znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   júna   2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014,Rvp   5847/2014,   Rvp   5848/2014,   Rvp   5849/2014,   Rvp   5850/2014,   Rvp   5851/2014,Rvp 5852/2014,   Rvp   5853/2014,   Rvp   5854/2014,   Rvp   5855/2014,   Rvp   5856/2014,Rvp 5857/2014,   Rvp   5858/2014,   Rvp   5859/2014,   Rvp   5860/2014,   Rvp   5861/2014,Rvp 5862/2014,   Rvp   5863/2014,   Rvp   5864/2014,   Rvp   5865/2014,   Rvp   5866/2014,Rvp 5867/2014,   Rvp   5868/2014,   Rvp   5869/2014,   Rvp   5870/2014,   Rvp   5871/2014,Rvp 5872/2014,   Rvp   5873/2014,   Rvp   5874/2014,   Rvp   5875/2014,   Rvp   5876/2014,Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014,   Rvp   5879/2014, Rvp   5880/2014, Rvp 5881/2014,Rvp 5882/2014,   Rvp   5883/2014,   Rvp   5884/2014,   Rvp   5885/2014,   Rvp   5886/2014,Rvp 5887/2014,   Rvp   5888/2014   Rvp   5889/2014,   Rvp   5890/2014,   Rvp   5891/2014,Rvp 5892/2014,   Rvp   5893/2014,   Rvp   5894/2014,   Rvp   5895/2014,   Rvp   5896/2014,Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014, Rvp 5899/2014,   Rvp   5900/2014, Rvp 5901/2014,Rvp 5902/2014,   Rvp   5903/2014,   Rvp   5904/2014,   Rvp   5905/2014,   Rvp   5906/2014,Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014, Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014,   Rvp 5911/2014,Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014,   Rvp   5914/2014, Rvp   5915/2014, Rvp 5916/2014,Rvp 5917/2014,   Rvp   5918/2014,   Rvp   5919/2014,   Rvp   5920/2014,   Rvp   5921/2014,Rvp 5922/2014,   Rvp   5923/2014,   Rvp   5924/2014,   Rvp   5925/2014,   Rvp   5926/2014,Rvp 5927/2014,   Rvp   5928/2014,   Rvp   5929/2014,   Rvp   5930/2014,   Rvp   5931/2014,Rvp 5932/2014,   Rvp   5933/2014,   Rvp   5934/2014,   Rvp   5935/2014,   Rvp   5936/2014,Rvp 5937/2014,   Rvp   5938/2014,   Rvp   5939/2014,   Rvp   5940/2014,   Rvp   5941/2014,Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014,   Rvp   5944/2014, Rvp   5945/2014, Rvp 5946/2014,Rvp 5947/2014,   Rvp   5948/2014,   Rvp   5949/2014,   Rvp   5950/2014,   Rvp   5951/2014,Rvp 5952/2014, Rvp   5953/2014, Rvp   5954/2014,   Rvp   5955/2014   a   Rvp   5956/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Banskej   Bystrici   spisových   značiek:   12   Co   167/2014   (Rvp   5846/2014),12 Co 155/2014   (Rvp   5847/2014)   z 28.   februára   2014;   17   Co   1120/2013(Rvp 5848/2014) z 26.februára 2014; 12 Co 150/2014 (Rvp 5849/2014) z 28. februára2014;   15   Co   898/2014   (Rvp   5850/2014)   zo   14.   januára   2014;   17   Co   1122/2013(Rvp 5851/2014) z 26. februára 2014; 15 Co 16/2014 (Rvp 5852/2014) z 12. februára2014;   17   Co   214/2014   (Rvp   5853/2014)   z 26.   februára   2014;   12   Co   168/2014(Rvp 5854/2014) z 28. februára 2014; 16 Co 1183/2013 (Rvp 5855/2014) z 30. januára2014;   12   Co   173/2014   (   Rvp   5856/2014),   12   Co   170/2014   (Rvp   5857/2014),12 Co 162/2014 (Rvp 5858/2014), 12 Co 172/2014 (Rvp 5859/2014), 12 Co 153/2014(Rvp   5860/2014),   12   Co   159/2014   (Rvp   5861/2014)   z 28.   