znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/09-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. R. M., konateľ a advokát, vo veci namietaného porušenia práva na voľný pohyb tovaru podľa čl. 23, čl. 25 a čl. 29 Zmluvy o založení   Európskeho   Spoločenstva   a porušenia   práv   vyplývajúcich   z   čl. 4 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003, čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES, ako aj podľa čl. 3 ods. 4 Smernice č. 2005/89/ES bodom 2 Rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2008 faxom a následne 26. februára 2008 poštou (po doplnení 27. mája 2008) doručená sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   práva „na voľný   pohyb   tovaru   podľa   čl.   23,   25   a 29   Zmluvy   o založení Európskeho Spoločenstva; na nediskriminačné a transparentné poplatky za používanie siete vrátane   prepojovacích   vedení   v prenosovej   sústave   podľa   čl. 4 Nariadenia   Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003; na prístup do prenosových a distribučných sústav na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy,   na zabezpečenie   nediskriminačnej   efektívnej   hospodárskej   súťaže,   na   účinné fungovanie   trhu   podľa   čl.   20   a čl.   23   Smernice   č. 2003/54/ES   a na   nediskriminačné opatrenia   prijímané   na   zabezpečenie   bezpečnosti   dodávok   elektrickej   energie,   ktoré nepredstavujú   neprimerané   zaťaženie   pre   účastníkov   trhu   podľa   čl.   3   ods.   4   Smernice č. 2005/89/ES;   vyplývajúce   mu z komunitárneho   právneho   poriadku,   ktorý   sa   Slovenská republika zaviazala dodržiavať v Zmluve o pristúpení k EÚ“ bodom 2 Rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ   je   obchodnou   spoločnosťou,   ktorá   je   na základe   Povolenia   ÚRSO... oprávnená   podnikať   v elektroenergetike,   rozsah   podnikania   –   dodávka   elektriny... Sťažovateľ sa v súlade s Podmienkami ponukového konania č. 2007/1 na predaj pásmového Produktu   elektriny   v roku   2008,   zúčastnil   dňa   18.   06.   2007   ponukového   kola   aukcie... Sťažovateľ na aukcii vydražil na rok 2008 elektrinu v objeme 90 MW, t. j. 790.560 MWh a následne uzatvoril so slovenskými, ale aj zahraničnými odberateľmi zmluvy o dodávke elektriny na obdobie roka 2008. V čase konania aukcie a tiež v období keď sťažovateľ uzatvoril zmluvy o dodávke elektriny so svojimi domácimi odberateľmi a s odberateľmi v iných   členských   štátoch   Európskej   Únie   (ďalej   len   EÚ),   platila   na   území   Slovenskej republiky   (ďalej   len   SR)   právna   úprava,   ktorá   garantovala   nediskriminačné postavenie subjektov pôsobiacich na európskom vnútornom trhu s elektrinou...

Vláda   SR   na   svojom   zasadnutí   dňa   4.   júla   2007   schválila   Nariadenie   vlády č. 317/2007   Z.   z.,   ktorým   sa   ustanovujú   pravidlá   pre   fungovanie   trhu   s elektrinou... Citované nariadenie vlády v ust. § 12 ods. 9, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2008, stanovilo v prípade vývozu elektriny platbu za systémové služby, ktorú má uhradiť vývozca elektriny,   ak   nepreukáže,   že   vyvážaná   elektrina   bola   na   vymedzené   územie   dovezená. Kompetencia určiť výšku platby za systémové služby je v súlade so zákonom č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach zverená ÚRSO...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dodávať   elektrinu   pre   odberateľov   mimo   územia Slovenska,   môže   sťažovateľ   iba   prostredníctvom   elektrizačnej   a   prenosovej   sústavy spravovanej S., a. s. (ďalej „S.“), sťažovateľ je každoročne so S. nútený uzavrieť Zmluvu o prenose   elektriny   cez spojovacie   vedenia   (ďalej   „Zmluva   o   prenose   elektriny“). Dňa 08. 11. 2007 bol sťažovateľovi mailom doručený návrh Zmluvy o prenose elektriny na rok   2008,   pričom   v čl.   8   ods.   13   tejto   zmluvy   bola   obsiahnutá   povinnosť   sťažovateľa uhrádzať S. predmetnú platbu za systémové služby vo výške určenej platným Rozhodnutím ÚRSO   (8.   11.   2007   nebola   zverejnená   výška   poplatku).   Chceli   by   sme   upozorniť na skutočnosť,   že nakoľko   sťažovateľ   na   území   Slovenska   nemá   možnosť   výberu poskytovateľa prenosu elektriny, a aj v súvislosti s oznámeným odpojením od elektrizačnej a prenosovej   sústavy   zo strany   S.,   v   prípade   neakceptácie   návrhu   Zmluvy   o   prenose elektriny do 10. 12. 2007, sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že nevedel v akej výške ÚRSO stanovil poplatok za vývoz elektriny nakúpenej na vyššie opísanej aukcii SE, predložený návrh Zmluvy o prenose elektriny dňa 06. 12. 2007 podpísal...

