znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., K., vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. novembra 2008 bol Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci vykonania exekúcie v prospech sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému T., s. r. o. (ďalej len „povinný“), doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako subjekt práv a povinností zanikol výmazom z obchodného   registra „Okresného   súdu   Košice   I   ex   offo“. Súčasne   s návrhom   na zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť zaplatiť ich bola uložená sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením sp. zn. 38 Er/447/2003 z 18. januára 2010 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú,   zastavil   ju   a zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   trovy   exekúcie   súdnemu exekútorovi v sume 87 €.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že «„oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil   z   dôvodu,   že   v   čase   podania   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   dna   25.04.2003 nemohol   automaticky   predpokladať,   že   jeho   podanie   nie   je   dôvodné   a   povinný   dňa 09.08.2008 zanikne, čiže súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd tiež nemohol zaviazať oprávneného na náhradu trov v zmysle ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže exekúcia nebola zastavená na základe ust. § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku podľa ktorého „exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie“ a ktoré je jediným dôvodom pre jeho   použitie.   Súd   vychádzal   zo   zásady,   že   exekútor   však   má   nárok   na   náhradu   trov exekúcie a za situácie, keď tento nárok nemôže uspokojiť povinný je nevyhnutné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora.».

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu tým, že už okresný súd nesprávne právne posúdil   stav   veci   a „svoje   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil   žiadnym   platným ustanovením Exekučného poriadku“, a krajský súd potvrdením tohto rozhodnutia vo výroku o trovách exekúcie tým, že „zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie v zmysle § 196 a 200 ods. 1...“ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).

V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 297/2010, II.   ÚS   12/05),   znenie   ustanovení   §   196,   §   197,   §   200   a   §   203   Exekučného   poriadku účinného do 31. januára 2002 a v čase od 1. februára 2002 do 31. augusta 2005 a uvádza, že keďže citované rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú Exekučného poriadku platného do 31. januára   2002,   sťažovateľ   ďalej   cituje   aj   znenie   Exekučného   poriadku   platného v období   od   1.   februára   2002   do   31.   augusta   2005,   pretože   uvedené   rozhodnutia všeobecných súdov boli vydané podľa Exekučného poriadku platného a účinného v tomto období.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   „Exekučný   poriadok   aj   po   novele   účinnej   od 01.02.2002   je   postavený   na   princípe,   že   trovy   exekúcie   primárne   znáša   povinný   a   iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného a odvolací súd jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviazať na úhradu   trov   exekúcie   podľa   §   203   Exekučného   poriadku   a   napriek   tomu   tak   urobil, považujeme citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach za arbitrárne. Všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň   má   za   následok   porušenie   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   článku   6   ods.   1 Dohovoru. Z dôvodu, že takýmto arbitrárnym rozhodnutím zaviazal oprávneného nahradiť trovy   exekúcie,   takýmto   rozhodnutím   Krajský   súd   sekundárne   porušil   základné   právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa článku 1 Dodatkového pohovoru a zároveň porušil článok 13 ods. 1 písm. a) a článok 2 ods. 2 a článok 2 ods. 3 Ústavy SR...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   30.12.2010,   sp.   zn. 2CoE/333/2010-26 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a tiež základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods.   1   Ústavy...   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.12.2010, sp.   zn.   2CoE/333/2010-26   vo   výroku   o   potvrdení   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   II zo dňa   18.01.2010,   sp.   zn.   38Er/447/2003   a   vec   v   rozsahu   zrušenia   vracia   na   ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   základných   práv   podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 2 CoE/333/2010 z 30. decembra 2010 vo výroku o trovách exekúcie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   sústredil   na   posúdenie   jej opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   iba   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že krajský   súd   namietaným uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom a potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov exekučného konania. Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne, pretože napriek tomu, že na jednej strane „jednoznačne potvrdil, že oprávneného nie je možné zaviať na úhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku a napriek tomu tak urobil“, na daný prípad aplikoval ustanovenie § 196 v spojení s ustanovením § 200 ods. 1 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu vysloveným v namietanom uznesení, osobitne s interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení Exekučného poriadku na jeho vec, a tvrdí, že ako oprávnený nemal znášať žiadne trovy exekúcie v zmysle § 203 Exekučného poriadku.

K tomu   uviedol   aj   judikatúru   všeobecných   súdov,   ktoré   v iných   obdobných exekučných   veciach   rozhodli   inak   (uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoE/l67/2007 z 31. marca 2008, sp. zn. 6 CoE/160/2007 z 28. marca 2008 a uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Er 390/02 zo 16. júna 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj nárok na náhradu trov konania. Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona (v danom prípade ide o ustanovenia Exekučného poriadku), ktoré upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Do výkladu všeobecného súdu   môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne v prípadoch,   ak   všeobecný   súd   uplatnil   interpretáciu,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z ústavou garantovaných práv.