februára   2014;17 Co 259/2014 (Rvp 5862/2014) z 24. marca 2014; 16 Co 260/2014 (Rvp 5863/2014)z 27. februára 2014; 17 Co 326/2014 (Rvp 5864/2014) 12. marca 2014; 12 Co 690/2013(Rvp 5865/2014) z 31. januára 2014; 14 Co   192/2014 (Rvp 5866/2014) z 3. marca2014,17   Co   203/2014   (Rvp   5867/2014)   z 26.   februára   2014;   12   Co   28/2014(Rvp 5868/2014) z 28. februára 2014, 15 Co 21/2014 (Rvp 5869/2014) z 12. februára2014;   14   Co   31/2014   (Rvp   5870/2014)   z 30.   januára   2014,   17   Co   26/2014(Rvp 5871/2014)   z 26.   februára   2014;   17   Co   273/2014   (Rvp   5872/2014),17 Co 271/2014 (Rvp 5873/2014) z 13. marca 2014; 17 Co 272/2014 (Rvp 5874/2014)z 13. marca 2014; 16 Co 269/2014 (Rvp 5875/2014), 16 Co 267/2014 (Rvp 5876/2014)27.   februára   2014;   16   Co   1184/2013   (Rvp   5877/2014),   16   Co   1182/2013(Rvp 5878/2014),   16   Co   1185/2013   (Rvp   5879/2014)   z 30.   januára   2014;17 Co 227/2014 (Rvp 5880/2014), 17 Co 229/2014 (Rvp 5881/2014) z 13. marca 2014;17 Co 267/2014 (Rvp 5882/2014), 17 Co 266/2014 (Rvp 5883/2014) z 24. marca 2014;13   Co   1210/2013   (Rvp   5884/2014),   13   Co   1209/2013   (Rvp   5885/2014,13 Co 1207/2013   (Rvp   5886/2014)   z 26.februára   2014;   17   Co   269/2014(Rvp 5887/2014)   z 13.   marca   2014;   14   Co   1085/2013   (Rvp   5888/2014),14 Co 1088/2013   (Rvp   5889/2014)   z 25.   februára   2014;   12   Co   165/2014(Rvp 5890/2014),   12   Co   164/2014   (Rvp   5891/2014)   z 28.   februára   2014;16 Co 1179/2013 (Rvp 5892/2014), 16 Co 1181/2013 (Rvp 5893/2014) z 30. januára2014;   17   Co   232/2014   (Rvp   5894/2014),   17   Co   235/2014   (   Rvp   5895/2014),17 Co 236/2014 (Rvp 5896/2014), 17 Co 237/2014 (Rvp 5897/2014), 17 Co 230/2014(Rvp 5898/2014) zo 17. marca 2014; 14 Co 592/2013 (Rvp 5899/2014) z 30. januára2014;   17   Co   268/2014   (Rvp   5900/2014)   z 24.   marca   2014;   14   Co   593/2013(Rvp 5901/2014), 14 Co 594/2013 (Rvp 5902/2014), 14 Co 595/2013 (Rvp 5903/2014),14 Co 588/2013 (Rvp 5904/2014) z 30. januára 2014; 12 Co 197/2014 (Rvp 5905/2014)z 28.   februára   2014;   17   Co   262/2014   (Rvp   5906/2014),   17   Co   263/2014(Rvp 5907/2014), 17 Co 265/2014 (Rvp 5908/2014), 17 Co 264/2014 (Rvp 5909/2014)z 24. marca 2014; 6 Co 262/2014 (Rvp 5910/2014) z 27. februára 2014, 17 Co 234/2014(Rvp   5911/2014),   17   Co   233/2014   (Rvp   5912/2014)   zo   17.   marca   2014;14 Co 1114/2013   (Rvp   5913/2014)   z 25.   februára   2014,   12   Co   166/2014(Rvp 5914/2014),   12   Co   171/2014   (Rvp   5915/2014)   z 28.   februára   2014;17 Co 274/2014 (Rvp 5916/2014), 17 Co 228/2014 (Rvp 5917/2014) z 13. marca 2014;14 Co 591/2013 (Rvp 5918/2014), 14 Co 590/2013 (Rvp 5919/2014), 14 Co 589/2013(Rvp 5920/2014), 14 Co 788/2013 (Rvp 5921/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 383/2014(Rvp 5922/2014), 13 Co 385/2014 (Rvp 5923/2014) z 3. marca 2014; 12 Co 169/2014(Rvp 5924/2014), 12 Co 166/2014 (Rvp 5925/2014), 12 Co 160/2014 (Rvp 5926/2014),12 Co 157/2014 (Rvp 5927/2014), 12 Co 194/2014 (Rvp 5928/2014), 12 Co 195/2014(Rvp 5929/2014), 12 Co 196/2014 (Rvp 5930/2014), 12 Co 198/2014 (Rvp 5931/2014),12 Co 192/2014 (Rvp 5932/2014), 12 Co 163/2014 (Rvp 5933/2014) z 28. februára2014;   17   Co   226/2014   (Rvp   5934/2014)   z 13.   