znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 233/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti J. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 901/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 901/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Svidník p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Svidník j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   P.   trovy   konania   v sume 223,46 €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. L., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 233/08-11   z   29. júla 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 901/99.

Okresný súd sa na základe opakovaných výziev ústavného súdu vyjadril k sťažnosti až podaním sp. zn. 1 Spr0/175/2009 zo 17. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol:„Sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku vyššie uvedeného súdneho konania v spore, ktorý bol skutkovo a právne nie celkom jednoduchý, o čom svedčí aj to, že právny zástupca žalobcu viackrát menil petit a okruh žalovaných a k prejednávanej veci boli pripojené ďalšie tri spisy. Od podania žaloby dňa 6. 12. 1999 do mesiaca august 2005 uvedenú vec prejednával JUDr. L. P., ktorý náhle zomrel.

Nebohý sudca vykonal tieto procesné úkony:

-dňa 8. 12. 1999 pripojený spis bývalého štátneho notárstva

-dňa 4. 1. 2000 zaslaná výzva žalovaným na vyjadrenie k žalobe

-dňa 21. 1. 2000 zaslané vyjadrenia žalovaných právnemu zástupcovi žalobcu na zaslanie písomného stanoviska

-dňa 3. 2. 2000 urgencia o zaslanie písomného stanoviska

-dňa   23.   3.   2000,   16.   5.   2000,   15.   6.   2000,   15.   3.   2001   a   20.   3.   2001   nariadené pojednávania, na poslednom vynesený rozsudok

-dňa 3. 8. 2001 odvolanie žalobcu zaslané žalovaným na vyjadrenie

-dňa 9. 11. 2001 predložený spis KS Prešov na rozhodnutie o odvolaní

-dňa 30. 9. 2002 došlo súdu zrušujúce uznesenie KS Prešov

-dňa 2. 10. 2002 uznesenie zaslané účastníkom

-dňa 16. 12. 2002 zaslaná žiadosť O. B. o doručenie zásielky pre žalovanú 5)

-dňa 19. 8. 2003 zaslaná výzva právnemu zástupcovi žalobcu v súvislosti so zrušujúcim uznesením a žalovaným o oznámenie nového právneho zástupcu

-dňa 10. 10. 2003 zaslaná výzva právnemu zástupcovi žalobcu o predloženie dedičského rozhodnutia po žalovanej 2) a úprave okruhu žalovaných

-dňa   28.   10.   2003   žiadaný   odpis   dedičského   rozhodnutia   z   OS   Prešov   po   nebohej žalovanej 2)

-dňa 20. 4. 2004 zaslaná opätovná výzva právnemu zástupcovi žalobcu o predloženie dedičského rozhodnutia po žalovanej 2) a úprave okruhu žalovaných a dňa 23. 9. 2004 jej urgencia

-dňa 4. 11. 2004 pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu žalovanej 1)

-dňa 15. 3. 2005 pojednávanie odročené z dôvodu vypovedania plnej moci advokátom žalovanej 1)

-dňa 14.   4.   2005 pojednávanie odročené,   právny zástupca žalobcu požiadal o zmenu petitu žaloby a o rozšírenie okruhu žalovaných

-Dňa 27. 9. 2005 bola vec pridelená JUDr. I. P. Dňa 21. 6. 2006 bola táto vec opatrením predsedu súdu pridelená sudkyni JUDr. A. F., ktorej boli pridelené do senátu naraz všetky neskončené veci po nebohom sudcovi (okolo 120 vecí), čo by, v prípade zistenia prieťahov, mohli byť iné dôležité okolnosti pri posúdení zbytočných prieťahov v konaní.

JUDr. A. F. vykonávala tieto úkony:

-dňa   6. 12. 2006   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   úmrtia   žalovaného   11),   právny zástupca   žalobcu   mal   oznámiť   súdu   okruh   žalovaných   po   nebohom   dňa   9.   5.   2007 zaslaná výzva právnemu zástupcovi žalobcu o upresnenie okruhu žalovaných

-dňa 25. 5. 2007 zaslané dožiadanie Obvodnému súdu Praha 1, v ktorého obvode žil žalovaný 11)

-dňa 12. 9. 2007 pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa právnej zástupkyne žalovaných

-dňa   3.   10.   2007   vydané   uznesenie o pripustení zmeny   petitu   žaloby dňa 8. 10. 2007 zaslané dožiadania R. B. a M. B. o zistenie adresy žalovanej 5)

-dňa 14. 1. 2008 pojednávanie odročené z dôvodu opätovnej zmeny petitu žaloby a okruhu účastníkov konania

-dňa 7. 2. 2008 vydané uznesenie o zámene účastníkov konania - dňa 13. 3. 2008 vydané uznesenie o zmene petitu žaloby

-dňa 28. 5. 2008 pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 16. 2. 2009 potvrdil

Prekážky postupu súdu podľa § 107 O. s. p. boli v tom, že v priebehu konania zomreli dvaja žalovaní, v prípade žalovanej 2) okruh právnych nástupcov neznámy od 10. 10. 2003 do 23.   9.   2004,   v prípade žalovaného 11) právny zástupca žalobcu oznámil súdu jeho právnych nástupcov dňa 21. 6. 2007 až po šetrení zo strany súdu.

