný súd konal plynulo vo veci od 8. júna 2001 do 3. septembra 2001. V období od 3. septembra 2001 do 24. novembra 2003 okresný súd vo veci nekonal, čím vznikli prieťahy   v dĺžke   26   mesiacov.   Od   24.   novembra   2003,   keď   bol   stanovený   termín pojednávania   na   17.   marec   2004,   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony,   ktoré   by   boli prispeli k urýchlenému prejednaniu a rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v uvedených obdobiach vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   tridsiatich siedmich mesiacov, a zároveň ako také, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, keďže dosiaľ nebolo v predmetnej veci rozhodnuté. Zároveň ústavný súd v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   v príčinnej súvislosti   s neposkytnutím   súčinnosti   účastníkov   konania   a   ich   právnych   zástupcov   ani právnou a skutkovou zložitosťou predmetnej veci.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   stálou   neprítomnosťou   účastníkov   konania   na pojednávaniach   poukazuje   na   ustanovenie   §   52   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré poskytuje účinný nástroj zabezpečenia prítomnosti účastníkov konania na pojednávaní.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu 21. januára 2004 okrem iného uviedla, že prieťahy v posudzovanom konaní vyplynuli z objektívnych   skutočností.   Ústavný   súd v zmysle rozhodovacej   činnosti   v tejto oblasti poznamenáva, že „je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní“ (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 19/00, I. ÚS 64/00).

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynulo   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2 ústavy   ak porušenie základných   práv   alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky v neistote vyplývajúcej z okolností, keď ani po štyroch rokoch od podania jej návrhu okresnému súdu nie je isté, či v prípade vyslovenia neúčinnosti zmluvy bude jej pohľadávka voči dlžníkovi uhradená.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2003, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 270 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. 128 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 8 796 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004