znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Karadžičova 10, Bratislava, zastúpenej   advokátom   JUDr.   Felixom   Neupauerom,   Advokátska   kancelária   FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Karadžičova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o trovách   konania   sp.   zn.   1   ObdoV   43/2011 z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. novembra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   ZH   Kredit,   s.   r.   o.,   Karadžičova   10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného porušenia   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) výrokom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) o trovách   konania   sp. zn. 1   ObdoV   43/2011   z 30.   mája   2013   (ďalej   len   „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo 52/2009-350 z 21. júna   2011   bol   jednak   zmenený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu o určenie neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   bola zamietnutá   a   okrem   toho   bol   žalobca   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   736,72   € náhrady   trov   konania.   Výrok   o   náhrade   trov   konania   odôvodnil   najvyšší   súd   tak,   že pri určení tarifnej hodnoty ako základu na určenie výšky trov nevychádzal z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok, keďže podľa jeho názoru tieto pohľadávky údajne neboli predmetom konania. Predmetom konania bola určovacia žaloba, na základe ktorej   mala   byť   určená   neplatnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   samotná   zmluva   nie   je peňažným plnením,   ale ani vecou   či   právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Preto prisúdil náhradu trov právneho zastúpenia   zo   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   podľa   §   11   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „tarifa“). Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd   o podanom   dovolaní   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   dovolanie   žalobcu zamietol a žalobcu zaviazal na úhradu trov konania sťažovateľovi v sume 158,61 €

Podľa názoru sťažovateľky výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúci sa náhrady trov konania je arbitrárny. Navyše, rozsudok v tejto časti nie je ani dostatočne zdôvodnený.   Najvyšší   súd   relevantne   neodôvodnil,   prečo   považoval   vyčíslenie   trov právneho zastúpenia sťažovateľky (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet napadnutej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok)   za   nesprávne,   a   uviedol   iba   strohé a formalistické   konštatovanie,   podľa   ktorého   predmetom   konania   neboli   pohľadávky, pričom   samotná   zmluva   nie   je   právom,   ktorého   hodnotu   by   bolo   možné   vyjadriť v peniazoch. Uvedenú konštrukciu považuje sťažovateľka za nesprávnu a nespravodlivú, ktorá navyše neprihliada ani na osobitosti predmetného súdneho konania (žalobca podal aj niekoľko   ďalších   určovacích   žalôb,   ktorými   sa   snažil   bezdôvodne   paralyzovať sťažovateľku pri efektívnom a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok). Navyše,   na   základe   návrhu   žalobcu   bolo   vydané   aj   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa sťažovateľke zakázalo nakladať s pohľadávkami. Preto je aj z tohto dôvodu správne, aby náhrada   trov   konania   reflektovala   hodnotu   pohľadávok,   ktoré   boli   predmetom   zmluvy o postúpení pohľadávok.

Podľa   sťažovateľky   právny   názor   najvyššieho   súdu   je   v   rozpore   s   judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ale aj s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Takýto postup je diskriminačný.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   výrokom   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu o trovách konania s tým, že ďalej sťažovateľka žiadala, aby napadnutý rozsudok bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyplýva, že ním bol jednak zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke   sumu   736,72   €   náhrady   trov   konania.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu sťažovateľka   mala   v   konaní   plný   úspech,   a   má   preto   právo   na   náhradu   trov   konania pozostávajúcich   z   trov   právneho   zastúpenia   advokátom.   Na   rozdiel   od   vyúčtovania podaného   zástupcom   sťažovateľky   však   najvyšší   súd   nevychádzal   pri   určení   tarifnej hodnoty ako základu na určenie výšky trov zo sumy 1 169 254 201 Sk (38 812 129,09 €), čo je nominálna hodnota postúpených pohľadávok. Odhliadnuc od toho, že skutočná hodnota pohľadávok nemusí byť totožná s ich nominálnou hodnotou (v konkurznom konaní bola ich hodnota určená na približne 750 000 Sk a v takej výške bola stanovená aj odplata, za ktorú boli pohľadávky postúpené), neboli predmetom konania pohľadávky. Podľa § 9 ods. 1 tarify sa tarifná odmena stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci a práva a podľa počtu úkonov. Podľa § 10 ods. 2 tarify ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka,   pričom   za   cenu   práva   sa   považuje   aj   hodnota   pohľadávky   a   hodnota   záväzku. Predmetom   konania   však   neboli   pohľadávky.   Išlo   o   určovaciu   žalobu   [§   80   písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku],   na základe   ktorej   mala   byť   určená   neplatnosť   zmluvy o postúpení pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňažným plnením, ani vecou, ale ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. To isté platí pre predmet konania o určenie neplatnosti zmluvy. Základnou sadzbou pre určenie tarifnej odmeny je tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu stanoveného podľa § 1 ods. 3 tarify. Obdobne pri určení náhrady trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému (sťažovateľovi)   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okrem   už   uvedeného konštatoval, že „ustanovenia § 9 ods. 1 a 10 ods. 2 cit. vyhlášky však nemožno použiť na daný prípad, nakoľko predmetom konania nie je zaplatenie samotnej pohľadávky, ale určovacia   žaloba,   na   základe   ktorej   mala   byť   určená   neplatnosť   zmluvy   o postúpení pohľadávok. Z hľadiska náhrady trov konania, je hodnota takouto zmluvou postúpených pohľadávok bezvýznamná.“. Najvyšší súd poukázal aj na niektoré konkrétne rozhodnutia najvyššieho   súdu,   kde   najvyšší   súd   tiež   dospel   k záveru,   že   nie   je   možné   v takýchto prípadoch vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné v danom prípade vychádzať z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok. Preto v žiadnom prípade nemožno   považovať   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   najvyšším   súdom   nekorešponduje   s   posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   neuniklo   jeho   pozornosti   to,   že   sťažovateľka v analogickej   situácii   v predchádzajúcom   štádiu   toho   istého   konania   najvyššiemu   súdu vyčítala rovnaký postup pri vyčíslovaní náhrady trov konania s identickou argumentáciou, konkrétne sťažnosťou napadla rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 52/2009 z 21. júna 2011 v časti jeho výroku o náhrade trov konania, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 508/2011 z 3. novembra 2011, pričom konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, kde najvyšší súd priznal náhradu trov konania podľa tarifnej hodnoty veci alebo práva pri určovacích žalobách, ktorej sa právna služba týkala, ústavný súd konštatuje, že existujú aj opačné rozhodnutia najvyššieho súdu, kde najvyšší súd priznal náhradu trov konania, pričom vychádzal zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci alebo   práva.   Ústavný   súd   okrem   už   uvedených   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvádza demonštratívne ďalšie rozhodnutia najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   2   Cdo   8/2008   z 29.   januára   2008,   sp.   zn.   5   Cdo   134/2008 zo 4. augusta   2008,   sp.   zn. 2 Cdo   78/2009   zo   14.   mája 2009   a sp.   zn.   3   Cdo   65/2009 z 24. septembra 2009).

Ústavný   súd   v tejto súvislosti   dodáva,   že nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích   súdov,   prípadne   dovolacieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014