znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 D/234/2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. apríla 2012 doručená sťažnosť S. N. (ďalej len „sťažovateľka”),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012.

Sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu   splnomocnenie   na   jej   zastupovanie advokátom 30. apríla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   okresnom   súde   sa   vedie   dedičské   konanie   po poručiteľovi   G.   B.   (zomrel  ...).   Vec   bola   podľa   rozvrhu   práce   okresného   súdu   na prejednanie a rozhodnutie pridelená sudkyni JUDr. G. R. (ďalej len „sudkyňa okresného súdu“).   Súdnou   komisárkou   určenou   okresným   súdom   JUDr. Y.   A.   (ďalej   len   „súdna komisárka“) bolo nariadené prvé pojednávanie na 8. december 2010. Sťažovateľka doručila súdnej   komisárke ešte 3. decembra 2010 „písomný zoznam jej vtedy známych položiek dedičstva po otcovi, ktorých bol vlastníkom v čase svojej smrti s presným označením, resp. pripojením potrebných dôkazov“.

Predložený   súpis   aktív   dedičstva   a   listinné   dôkazy   preukazujúce   vlastníctvo poručiteľa   sťažovateľka   ďalej   podrobne   opisuje   v   sťažnosti   a   podľa   nej   postup   súdnej komisárky   nebol   v   záujme ochrany   oprávnených   a   zákonom   chránených   práv   dedičov, pretože   súdna   komisárka   vydala   17.   februára   2011   osvedčenie,   v   ktorom   nezahrnula do zoznamu aktív dedičstva tie vlastnícke položky, ktoré tvorili vlastníctvo poručiteľa v čase úmrtia, resp. sa mali doriešiť v inom dedičskom konaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka napadá aj postup Správy katastra L. (ďalej len „správa katastra“),   ktorá   podľa   nej nezákonne vlastníctvo   k   viacerým   pozemkom   nezapísala   do katastra nehnuteľností a podľa nej súdna komisárka a neskôr zákonná sudkyňa spolu s riaditeľkou správy katastra vec zmanipulovali v neprospech nej a spoludedičov, pretože vlastníctvo bolo deklarované aj v pozemkovej knihe, a podľa jej úsudku nepostupovali v súlade so zákonom, pretože mali na veci osobný záujem. Preto sťažovateľka vzniesla proti zákonnej sudkyni námietku zaujatosti a domáhala sa jej vylúčenia z konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012 rozhodol tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažovateľka uvádza, že týmto uznesením krajského súdu jej bola odňatá možnosť spravodlivého prejednania veci na nestrannom súde, čím bolo porušené jej základné právo podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Okrem toho namieta zbytočné prieťahy okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí aj v tom, že sudkyňa okresného súdu neriešila v tomto konaní „17,5 ročnú nečinnosť súdu“ vo veci prejednania novoobjaveného majetku.

Sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   takýmto   nálezom: «1. Základné právo sťažovateľky na nestranný súd, na spravodlivé súdne konanie, na konanie bez prieťahov, a právo na účinný opravný prostriedok vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a z čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9 NcN/33/2011-315 4310212799 zo dňa 02-01-2012 a konaním sudkyne JUDr. G. R. vo veci dedičského konania (teraz v súdnej fáze) na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9 D/234/2010 porušené bolo porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9 NcN/33/2011-315 4310212799 zo dňa 02- 01-2012 sa zrušuje, a vec sa vracia na ďalšie konanie s tým, aby bolo zachované právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na verejné konanie v jej prítomnosti, „aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

3. Krajský súd v Nitre spoločne s Okresným súdom Levice sú povinní do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke titulom nemajetkovej ujmy vo výške 2 900 EUR...

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na jej účet.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označila   sťažovateľka,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané porušenie jej označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorý   nevylúčil   sudkyňu   okresného   súdu z rozhodovania v dedičskej veci jednak „obchádzaním posúdenia faktov..., a neposúdením dokázaných skutkov sudkyne“, ako aj tým, že sťažovateľka nemala možnosť podať riadny a ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012. Okrem toho sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto ustálil obsah práv, ktorých porušenie namieta, a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského súdu a postupom okresného súdu mohlo vôbec dôjsť k ich porušeniu v dôsledku existencie príčinnej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského súdu,   postupom   okresného   súdu   a jej právami podľa ústavy a dohovoru.