Dňa 4. 12. 2007 ÚRSO, podľa § 12 ods. 9 Nariadenia vlády, svojim Rozhodnutím č. 0020/2008/E,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   27.   12.   2007,   určilo   v   bode   2. za systémové   služby   v   prípade   vývozu   elektriny,   ak   vývozca   nepreukáže,   že   vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená, tarifu: 293.- Sk/MWh. Keďže sťažovateľ nebol   účastníkom   cenového   konania,   ktorého   výsledkom   bolo   Rozhodnutie   ÚRSO č. 0020/2008/E, toto rozhodnutie mu nebolo doručené a o výške poplatku za systémové služby pri vývoze elektriny vyrobenej na území Slovenska sa mohol dozvedieť najskôr dňa 09. 01. 2008, kedy bolo rozhodnutie zverejnené vo Vestníku ÚRSO, resp. až 28. 01. 2008, kedy   toto   rozhodnutie   bolo   zverejnené   na   internetovej   stránke   ÚRSO...   Sťažovateľ sa pokúšal prostredníctvom   ÚRSO získať   kópiu tohto   právoplatného rozhodnutia,   avšak telefonicky mu bolo iba oznámené, že rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené dňa 07.   12.   2007.   Rozhodnutie   ÚRSO   nadobudlo   právoplatnosť   až   po   uplynutí   15-dňovej odvolacej lehoty, t. j. dňa 27. 12. 2007.... Nakoľko sťažovateľ – obchodník s elektrinou, nie je   účastníkom   cenového   konania,   (účastníkmi   tohto   cenového   konania   boli   len   S. a MH SR,   ktorým   bolo   napádané   rozhodnutie   doručené),   sťažovateľ   nemohol   v   zmysle platnej právnej úpravy podať voči tomuto Rozhodnutiu ÚRSO riadny opravný prostriedok – odvolanie, resp. ani domáhať sa preskúmania Rozhodnutia súdom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov...

Právoplatným Rozhodnutím ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007, konkrétne určením výšky platby za systémové služby v bode 2, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, nakoľko toto rozhodnutie sa priamo dotýka   hlavného   predmetu   podnikania   sťažovateľa,   t.   j.   dodávok   elektriny.   Sťažovateľ sa v tejto sťažnosti odvoláva na nižšie uvedené porušenia základných práv a slobôd... Zmluvou   o   pristúpení   k   EÚ   sa   SR   zaviazala   dodržiavať   komunitárny   právny poriadok, ktorý sa odo dňa pristúpenia SR k EÚ, stal neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku SR.

Primárne a sekundárne právo Európskeho spoločenstva v súlade, s ktorým je ÚRSO povinné   navrhovať   a   prijímať   opatrenia   a   rozhodnutia   upravujúce   fungovanie   trhu s elektrinou,   ustanovuje   základný   právny   rámec   pre   fungovanie   vnútorného   trhu   s elektrinou a postavenie subjektov, ktoré na ňom pôsobia...

Jednou zo štyroch hlavných slobôd zakotvených v Zmluve o založení ES, na ktorých je založené fungovanie vnútorného trhu Európskej únie (ďalej „EU“), a sú garantované každej fyzickej a právnickej osobe, je voľný pohyb tovaru.

Elektrina ako druh tovaru je definovaná v Smernici č. 85/374/EHS zo 7. augusta 1985...