Sťažovateľ   namieta,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   trovách   exekučného konania sa podľa sťažovateľa opiera len o analógiu práva, pričom tvrdí, že pri rozhodovaní o trovách exekúcie z dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku   nie   je   dostatočne   uvedený   zákonný   predpoklad   na   zaviazanie   náhrady   trov exekučného konania oprávneným.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citované uznesenie krajského súdu a   konštatoval,   že   jeho   rozhodnutie   je   síce   v časti   nejasné,   ale   na   druhej   strane   však akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne,   hoci   sťažovateľ   má   pravdu   v tom,   že   ako   oprávnený   nezavinil   zastavenie exekúcie a nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ako tomu bolo v tomto prípade.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 25.04.2003, teda v tento deň sa v zmysle ust. § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo exekučné konanie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa   §   196   Exekučného   poriadku   účinného   do   31.   augusta   2005,   za   výkon exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   exekútorovi   odmena,   náhrada   hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, ak dôjde k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.   Podľa odseku 2 tohto ustanovenia,   ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd môže oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, pričom prihliada aj na skutočnosť, či oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Úvaha   súdu   podľa   ust.   §   203   Exekučného   poriadku,   teda   o   uložení   povinnosti náhrady trov exekúcie oprávnenému, je možná predovšetkým vtedy, ak účastníkom konania v čase rozhodovania súdu o zastavení exekúcie je aj povinný. Na strane povinného však existujú objektívne dôvody, pre ktoré mu nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, a to nemajetnosť povinného alebo oprávneným zavinené zastavenie exekúcie. V prípade, ak povinný,   ktorý   je   právnickou   osobou,   počas   konania   zanikne   bez   právneho   nástupcu, zanikne   aj   jeho   spôsobilosť   na   právne   úkony   (podľa   ust.   §   18   ods.   1   Občianskeho zákonníka) a teda aj jeho procesná spôsobilosť. Vtedy už súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie musí na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného, keďže z ust. § 196 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, resp. že súdny exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku oprávneného.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, teda podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože ho považuje za vecne správne.“

V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že povinný, ktorý má znášať tieto trovy, právne neexistuje, a preto sú iba dve možnosti, a to, či mal všeobecný súd rozhodnúť tak, ako rozhodol, alebo rozhodnúť o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ktoré mu vznikli podľa § 196 ods. 1 Exekučného poriadku.

Je   pravdou   aj   to,   že   z relevantného   znenia   §   203   Exekučného   poriadku   zjavne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má všeobecný súd možnosť zaviazať na náhradu trov   exekúcie   oprávneného   iba   v prípade,   ak   oprávnený   mohol   predvídať   dôvod na zastavenie   exekúcie,   pritom   prihliada   aj   na   to,   ktoré   trovy   oprávnený   potreboval na účelné   vymáhanie   nároku,   ale   na   druhej   strane   ústavný   súd   nemá   v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, hoci oprávnený   zastavenie   konania   nezavinil   a jeho   dôvod   nemohol   predvídať.   Tento   záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Na druhej strane však krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom   odôvodnil,   a zvážil   i   to,   či   možno   v   rámci   ústavne   konformného   výkladu ustanovenia § 196 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania   aj   bez   splnenia   podmienok   vyplývajúcich   zo   súvisiaceho   ustanovenia   §   203 Exekučného poriadku, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má tiež zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú, ak už neexistuje v konaní povinný, ktorý je zo zákona vo väčšine prípadov povinný uhradiť trovy exekúcie, ak   dôjde   k jej   zastaveniu. Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí iba do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Je tu namieste aj to, že oprávnený musí niesť čiastočne   riziko možnej povinnosti v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Krajský súd to odôvodňuje   predovšetkým   s poukazom   na   znenie   §   196   Exekučného   poriadku. Z tohto ustanovenia   vyplýva, „že   súdny   exekútor   má   vždy   nárok   na   odmenu,   náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času“.

Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   súdny   exekútor   znášať   trovy   exekúcie vykonávanej   na   návrh   oprávneného   proti   povinnému   na   vlastnú   ťarchu,   keď   v   začatej exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a podobne.

Krajský   súd   zhodnotil   celkové   okolnosti   prípadu   zastavenia   exekúcie   stručným spôsobom, ktorým však dostatočne vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah vo   veci   rozhodol. Len   pre   samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom   odôvodnenia namietaného uznesenia však jednoznačne nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis IV. ÚS 121/08).

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie Exekučného poriadku krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne obsahujú aj zákonnú možnosť uloženia nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským súdom oprávnenému, nie je úplne nelogické alebo nad rámec § 196 Exekučného poriadku v spojení s § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, preto uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE/333/2010   z 30.   decembra 2010 v konečnom   dôsledku nemohlo dôjsť   k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   na   vec   sťažovateľa.   Zároveň   uvádza,   že   aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   a taktiež   zahŕňa požiadavku   spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný súd konštatuje,   že   ak rozhodnutím   krajského súdu   v označenom   konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda potom už neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na tomto základe   ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa i v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, resp. nedostatkami týkajúcimi sa jeho právneho zastúpenia, ktorý nie je v konaní zastúpený riadne advokátom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2010