marca   2014;   14   Co   792/2013(Rvp 5935/2014), 14 Co 791/2013 (Rvp 5936/2014), 14 Co 790/2013 (Rvp 5937/2014)z 30.   januára   2014;   13   Co   391/2014   (Rvp   5938/2014),   13   Co   390/2014(Rvp 5939/2014), 13 Co 389/2014 (Rvp 5940/2014), 13 Co 392/2014 (Rvp 5941/2014),13 Co 393/2014 (Rvp 5942/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 797/2013 (Rvp 5943/2014),14 Co 795/2013 (Rvp 5944/2014), 14 Co 793/2013 (Rvp 5945/2014), 14 Co 794/2013(Rvp 5946/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 388/2014 (Rvp 5947/2014), 13 Co 386/2014(Rvp 5948/2014), 13 Co 387/2014 (Rvp 5949/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 1087/2013(Rvp   5950/2014),   14   Co   1086/2013   (Rvp   5951/2014),   14   Co   1115/2013(Rvp 5952/2014)   z   25.   februára   2014;   13   Co   121/2013   z 26.   februára   2014(Rvp 5953/2014), 14 Co 1111/2013 (Rvp 5954/2014), 14 Co 266/2014 (Rvp 5955/2014)a 14 Co 1113/203 (Rvp 5956/2014) z 25. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod spisovými   značkami:   Rvp   5846/2014,   Rvp   5847/2014,   Rvp   5848/2014,Rvp 5849/2014,   Rvp   5850/2014,   Rvp   5851/2014,   Rvp   5852/2014,   Rvp   5853/2014,Rvp 5854/2014,   Rvp   5855/2014,   Rvp   5856/2014,   Rvp   5857/2014,   Rvp   5858/2014,Rvp 5859/2014,   Rvp   5860/2014,   Rvp   5861/2014,   Rvp   5862/2014,   Rvp   5863/2014,Rvp 5864/2014,   Rvp   5865/2014,   Rvp   5866/2014,   Rvp   5867/2014,   Rvp   5868/2014,Rvp 5869/2014,   Rvp   5870/2014,   Rvp   5871/2014,   Rvp   5872/2014,   Rvp   5873/2014,Rvp 5874/2014,   Rvp   5875/2014,   Rvp   5876/2014,   Rvp   5877/2014,   Rvp   5878/2014,Rvp 5879/2014,   Rvp   5880/2014,   Rvp   5881/2014,   Rvp   5882/2014,   Rvp   5883/2014,Rvp 5884/2014,   Rvp   5885/2014,   Rvp   5886/2014,   Rvp   5887/2014,   Rvp   5888/2014Rvp 5889/2014,   Rvp   5890/2014,   Rvp   5891/2014,   Rvp   5892/2014,   Rvp   5893/2014,Rvp 5894/2014,   Rvp   5895/2014,   Rvp   5896/2014,   Rvp   5897/2014,   Rvp   5898/2014,Rvp 5899/2014,   Rvp 5900/2014, Rvp   5901/2014, Rvp   5902/2014, Rvp 5903/2014,Rvp 5904/2014,   Rvp   5905/2014,   Rvp   5906/2014,   Rvp   5907/2014,   Rvp   5908/2014,Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014,   Rvp   5911/2014, Rvp   5912/2014, Rvp 5913/2014,Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014, Rvp   5917/2014, Rvp 5918/2014,Rvp 5919/2014,   Rvp   5920/2014,   Rvp   5921/2014,   Rvp   5922/2014,   Rvp   5923/2014,Rvp 5924/2014,   Rvp   5925/2014,   Rvp   5926/2014,   Rvp   5927/2014,   Rvp   5928/2014,Rvp 5929/2014,   Rvp   5930/2014,   Rvp   5931/2014,   Rvp   5932/2014,   Rvp   5933/2014,Rvp 5934/2014,   Rvp   5935/2014,   Rvp   5936/2014,   Rvp   5937/2014,   Rvp   5938/2014,Rvp 5939/2014,   Rvp   5940/2014,   Rvp   5941/2014,   Rvp   5942/2014,   Rvp   5943/2014,Rvp 5944/2014,   Rvp   5945/2014,   Rvp   5946/2014,   Rvp   5947/2014,   Rvp   5948/2014,Rvp 5949/2014,   Rvp   5950/2014,   Rvp   5951/2014,   Rvp   5952/2014,   Rvp   5953/2014,Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 233/2015.