Voľný pohyb tovarov, teda aj elektriny, je garantovaný primárnym komunitárnym právom, konkrétne týmito ustanoveniami Zmluvy o založení ES:

a)   čl. 23 - zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi a rovnako aj zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá.,

b)   čl. 25 - clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom medzi členskými štátmi sa zakazujú,

c)   čl. 29 - množstevné obmedzenia vývozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.

Zákaz   obmedzenia   voľného   pohybu   tovarov   nie   je   absolútny.   Povolené   sú   jeho obmedzenia,   ktoré   sú   opodstatnené   a)   verejnou   morálkou,   b)   verejným   záujmom,   c) ochranou   zdravia   a   života   osôb   a   d)   ochranou   priemyselného   alebo   obchodného vlastníctva. Takéto obmedzenie však podľa čl. 30 Zmluvy o založení ES „nemôže vytvárať žiadny svojvoľný spôsob diskriminácie... v obchode medzi členskými štátmi“.

Vývoz a tranzit elektriny v rámci vnútorného trhu EÚ sú upravené v nasledujúcich predpisoch sekundárneho komunitárneho práva:

Nariadenie   EP   a   Rady   ES   č.   1228/2003   definuje   zákaz   stanovenia   akéhokoľvek špecifického   poplatku   v   prípade   individuálnych   transakcií   deklarovaných   tranzitov elektrickej energie. V nariadení sa ďalej uvádza, že poplatky za prístup do sietí musia byť transparentné a uplatňované nediskriminačným spôsobom...

Smernica   č.   2005/89/ES   ukladá   členským   štátom   zabezpečiť,   aby   akékoľvek opatrenia prijaté za účelom ochrany bezpečnosti dodávok elektriny neboli diskriminačné a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu vrátane nových účastníkov trhu a spoločností s malým podielom na trhu. Členské štáty by mali zvážiť ešte pred prijatím takýchto opatrení aj ich vplyv na cenu elektriny pre koncových odberateľov.

Smernica   č.   2003/54/ES   v   záujme   bezpečnosti   dodávky   elektriny   určuje,   že rovnováha   medzi   ponukou   a   dopytom   v   jednotlivých   členských   štátoch   by   sa   mala monitorovať   a po monitorovaní   by   mala   nasledovať   správa   o   situácii   na   úrovni spoločenstva, ktorá zohľadni kapacitu prepojenia medzi oblasťami. Takéto monitorovanie by   sa   malo   vykonávať   dostatočne   včas,   aby   umožnilo   prijať   náležité   opatrenia,   ak   je bezpečnosť   dodávky   ohrozená.   Ak   by   Ministerstvo   hospodárstva   SR   alebo   ÚRSO vyhodnotili situáciu tak, že dodávky elektriny v SR sú ohrozené, mala by nasledovať správa o situácii na úrovni spoločenstva, a nie postup, ktorý zvolila vláda a ÚRSO pri novelizácii nariadenia vlády č. 317/2007 Z. z. a pri vydaní cenového rozhodnutia ÚRSO. ÚRSO podľa novelizovaného nariadenia vlády č. 317/2007 vopred, teda v rozpore s princípom ex ante, uplatňovaným na jednotnom európskom trhu s energiami, na regulačné obdobie 1 roka, stanovilo   vývozcom   elektriny   vyrobenej   na   území   Slovenska   diskriminačný   poplatok   vo výške   293.- Sk/MWh. Máme za to, že znevýhodnenie postavenia vývozcov elektriny vyrobenej na území Slovenska oproti vývozcom elektriny z ostatných členských štátov, je okrem ohrozenia funkčnosti vnútorného trhu s elektrinou v EÚ aj vážnym narušením ako primárneho   tak aj sekundárneho   komunitárneho   práva.   Stanovenie   poplatku   za   vývoz „slovenskej“   energie   nemá   žiaden   vplyv   na   zabezpečenie   prevádzkovej   stability   a bezpečnosti prevádzky elektrizačnej a prenosovej sústavy SR, nakoľko samo o sebe nebráni vyvážať   elektrinu   z územia   SR,   ale   ju   len   finančne   znevýhodňuje   a   diskriminuje   oproti elektrine vyrobenej v ostatných členských štátoch EÚ.

