znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2013-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti Ing. J. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 64/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 D 64/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 D 64/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. P. trovy konania v sume 496,69 € (slovom štyristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr.   I.   H.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 233/2013-12 z 11. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. P., K. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 64/2004.

Následne ústavný súd 16. júla 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 16. augusta 2013. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   s chronológiou úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti:

„Sťažovateľ   podal   dňa   26.4.2004   návrh   na   obnovu   dedičského   konania,   č.   k. D/644/97, ktorý bol podľa obsahu posúdený ako návrh na dodatočné prejednanie dedičstva. Vec je vedená pod sp. zn. 14D/64/2004.

Sťažovateľ   bol   dňa   31.1.2005   vyzvaný,   aby   predložil   listinné   doklady,   konkrétne originály   vkladných   knižiek,   alebo   ich   úradné   overené   kópie,   alebo   výpisy   banky o zostatkoch na vkladných knižkách, prípadne o výškach vkladov a o údajoch o majiteľovi vkladných knižiek. Zároveň bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.

Súdny poplatok navrhovateľ zaplatil dňa 14.2.2005. Okresný súd opätovne vyzval navrhovateľa na predloženie dokladov listom zo dňa 16.2.2005,

Listom, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 24.3.2005 navrhovateľ oznámil časť požadovaných údajov.

Keďže   súdu   neboli   predložené   požadované   listinné   dôkazy   súd   výzvami   zo   dňa 23.8.2005   vyzval   priamo   S.,   pobočka   S.   a   pobočka   K.   o   predloženie   požadovaných dokladov.

Dňa 7.9.2005 S., a.s. oznámila súdu, že nemôže zaslať požadované doklady, pretože doklady   o   uskutočnených   obchodoch   uschováva,   iba   po   dobu   5   rokov   od ukončenia obchodu   a   taktiež   vkladná   knižka   na   doručiteľa   musí   byť   účastníkmi   konania   presne identifikovaná.

Okresný   súd   listom   zo   dňa   26.10.2005   opätovne   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľa na doplnenie údajov.

Navrhovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   doručil   dňa   18.11.2005   súdu podanie, ktorým upresnil údaje týkajúce sa vkladných knižiek a zároveň navrhol zahrnúť do dedičského   konania   aj   cenné   papiere   poručiteľa,   ku   ktorým   však   nepredložil   žiadne listinné dôkazy.

Dňa 8.12.2009 súd vydal poverenie pre súdneho komisára JUDr. I. Č.

28.12.2009 bol spis predložený súdnemu komisárovi na prejednanie dedičstva. Súdny komisár dňa 29.7.2013 oznámil súdu, že uznesením zo dňa 29.7.2013 bolo dedičské   konanie   pre   nemajetnosť   poručiteľa   zastavené.   Uznesenie   zatiaľ   nenadobudlo právoplatnosť.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 16. augusta 2013, zistil aj ústavný súd.

Predseda   okresného súdu   v závere svojho vyjadrenia   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2013 k vyjadreniu okresného súdu zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v sťažnosti, nesúhlasil   s   vyjadrením   okresného   súdu,   že   prieťahy   vznikli   v dôsledku   postupu sťažovateľa, pretože sťažovateľ na výzvy súdu reagoval včas a poskytol údaje v rozsahu požadovanom okresným súdom. Právny zástupca sťažovateľa v závere svojho stanoviska súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   sporu,   v   ktorom   je   sťažovateľ navrhovateľom (dodatočné prerokovanie dedičstva), ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   okolnosti   na   strane   sťažovateľa,   ktoré   by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania, preto konštatuje, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 3/05).

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval niekoľko období bezprecedentnej   neodôvodnenej   nečinnosti.   Tým   prvým   obdobím   nečinnosti   v   trvaní deviatich mesiacov bolo obdobie od podania návrhu 26. apríla 2004 do vypracovania výzvy na   zaplatenie   súdneho   poplatku   spojenej   s výzvou   na   predloženie   dôkazov   –   listín z 31. januára 2005. Ďalším v poradí druhým obdobím neodôvodnenej nečinnosti v trvaní štyroch   rokov   bolo   obdobie   od   doručenia   podania   sťažovateľa   okresnému   súdu (18. novembra 2005), v ktorom presne identifikoval vkladné knižky poručiteľa, do vydania poverenia notárovi ako súdnemu komisárovi z 8. decembra   2009. Počas tohto obdobia okresný súd iba žiadal pripojiť súvisiaci súdny spis sp. zn. D 644/1997, ktorý bol pripojený k súdnemu spisu sp. zn. 7 C 147/2003 vedenému na tom istom okresnom súde.

V zmysle § 38 ods. 5 OSP sa úkony notára pri prejednávaní dedičstva považujú za úkony   súdu,   ktorý   preberá   za   notára   zodpovednosť   voči   účastníkom   konania,   ak k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dôjde jeho nekonaním (m. m. II. ÚS 22/96).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   obdobie   od   vydania   poverenia   príslušnému notárovi ako súdnemu komisárovi do urgencie okresného súdu poverenému notárovi, aby predložil spis z 12. júla 2013, posúdil ako ďalší zbytočný prieťah v trvaní tri a pol roka, za ktorý nesie zodpovednosť okresný súd.

Ústavný   súd na základe uvedených   skutočností   dospel   k   záveru, že   okresný   súd v napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 14 D 64/2004, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 D 64/2004 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   označená   vec   nebola   v čase   rozhodovania   ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú   nečinnosť   v trvaní   osem   rokov   a tri   mesiace,   berúc   do   úvahy   predmet konania   na   okresnom   súde,   správanie   sťažovateľa   a   všetky   okolnosti   daného   prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 662,34 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu okresného   súdu)   po   130,16   €.   Ústavný   súd   nepriznal   náhradu   trov   za   úkon   porada s klientom, pretože nepovažoval za preukázanú účelnosť tohto úkonu. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za tri úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd preto z uvedených dôvodov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 496,69 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013