Podľa môjho názoru prieťahy v konaní sťažovateľ spôsobil tým, že viackrát menil petit žaloby a okruh účastníkov konania na strane žalovaných.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že k zbytočným prieťahom v konaní nedošlo.“

Rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 901/99.

V súčasnosti sa rozhodnutie krajského súdu bude doručovať účastníkom konania.Právny zástupca sťažovateľa faxovou správou doručenou ústavnému súdu 31. marca 2009   oznámil,   že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania   a   k stanovisku okresného súdu sa nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 901/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania   okresného   súdu   je   žaloba   o určenie   neplatnosti   kúpnej zmluvy. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad na   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná   právna   úprava   obsiahnutá v Občianskom   zákonníku.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   ich postupu. Podľa názoru ústavného súdu možno v uvedenom prípade uznať istú skutkovú zložitosť veci, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, napriek tomu vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov ústavný súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   viac   ako   deväťročný priebeh konania vo veci.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v posudzovanom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že aj keď bol sťažovateľ na jednej strane v konaní aktívny a podal aj sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, na druhej strane však mal čiastočne podiel na doterajšej dĺžke konania, čo potvrdzuje to, že jeho právny zástupca dostatočne nereagoval   na   výzvu   všeobecného   súdu   z 10.   októbra   2003,   ani   na   jeho   ďalšie   výzvy z 20. apríla   a   23.   septembra   2004,   ako   aj   na   povinnosť   uloženú   mu   na pojednávaní (4. novembra 2004), aby oznámil spisovú značku dedičského konania a označil pasívne legitimovaných   účastníkov.   Na   tieto   výzvy   reagoval   až   16.   marca   2005.   Obdobnú požiadavku z pojednávania konaného 6. decembra 2006 vo vzťahu k žalovanému v 11. rade (zomrel 18. apríla 2005) splnil až 21. júna 2007.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

K postupu   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľa   treba   uviesť,   že   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na konanie pre všetky štátne orgány   spôsobom,   ktorým   vytvára   právnu   istotu   pre   subjekty   práva.   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné využívať. Aj citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sú účinnými prostriedkami zabezpečujúcimi plynulosť   a optimálnu   dĺžku   súdneho   konania,   ktorého   výsledkom   je   právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Z postupu   okresného   súdu   vyplýva,   že   hoci   v   priebehu   konania   nariadil   viac pojednávaní (12) a prvýkrát v merite veci rozhodol rozsudkom už 20. marca 2001, jeho rozhodnutie   bolo však krajským súdom zrušené 11. septembra 2002 podľa § 221 ods. 1 písm. a) OSP platnom v relevantnom čase z dôvodu, že na zistenie skutkového stavu bolo potrebné vykonať ešte ďalšie dôkazy.

I keď ústavný súd zistil iba kratšie obdobia nečinnosti od 6 do 20 mesiacov (najdlhšie obdobie nečinnosti bolo zistené od apríla 2005, keď odročil pojednávanie, až do konania ďalšieho   pojednávania   6.   decembra   2006)   a   okresnému   súdu   nemožno   vytknúť   inú dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že okresný súd vo veci samej rozhodol konečným rozsudkom z 28. mája 2008, pretože toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť až po doručení rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co/114/2008 zo 16. februára 2009 účastníkom konania.

Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti, že okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   neprimeranú   zaťaženosť zákonných sudcov a ich časté zmeny, napr. v danom prípade úmrtie sudcu (ako dôvody, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v   konaní)   ústavný   tiež neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z   doterajšieho   priebehu   konania   okresného   súdu   preto   ústavný   súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 901/99 došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   ale vzhľadom   na   stav konania už neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 901/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   svojho   označeného   práva   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na súčasný stav konania pred okresným súdom a konkrétne okolnosti prípadu   (povaha   veci   a   správanie   sťažovateľa)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. L.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   v   sume   105,4238   € (za jeden   úkon   právnej   služby)   a   2   x   6,3068   €   režijný   paušál.   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009