Bodom 2 právoplatného Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007, ktorým   sa   určuje výška platby   za   systémové služby,   boli   porušené   sťažovateľove   práva a slobody vyplývajúce z primárneho i sekundárneho práva ES. Slovenská republika sa k ich dodržiavaniu zaviazala v Zmluve o pristúpení k EU, ktorá bol ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sťažovateľ namieta:

a)   porušenie   základnej   slobody   na   voľný   pohyb   tovaru   –   elektriny,   vyplývajúcej z čl. 23, 25 a 29 Zmluvy o založení ES,

b) porušenie práva na nediskriminačné a transparentné poplatky za používanie siete vrátane prepojovacích vedení v prenosovej sústave určeného v čl. 4 Nariadení EP a Rady č. 1228/2003,

c) poníženie práva na prístup do prenosových a distribučných sústav na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy, práva na zabezpečenie nediskriminačnej efektívnej hospodárskej súťaže a na účinné fungovanie trhu vyplývajúceho z čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES,

d)   porušenie   práva   na   nediskriminačné   opatrenia   prijímané   na   zabezpečenie bezpečnosti   dodávok   elektrickej   energie,   ktoré   nepredstavujú   neprimerané   zaťaženie pre účastníkov trhu, vyplývajúceho z čl. 3 ods. 4 Smernice č. 2005/89/ES.

Vykonateľnosťou bodu 2 Rozhodnutia ÚRSO Č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007 o stanovení   platby   za   systémové   služby   vo   výške   293   Sk/MWh,   vzniká   sťažovateľovi od 01. 01. 2008 preukázateľná škoda vo forme platby za systémové služby fakturovanej spoločnosťou S., ktorá priamo ohrozuje fungovanie spoločnosti sťažovateľa...

Sťažovateľ preto v zmysle ust. § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. žiada Ústavný súd SR, aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť bodu 2 právoplatného Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007 a Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústave, a. s. uložil,   aby   sa   voči   sťažovateľovi   dočasne   zdržala   oprávnenia   priznaného   jej   v   bode   2 právoplatného Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007, t. j. oprávnenia fakturovať platbu za systémové služby, ktorú má uhradiť vývozca elektriny (sťažovateľ), ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Základné práva a slobody sťažovateľa na voľný pohyb tovaru podľa čl. 23, 25 a 29 Zmluvy o založení Európskeho Spoločenstva; na nediskriminačné a transparentné poplatky za   používanie   siete   vrátane   prepojovacích   vedení   v   prenosovej   sústave   podľa   čl.   4 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003,; na prístup do prenosových a distribučných sústav na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy, na zabezpečenie nediskriminačnej efektívnej hospodárskej súťaže,   na   účinné   fungovanie   trhu   podľa   čl.   20   a   čl.   23   Smernice   č.   2003/54/ES a na nediskriminačné opatrenia prijímané na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie, ktoré nepredstavujú neprimerané zaťaženie pre účastníkov trhu podľa čl. 3 ods. 4 Smernice   č.   2005/89/ES;   vyplývajúce   mu   z   komunitárneho   právneho   poriadku,   ktorým sa Slovenská republika zaviazala dodržiavať v Zmluve o pristúpení k EÚ, boli bodom 2 Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007 porušené.

Rozhodnutie   ÚRSO   č.   0020/2008/E   zo   dňa   4.12.2007   sa   v   bode   2   ruší a porušovateľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie uvedených základných práv a slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.000,- Sk...,   ktoré   je   porušovateľ   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 8.011,- Sk na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka v podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. mája 2008, doplnila svoju sťažnosť takto:

„Jednou z výnimiek z povinnosti vnútroštátneho súdu predložiť SD ES prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva, je v súlade s vyššie citovaným rozsudkom SD ES vo veci CILIFT aj prípad, keď správne uplatnenie práva Spoločenstva je tak jasné, že niet priestoru na rozumné pochybnosti (acte clair).