2.Sťažnosti obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právazaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Zvolen (ďalej len„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovúujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniuokresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnémusúdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy   svojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   spoločne   len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zavznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatouktorých   bolo   jej   tvrdenie   o   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutýmiuzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho   súdu   SR;   a osobitne   v spojení   s porušením   označených   justičných   práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajskýsúd   prejavy   vôle   sťažovateľky   obsiahnuté   v   podaných   žalobách   vyhodnotili   akonámietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenú nesprávnym   úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutýmiuzneseniami   krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského   súdu a veci   vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali   a   skutkovo   spolu   súvisia   alebo   sa   týkajú   tých   istých   účastníkov.   Zákono ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 (Rvp 5868/2014)

Z príloh   priložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 zrušil odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenieOkresného   súdu   Zvolen   č.   k. 15   C   227/2012-19 z 19.   marca   2013   a vec   mu   vrátilna ďalšie konanie.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   označeným   uznesením   (ktorýmiv skutočnosti vyhovel odvolaniu sťažovateľky a zrušil odvolaním napadnuté uznesenieprvostupňového súdu) porušil ňou označené práva a používa argumentáciu vzťahujúcu sana rozhodnutia krajského súdu, ktorými tento potvrdil uznesenia prvostupňových súdov,ktorými   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdne   poplatky   za vznesenienámietok zaujatosti. Označené uznesenie aj v tomto zmysle v sťažnosti opisuje, keďuvádza, že nimi krajský súd „potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný súd...   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenie   námietky zaujatosti“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   uvedenásťažovateľkou   v   odôvodnení   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   5868/2014nekorešponduje   s obsahom   rozhodnutia,   ktorým   mali   byť   porušené   jej   v   sťažnostioznačené práva.

Z   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietaporušenie svojich v sťažnostiach označených práv uzneseniami krajského súdu, ktorými„potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu...,   ktorým   Okresný   súd...   zviazal   sťažovateľa na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenie   námietky   zaujatosti“, pričom   zarozhodnutia, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti uvedených práv, označujerozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o opravnom   prostriedkusťažovateľky tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátené na ďalšiekonanie.

Keďže neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením sťažovateľkouoznačených práv a označeným uznesením krajského súdu, ktoré vôbec nebolo spôsobiléporušiť označené práva sťažovateľky, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ostatnými napadnutými uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými)   alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil   uznesenia   okresných   súdov   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných   podaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   protiprvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietky   zaujatosti   podľa   jej   názorunepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu   zákona   č. 71/1992   Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovanízákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   založila   v   podstatnom   najmä   na   skutočnosti,že okresné   súdy   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   ajupovedomenia   o skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   mali   v   jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému   súdu   podľa   § 12   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   z dôvodu,že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach preich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožnoposúdiť   ako   námietky   zaujatosti   pre   nesplnenie   náležitostí   vyplývajúcich   z   §   15aObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná   delegácia)   alebo   môže   (vhodná   delegácia)   byť   odňatá   príslušnému   súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade   nutnej   delegácie,   ktorej   sa   domáhala   aj   sťažovateľka   (pozri   jej   odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť onezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskehosúdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho   súdnehoporiadku).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom   z dôvodu „nutnosti   a   nie   vhodnosti“,   t.   j.   z   dôvodu,   že   sú   tu   pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už vjej   žalobách   ako   ňou   uplatnenú   námietku   zaujatosti   (§   15a   Občianskeho   súdnehoporiadku),   ktorej   podanie   podlieha   poplatkovej   povinnosti   podľa   položky   č.   17aSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho   poriadku   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   pretože   miera   interpretáciea aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecnésúdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval   a   aplikoval   na   vec   vzťahujúce   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následok   ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v   spravodlivé   súdne   konanie   (obdobne   napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať inabstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď muokrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladuzákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,aby   sa   chránili   okrem   iného   aj   legitímne   očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnouneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva aleboslobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutiehodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecnýmzáujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení dospel   k   záveru,   že   z ichodôvodnení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015