SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 233/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014,Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014, Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014,Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014, Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014,Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014, Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014,Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014, Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014,Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014, Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014,Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014, Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014,Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014, Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014,Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014, Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014,Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014 Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014,Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014, Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014,Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014, Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014,Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014, Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014,Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014, Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014,Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014, Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014,Rvp 5917/2014, Rvp 5918/2014, Rvp 5919/2014, Rvp 5920/2014, Rvp 5921/2014,Rvp 5922/2014, Rvp 5923/2014, Rvp 5924/2014, Rvp 5925/2014, Rvp 5926/2014,Rvp 5927/2014, Rvp 5928/2014, Rvp 5929/2014, Rvp 5930/2014, Rvp 5931/2014,Rvp 5932/2014, Rvp 5933/2014, Rvp 5934/2014, Rvp 5935/2014, Rvp 5936/2014,Rvp 5937/2014, Rvp 5938/2014, Rvp 5939/2014, Rvp 5940/2014, Rvp 5941/2014,Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014, Rvp 5944/2014, Rvp 5945/2014, Rvp 5946/2014,Rvp 5947/2014, Rvp 5948/2014, Rvp 5949/2014, Rvp 5950/2014, Rvp 5951/2014,Rvp 5952/2014, Rvp 5953/2014, Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici spisových značiek: 12 Co 167/2014 (Rvp 5846/2014),12 Co 155/2014 (Rvp 5847/2014) z 28. februára 2014; 17 Co 1120/2013(Rvp 5848/2014) z 26.februára 2014; 12 Co 150/2014 (Rvp 5849/2014) z 28. februára2014; 15 Co 898/2014 (Rvp 5850/2014) zo 14. januára 2014; 17 Co 1122/2013(Rvp 5851/2014) z 26. februára 2014; 15 Co 16/2014 (Rvp 5852/2014) z 12. februára2014; 17 Co 214/2014 (Rvp 5853/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 168/2014(Rvp 5854/2014) z 28. februára 2014; 16 Co 1183/2013 (Rvp 5855/2014) z 30. januára2014; 12 Co 173/2014 ( Rvp 5856/2014), 12 Co 170/2014 (Rvp 5857/2014),12 Co 162/2014 (Rvp 5858/2014), 12 Co 172/2014 (Rvp 5859/2014), 12 Co 153/2014(Rvp 5860/2014), 12 Co 159/2014 (Rvp 5861/2014) z 28. februára 2014;17 Co 259/2014 (Rvp 5862/2014) z 24. marca 2014; 16 Co 260/2014 (Rvp 5863/2014)z 27. februára 2014; 17 Co 326/2014 (Rvp 5864/2014) 12. marca 2014; 12 Co 690/2013(Rvp 5865/2014) z 31. januára 2014; 14 Co 192/2014 (Rvp 5866/2014) z 3. marca2014,17 Co 203/2014 (Rvp 5867/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 28/2014(Rvp 5868/2014) z 28. februára 2014, 15 Co 21/2014 (Rvp 5869/2014) z 12. februára2014; 14 Co 31/2014 (Rvp 5870/2014) z 30. januára 2014, 17 Co 26/2014(Rvp 5871/2014) z 26. februára 2014; 17 Co 273/2014 (Rvp 5872/2014),17 Co 271/2014 (Rvp 5873/2014) z 13. marca 2014; 17 Co 272/2014 (Rvp 5874/2014)z 13. marca 2014; 16 Co 269/2014 (Rvp 5875/2014), 16 Co 267/2014 (Rvp 5876/2014)27. februára 2014; 16 Co 1184/2013 (Rvp 5877/2014), 16 Co 1182/2013(Rvp 5878/2014), 16 Co 1185/2013 (Rvp 5879/2014) z 30. januára 2014;17 Co 227/2014 (Rvp 5880/2014), 17 Co 229/2014 (Rvp 5881/2014) z 13. marca 2014;17 Co 267/2014 (Rvp 5882/2014), 17 Co 266/2014 (Rvp 5883/2014) z 24. marca 2014;13 Co 1210/2013 (Rvp 5884/2014), 13 Co 1209/2013 (Rvp 5885/2014,13 Co 1207/2013 (Rvp 5886/2014) z 26.februára 2014; 17 Co 269/2014(Rvp 5887/2014) z 13. marca 2014; 14 Co 1085/2013 (Rvp 5888/2014),14 Co 1088/2013 (Rvp 5889/2014) z 25. februára 2014; 12 Co 165/2014(Rvp 5890/2014), 12 Co 164/2014 (Rvp 5891/2014) z 28. februára 2014;16 Co 1179/2013 (Rvp 5892/2014), 16 Co 1181/2013 (Rvp 5893/2014) z 30. januára2014; 17 Co 232/2014 (Rvp 5894/2014), 17 Co 235/2014 ( Rvp 5895/2014),17 Co 236/2014 (Rvp 5896/2014), 17 Co 237/2014 (Rvp 5897/2014), 17 Co 230/2014(Rvp 5898/2014) zo 17. marca 2014; 14 Co 592/2013 (Rvp 5899/2014) z 30. januára2014; 17 Co 268/2014 (Rvp 5900/2014) z 24. marca 2014; 14 Co 593/2013(Rvp 5901/2014), 14 Co 594/2013 (Rvp 5902/2014), 14 Co 595/2013 (Rvp 5903/2014),14 Co 588/2013 (Rvp 5904/2014) z 30. januára 2014; 12 Co 197/2014 (Rvp 5905/2014)z 28. februára 2014; 17 Co 262/2014 (Rvp 5906/2014), 17 Co 263/2014(Rvp 5907/2014), 17 Co 265/2014 (Rvp 5908/2014), 17 Co 264/2014 (Rvp 5909/2014)z 24. marca 2014; 6 Co 262/2014 (Rvp 5910/2014) z 27. februára 2014, 17 Co 234/2014(Rvp 5911/2014), 17 Co 233/2014 (Rvp 5912/2014) zo 17. marca 2014;14 Co 1114/2013 (Rvp 5913/2014) z 25. februára 2014, 12 Co 166/2014(Rvp 5914/2014), 12 Co 171/2014 (Rvp 5915/2014) z 28. februára 2014;17 Co 274/2014 (Rvp 5916/2014), 17 Co 228/2014 (Rvp 5917/2014) z 13. marca 2014;14 Co 591/2013 (Rvp 5918/2014), 14 Co 590/2013 (Rvp 5919/2014), 14 Co 589/2013(Rvp 5920/2014), 14 Co 788/2013 (Rvp 5921/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 383/2014(Rvp 5922/2014), 13 Co 385/2014 (Rvp 5923/2014) z 3. marca 2014; 12 Co 169/2014(Rvp 5924/2014), 12 Co 166/2014 (Rvp 5925/2014), 12 Co 160/2014 (Rvp 5926/2014),12 Co 157/2014 (Rvp 5927/2014), 12 Co 194/2014 (Rvp 5928/2014), 12 Co 195/2014(Rvp 5929/2014), 12 Co 196/2014 (Rvp 5930/2014), 12 Co 198/2014 (Rvp 5931/2014),12 Co 192/2014 (Rvp 5932/2014), 12 Co 163/2014 (Rvp 5933/2014) z 28. februára2014; 17 Co 226/2014 (Rvp 5934/2014) z 13. marca 2014; 14 Co 792/2013(Rvp 5935/2014), 14 Co 791/2013 (Rvp 5936/2014), 14 Co 790/2013 (Rvp 5937/2014)z 30. januára 2014; 13 Co 391/2014 (Rvp 5938/2014), 13 Co 390/2014(Rvp 5939/2014), 13 Co 389/2014 (Rvp 5940/2014), 13 Co 392/2014 (Rvp 5941/2014),13 Co 393/2014 (Rvp 5942/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 797/2013 (Rvp 5943/2014),14 Co 795/2013 (Rvp 5944/2014), 14 Co 793/2013 (Rvp 5945/2014), 14 Co 794/2013(Rvp 5946/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 388/2014 (Rvp 5947/2014), 13 Co 386/2014(Rvp 5948/2014), 13 Co 387/2014 (Rvp 5949/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 1087/2013(Rvp 5950/2014), 14 Co 1086/2013 (Rvp 5951/2014), 14 Co 1115/2013(Rvp 5952/2014) z 25. februára 2014; 13 Co 121/2013 z 26. februára 2014(Rvp 5953/2014), 14 Co 1111/2013 (Rvp 5954/2014), 14 Co 266/2014 (Rvp 5955/2014)a 14 Co 1113/203 (Rvp 5956/2014) z 25. februára 2014, a takto
r o z h o d o l :
1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 5846/2014, Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014,Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014, Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014,Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014, Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014,Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014, Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014,Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014, Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014,Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014, Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014,Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014, Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014,Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014, Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014,Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014, Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014, Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014,Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014, Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014,Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014, Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014,Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014, Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014,Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014, Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014,Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014, Rvp 5917/2014, Rvp 5918/2014,Rvp 5919/2014, Rvp 5920/2014, Rvp 5921/2014, Rvp 5922/2014, Rvp 5923/2014,Rvp 5924/2014, Rvp 5925/2014, Rvp 5926/2014, Rvp 5927/2014, Rvp 5928/2014,Rvp 5929/2014, Rvp 5930/2014, Rvp 5931/2014, Rvp 5932/2014, Rvp 5933/2014,Rvp 5934/2014, Rvp 5935/2014, Rvp 5936/2014, Rvp 5937/2014, Rvp 5938/2014,Rvp 5939/2014, Rvp 5940/2014, Rvp 5941/2014, Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014,Rvp 5944/2014, Rvp 5945/2014, Rvp 5946/2014, Rvp 5947/2014, Rvp 5948/2014,Rvp 5949/2014, Rvp 5950/2014, Rvp 5951/2014, Rvp 5952/2014, Rvp 5953/2014,Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 233/2015.
2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právazaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Zvolen (ďalej len„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovúujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniuokresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnémusúdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len„uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zavznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatouktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutýmiuzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravenév § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajskýsúd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili akonámietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade boljej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiťza podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené odsúdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradnýmpostupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda ajnámietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotilipodania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vrátitomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodneo odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákono ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 (Rvp 5868/2014)