Sťažovateľ   má   za   to,   že   porušenie   jeho   práv   vyplývajúcich   mu   z   noriem komunitárneho práva je tak zrejmé,   že ÚS SR   môže sám,   použijúc výnimku acte clair, rozhodnúť o nesúlade bodu 2 Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007, v spojení s ust. § 12 ods. 9 Nariadenia vlády č. 317/2007 Z. z., s komunitárnym právom. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, pre prípad, ak by sudca resp. senát ÚS SR, ktorému   bude   vec   pridelená,   a   ktorý   bude   niesť   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie, považovali   za   potrebné,   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   vysporiadať   sa   s   otázkou, či poplatok za systémové služby stanovený porušovateľom v bode 2 Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E   zo   dňa   04.   12.   2007,   v   spojení   s   ust.   §   12   ods.   9   Nariadenia   vlády č. 317/2007 Z. z., je alebo nie je v rozpore s predpismi komunitárneho práva, žiadame, aby ÚS   SR   v súlade   s čl.   234   Zmluvy   o   založení   ES   požiadal   Súdny   dvor   Európskych spoločenstiev o rozhodnutie v prejudiciálnej otázke, t.j. aby Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

Majú sa ustanovenia komunitárneho práva: čl. 23 a čl. 25 Zmluvy o založení ES, čl. 4 Nariadenia   Európskeho   Parlamentu   a   Rady   (ES)   č.   1228/2003;   čl.   20   a   čl.   23 Smernice č. 2003/54/ES a čl. 3 Smernice č. 2005/89/ES; vykladať tak, že vylučujú aplikáciu platby za systémové služby v prípade vývozu elektriny, ak vývozca elektriny nepreukáže, že vyvážaná   elektrina   bola   na   vymedzené   územie   dovezená,   stanovenej   bodom   2 Rozhodnutia   ÚRSO   č.   0020/2008/E   zo   dňa 04.   12.   2007,   v spojení s ust.   § 12   ods.   9 Nariadenia vlády č. 317/2007Z. z.?“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrenia úradu, ako aj ďalších s vecou súvisiacich dôkazov ústavný súd zistil, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv garantovaných označenými ustanoveniami primárneho európskeho práva (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva),   ako   aj   jeho   sekundárnej   legislatívy   (nariadenie,   smernica)   rozhodnutím úradu č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007, ktorým pre regulovaný subjekt S., a. s., B. (ďalej len „S.“), v bode 2 bola určená tarifa 293 Sk/mWh za systémové služby v prípade vývozu elektriny, ak vývozca elektriny nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie   dovezená.   Sťažovateľka   pritom   v sťažnosti   tvrdila,   že   nebola   účastníkom   tohto konania   o cenovej   regulácii podľa   §   14   a nasl.   zákona   č.   276/2001   Z.   z.   o regulácii v sieťových   odvetviach   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o regulácii“),   ktorého   výsledkom   bolo   práve   napádané rozhodnutie.

Vychádzajúc   z toho   zistenia   považoval   ústavný   súd   za   prvoradé   ustáliť, či sťažovateľka   mala   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   k dispozícii   využitie opravných či iných právnych prostriedkov, o ktorých by rozhodol všeobecný súd.

Sťažovateľka   teda   tvrdila,   že   nebola   účastníkom   tohto   konania,   nebolo   jej doručované   namietané   rozhodnutie,   a preto   nemohla   proti   nemu   podať   opravný prostriedok. Ustanovenie § 14 ods. 9 zákona o regulácii však ustanovuje, že na toto konanie sa   vzťahuje   všeobecný   predpis   o správnom   konaní,   ktorým   je   zákon   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „správny poriadok“). Ten vo svojom ustanovení § 14 ods. 1 určuje, že účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom   konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach, právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času, kým sa preukáže opak.

Ak teda vychádzame z tvrdení sťažovateľky o porušení jej práv rozhodnutím úradu, ktoré predostrela v ústavnej sťažnosti, potom logicky vyplýva, že sťažovateľka sa ochrany svojich   práv   mohla   domáhať   už   v rámci   cenového   (správneho)   konania,   a to   tvrdením, že rozhodnutím úradu mohla byť priamo dotknutá na svojich právach. Svojho účastníctva by sa však musela domáhať a toto právne postavenie by sa jej muselo priznať a za účastníka konania   by   ju   bolo   potrebné   považovať   až   do   času,   kým   by   sa   nepreukázal   opak, a to rozhodnutím správneho orgánu (obdobne napr. II. ÚS 22/02, III. ÚS 359/05).