1.   Tú   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   na prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti   a aby sa   mohla vyjadriť   k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.   l   ústavy   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade   sťažovateľky,   ktorá   podala   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni)   a   vylúčiť   ju z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv   na   hlavné   konanie   a   rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť, že podstata   konania   sa   musí   priamo   týkať   práv   a   záväzkov   súkromného   charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu“ (I. ÚS 24/00).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka prostredníctvom svojho zástupcu vzniesla podaním z 27. septembra 2011 (na 24 s.) podľa § 14 ods. 1 a § 15a ods.   1 OSP adresovaným predsedovi   okresného súdu   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni okresného   súdu,   resp.   podala   žiadosť   o   jej   vylúčenie   z   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 9 D 234/2010.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   NcC   33/2011   z   2.   januára   2012   rozhodol   tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1 prvá veta OSP) preskúmal   vec   z   hľadiska   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP   bez   nariadenia   pojednávania a po opísaní podstaty námietky zaujatosti sťažovateľky a vyjadrenia sudkyne k veci, ktorá „uviedla,   že vo veci sa   necíti byť   zaujatá,   účastníkov konania   nepozná,   nepoznala   ani poručiteľa G. B. a ani nie si je vedomá toho, že by akokoľvek porušila zákonné práva a právom chránené záujmy účastníkov dedičského konania, a vôbec nemá ani v úmysle ich akokoľvek poškodiť. Na objasnenie situácie len uviedla, že v prípise zo dňa 08. 09. 2011 dedičke   vysvetlila   ďalší   postup   súdu   po   spojení   veci   a   zároveň   ju   upravila,   ako   má postupovať   v   prípade,   ak   predmetom   dedičského   konania   má   byť   majetok   vlastnícky neusporiadaný...“, citoval ďalej príslušné ustanovenia § 14 ods. 1 a 3 OSP, § 15a ods. 1 a 5 OSP a § 2 ods. 2 „zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich...“, vykonal aj všeobecný výklad subjektívnych   a objektívnych   dôvodov   na vylúčenie sudcu   z   konania a na záver konštatoval, že „po oboznámení sa s obsahom spisu nezistil také skutočnosti, z ktorých by vyplynuli pochybnosti o tom, že sudkyňa nie je nestranná, že by bola nejakým spôsobom priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku tohto konania a že by prípadne mala nejaký vzťah k prejednávanej veci, či k účastníkom konania. Skutočnosti uvádzané dedičkou S. N. nie sú spôsobilé z hľadiska § 14 ods. 1, 3 OSP mať za následok vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nespokojnosť dedičky s prebiehajúcim konaním nezakladá dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednania predmetnej veci. Subjektívny pocit účastníka konania, ktorý je nespokojný s priebehom konania a so spôsobom postupu sudcu, sám osebe z hľadiska citovaných zákonných ustanovení nemožno akceptovať...“.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP   upravujúcich   postup   pri   rozhodovaní   o návrhu sťažovateľky   na vylúčenie   sudkyne,   ktorý   by   bol   svojvoľný   a   bez opory   v   procesnom kódexe, resp. v platnej legislatíve.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená a medzi namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení.

Obdobne   je   to   aj   v   súvislosti   s   tým,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prejednanie   veci   krajským   súdom   (pri   rozhodovaní   o   námietke zaujatosti) v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Konanie o rozhodovaní účastníkov konania o námietkach zaujatosti sudcov nie je rozhodovaním v konaní vo veci samej, na ktoré sa vzťahuje označený článok ústavy, a preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   tiež   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namietala v sťažnosti aj porušenie práva na účinné právne prostriedky nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   ktoré   malo   byť   spôsobené   konaním   sudkyne   tým,   že akceptovala porušenie „úradných povinností súdnej komisárky v zahaľovaní nezákonných manipulácii   Správy   katastra   L.“,   ako   aj   tým,   že   zástupcovi   sťažovateľky „znemožnila predniesť súdu dôkazy o nezákonnej činnosti správy katastra v manipulovaní zápisov o vlastníkoch resp... nevydaním potvrdenia, že sťažovateľka je dedičkou v danom konaní o dedičstve...“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   posúdenia   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených písomných dokumentov a zistení ústavného súdu konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 13 dohovoru postupom v jej právnej veci konajúceho krajského súdu. Hoci sťažovateľka nemala možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu odvolanie a nebola prítomná pri rozhodovaní o jej námietke, krajský súd však nemohol porušiť jej označené právo, pretože rozhodoval o jej návrhu na vylúčenie sudkyne v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu. Ústavný súd preto sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Navyše okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je tiež dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred všeobecným súdom, čo vylučuje súčasne právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. V petite sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010. Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázala využitie právneho prostriedku ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisv (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd preto   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je namietanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   ochrany   svojich základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o   súdoch považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   (§   2   ods.   2,   §   30   ods.   4,   §   52   ods.   1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. apríla 2012 nepreukázala, že podala písomnú sťažnosť na prieťahy v namietanom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 predsedovi okresného súdu, a teda že vyčerpala účinný opravný prostriedok nápravy, a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti, a preto nie sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za kvalifikovanú sťažnosť nemožno považovať jej podanie z 20. septembra 2011 („Opakovaná žiadosť o pokračovanie v konaní“ pod sp. zn. 9 D 234/2010 adresovaná iba okresnému súdu), ktoré sa týkalo údajného zdĺhavého postupu okresného súdu v tomto konaní z dôvodu, že súdna komisárka konala nezákonne, „keď konanie trvalo približne päť mesiacov (od 24. 9. 2011 do 17. 02. 2011 do vydania osvedčenia)“.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   pre neprípustnosť.

Obdobne v tomto podaní zo septembra 2011 a tiež v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka a jej zástupca namietali nečinnosť okresného súdu aj v inom konaní, ktoré   sa   týkalo   zbytočných   prieťahov   (vo   viac   ako   17-ročnom   dodatočnom   dedičskom konaní o novoobjavenom majetku, ktorého iniciátorom bol ešte poručiteľ). Keďže však toto konanie nie je špecifikované v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sa jej sťažnosťou v tejto časti nezaoberal a odmietol ju pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože je v konaní riadne zastúpená advokátom.

Predmetné   rozhodnutie   ústavného   súdu   nezakladá   prekážku   rozhodnutej   veci,   ak nový   návrh   sťažovateľky   bude   obsahovať   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a to vo vzťahu k údajnému porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v namietaných konaniach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012