Z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn.12 Co 28/2014 z 28. februára 2014 zrušil odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenieOkresného súdu Zvolen č. k. 15 C 227/2012-19 z 19. marca 2013 a vec mu vrátilna ďalšie konanie.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd označeným uznesením (ktorýmiv skutočnosti vyhovel odvolaniu sťažovateľky a zrušil odvolaním napadnuté uznesenieprvostupňového súdu) porušil ňou označené práva a používa argumentáciu vzťahujúcu sana rozhodnutia krajského súdu, ktorými tento potvrdil uznesenia prvostupňových súdov,ktorými bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky za vznesenienámietok zaujatosti. Označené uznesenie aj v tomto zmysle v sťažnosti opisuje, keďuvádza, že nimi krajský súd „potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný súd... zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia uvedenásťažovateľkou v odôvodnení sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 5868/2014nekorešponduje s obsahom rozhodnutia, ktorým mali byť porušené jej v sťažnostioznačené práva.
Z argumentácie uvedenej v sťažnostiach vyplýva, že sťažovateľka namietaporušenie svojich v sťažnostiach označených práv uzneseniami krajského súdu, ktorými„potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný súd... zviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti“, pričom zarozhodnutia, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti uvedených práv, označujerozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o opravnom prostriedkusťažovateľky tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátené na ďalšiekonanie.
Keďže neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením sťažovateľkouoznačených práv a označeným uznesením krajského súdu, ktoré vôbec nebolo spôsobiléporušiť označené práva sťažovateľky, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jejzjavnú neopodstatnenosť.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ostatnými napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadochustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konaniapred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každéhona rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatokza podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľaústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jejpísomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názorunepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovanízákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkovézistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti,že okresné súdy nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli ajupovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jejprávnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnymúradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomenípodľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecnepríslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach preich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožnoposúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15aObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o vecikonať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu tohoistého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkomalebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvieo skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdutoho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí(nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdua prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšakv prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania,pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôževo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť onezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskehosúdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdnehoporiadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na inýako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnýmsúdom z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnostio nezaujatosti sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následnesa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už vjej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdnehoporiadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17aSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretáciea aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecnésúdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskehosúdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok ajoslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čov napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jejobdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právnezávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účeluprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať inabstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak,aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnouneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva aleboslobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutiehodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo ajk porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súdsťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecnýmzáujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhomna odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015