Vychádzajúc z týchto zistení považoval ústavný súd za potrebné zodpovedať otázku, či bolo reálne, aby sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich práv v rámci cenového konania. V sťažnosti totiž argumentovala, že nebola účastníkom konania, a teda namietané rozhodnutie   jej   ani   nebolo   doručované,   pričom   prvýkrát   sa   o ňom   mohla   dozvedieť 9. januára 2008, keď bolo publikované v úradnom vestníku úradu, prípadne až 28. januára 2008, keď došlo k jeho zverejneniu na internetovej stránke úradu. Pritom právoplatnosť tohto rozhodnutia nastala 27. decembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 8. novembra 2007 jej bol elektronickou poštou doručený zo strany S. návrh Zmluvy o prenose elektriny cez spojovacie vedenia (ďalej len „zmluva“),   pričom   v čl.   VIII   ods.   13   tejto   zmluvy   jasne   stálo,   že   výška   poplatku   bude stanovená   platným   rozhodnutím   úradu.   Sťažovateľka   ako   užívateľ   teda   mala   vedieť, že jej právny   vzťah   s poskytovateľom   –   S.   bude   závislý   od   platného   rozhodnutia   úradu. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že pred podpísaním zmluvy, ku ktorému z jej strany došlo 6.   decembra 2007,   nevedela   o platnom rozhodnutí úradu,   ktorým bolo práve napádané rozhodnutie   zo   4.   decembra   2007.   Zároveň   argumentovala   tým,   že   zmluvu   podpísala aj napriek nevedomosti o tom, v akej sume stanoví úrad poplatok za vývoz elektriny. V tejto súvislosti   sa   však   natíska   otázka,   akým   spôsobom   z hľadiska   ochrany   svojich   práv sťažovateľka   postupovala.   Veď   ak   vedela,   že   podpísanie   zmluvy   úzko   súvisí   s vydaním rozhodnutia,   mala   podniknúť   efektívne   kroky   na   ochranu   svojich   práv   a domáhať   sa ich v rámci cenového konania, pretože o tom, že bude prijaté rozhodnutie úradu vedela už 8. novembra 2007, keď jej bol doručený návrh zmluvy, teda takmer mesiac pred vydaním namietaného   rozhodnutia.   Vo   vzťahu   k uvedenému   neobstojí   ani   obrana   sťažovateľky, že na území Slovenska nemala inú možnosť výberu poskytovateľa elektriny, a preto bola nútená   danú   zmluvu   podpísať   bez   toho,   aby   vedela   o podmienkach   obsiahnutých v rozhodnutí úradu.

Sťažovateľka sa teda ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mohla   domáhať   v rámci   cenového   konania   a následne   aj   v rámci   správneho   súdnictva (§ 244   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   v rámci   ktorého   súdy   na   základe   žalôb a opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, medzi ktoré, samozrejme, patrí aj úrad.

Ústavný   súd konštatuje,   že v petite   sťažovateľka   jasne   vymedzila,   že jej sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu úradu č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007, s ktorým je úzko spätá   zmluva,   ktorú   sťažovateľka   podpísala   so   S.   6.   decembra   2007.   V tejto   súvislosti ústavný súd zistil, že na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) podala sťažovateľka 9. mája 2008 žalobu o určenie neplatnosti čl. VIII ods. 13 zmluvy, teda toho ustanovenia, ktoré určuje, že výška poplatku bude stanovená podľa platného rozhodnutia úradu, ktorým v konečnom dôsledku bolo rozhodnutie namietané v tejto ústavnej sťažnosti, z čoho   je   zrejmé,   že   rozhodnutie   jej   bolo   známe   a v inej   veci   použila   túto   informáciu. Ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 23 Cb 114/2008 nebolo dosiaľ   právoplatne   skončené.   A aj   keď   jeho   výsledkom   v prípade   úspechu   sťažovateľky by bolo určenie neplatnosti označenej časti zmluvy, a teda toto konanie by nemalo vplyv na rozhodnutie úradu, je potrebné konštatovať, že jadro problému nastoleného v ústavnej sťažnosti a v uvedenej žalobe má totožný základ.

Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľky   teda   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval a existuje iný súd, ktorý môže primárne poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, a teda jeho právomoc predchádza právomoci   ústavného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 208/08).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009