znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 233/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o   sťažnosti   V.   N.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 212/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 212/01 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C 212/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V.   N. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť V. N. trovy právneho zastúpenia v sume 11 239 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťdeväť slovenských korún) do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. I. R., K.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 233/07-12 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 212/01.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 233/07 doručeným ústavnému súdu 13. septembra 2007   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná   chronológia priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby (14. marca 2001). Vo vyjadrení okrem iného uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   vzhľadom   na   nutnosť   vykonania rozsiahleho dokazovania viacerými dôkaznými prostriedkami.

chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 14. 3. 2001.

- na základe výzvy súdu bol súdny poplatok zaplatený dňa 17. 4. 2001.

- dňa   25. 4. 2001   bol   opis   žaloby   zasielaný   na   vyjadrenie   žalovanému;   dňa 31. 5. 2001 bol pokus o doručenie zásielky žalovanému realizovaný opakovane.

- vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 25. 6. 2001.

- dňa 27. 7. 2001 bolo určené pojednávanie na deň 8. 8. 2001.

- z dôvodu ospravedlnenia žalovaného pojednávanie bolo odročené na 10. 9. 2001. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisu z OR PZ K.

- vo februári 2002 bolo vytýčené pojednávanie na deň 27. 3. 2002.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 24. 6. 2002 a bolo odročené na neurčito.

- dňa 4. 7. 2002 bol urgovaný spis z O. ú. v. K. Keďže spis ani napriek urgencii nebol doručený, bol opakovane urgovaný dňa 26. 8. 2002.

- dňa 8. 10. 2002 bolo určené pojednávanie na deň 4. 11. 2002.

- termín pojednávania bol zrušený a ďalšie nariadené na deň 4. 12. 2002.

- pojednávanie zo dňa 4. 12. 2002 bolo odročené na 16. 12. 2002, kedy bolo vo veci rozhodnuté.

- lehota na písomné vyhotovenie rozsudku bola predĺžená opatrením predsedu súdu.

- dňa 29. 4. 2003 sa žalovaný proti rozsudku odvolal.

- dňa 6. 5. 2003 bol rovnopis odvolania doručený na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa.

- po doručení vyjadrenia bol spis 27. 6. 2003 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 13. 4. 2004, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a vec vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

- dňa   21. 4. 2004   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu účastníkom konania.

- v máji 2004 bolo určené pojednávanie na 6. 7. 2004.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 26. 10. 2004.

- dňa 30. 9. 2004 dala konajúca sudkyňa pokyn pre zrušenie termínu pojednávania z dôvodu ospravedlnenia sa predvolanej znalkyne a určila nový termín pojednávania na deň 14. 12. 2004.

- pojednávanie   dňa   14. 12. 2004   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

- znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením zo dňa 14. 2. 2005.

- aj opakované doručovanie zásielky znalcovi bolo bez pozitívneho výsledku, preto uznesením zo dňa 22. 7. 2005 došlo k zmene v osobe ustanoveného znalca.

- uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. 9. 2005 a dňa 6. 9. 2005 bol spis za účelom vypracovania znaleckého posudku odoslaný ustanovenému znalcovi.

- listom   zo   dňa   23. 9. 2005   požiadal   ustanovený   znalec   o   predĺženie   lehoty na vypracovanie   zadaného   znaleckého   posudku   do   23. 12. 2005   s   odôvodnením,   že   má rozpracovaných 15 prípadov a tento posudok je takého rozsahu, že poskytnutá 60-dňová lehota na jeho vypracovanie nepostačuje.

- dňa 8. 3. 2006 znalec vrátil na výzvu súdu za účelom vybavenia sťažnosti spis bez vypracovania   znaleckého   posudku   s   odôvodnením,   že   doteraz   mu   neboli   poskytnuté podklady z pracoviska KEÚ PZ SR v B., preto nie je schopný vypracovať žiadaný znalecký posudok.

- dňa 29. 3. 2006 bol predmetný spis opätovne zaslaný ustanovenému znalcovi.

- z   pripojeného   zberného   spisu   vyplýva,   že   v   dňoch   18. 7. 2006,   4. 9. 2006 a 11. 10. 2006   bol   znalec   na   predloženie   posudku   urgovaný   a   vyzvaný   na   oznámenie dôvodov, pre ktoré posudok doposiaľ nebol doručený.

- na   základe   telefonického   rozhovoru   dňa   30. 11. 2006   bolo   zistené,   že   znalecký posudok ustanoveným znalcom nebol do dnešného dňa predložený z dôvodu, že sa jedná o zložitý   posudok   a   jeho   povinnosťou   je   nielen   vypracovanie   nového   posudku,   ale   aj posúdenie a vyjadrenie sa k predchádzajúcim posudkom.

- podaním zo dňa 14. 2. 2007 znalec oznámil, že ani v súčasnosti ešte nedisponuje všetkými   originálnymi   materiálmi,   ktoré   k   vypracovaniu   svojho   posudku   potrebuje,   ale po ich dodaní predpokladá vypracovanie a odovzdanie znaleckého posudku v lehote 30 dní.

- keďže znalecký posudok vo vyššie uvedenej lehote predložený nebol, bola znalcovi zasielaná ďalšia urgencia dňa 2. 4. 2007.

- dňa   31. 5. 2007   znalec   oznámil,   že   žiadaný   znalecký   posudok   ešte   úplne nevypracoval. Poukázal na obtiažnosť jeho vypracovania a nedostatok znalcov v danom odbore. Predloženie posudku v danom konaní odhadol na 4-5 týždňov.

- dňa 24. 7. 2007 bola znalcovi zasielaná ďalšia urgencia za účelom predloženia vypracovaného znaleckého posudku.

- dňa 20. 8. 2007 sa znalec dostavil osobne na tunajší súd, kde uviedol, že znalecký posudok je vypracovaný a po nevyhnutnej administrácii a archivácii ho zašle tunajšiemu súdu v lehote do 5. 9. 2007.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľom, ani prieťahy spôsobené súdom, nakoľko vo vzťahu k ustanovenému znalcovi súd postupoval intenzívne, zasielal mu písomné urgencie a predloženie znaleckého posudku urgoval opakovane i telefonicky.

- ak ústavný súd dospeje k záveru, že v konaní k prieťahom došlo, posúdenie ich zbytočnosti ponechávam na jeho zváženie.

- k iným okolnostiam, ktoré dĺžku predmetného konania ovplyvnili, možno zarátať fakt akútneho nedostatku znalcov v odbore písmoznalectvo a z toho vyplývajúce problémy v konaniach,   kde   je   ustanovenie   takého   znalca   pre   rozhodnutie   súdu   ako   dôkazný prostriedok nevyhnutné.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 19. septembra 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

«Konanie v predmetnej veci začalo dňa 14. 3. 2001. V súčasnosti ani po šesť a pol roku nie je právoplatne skončené(...).

„Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že v prípade, ak v preskúmavanom konaní nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinností okresného súdu, ktoré by sami osebe odôvodňovali vyslovenie záveru o porušenie práva sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 ústavy, avšak dĺžku konania pred okresným súdom nemožno vo vzťahu k tomuto právu považovať za ospravedlniteľnú, na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľovho práva   podľa   článku   48   ods.   2   ústavy,   podľa   názoru   ústavného   súdu   postačuje   len poukázať na okolnosti, ktoré prispeli k doterajšej dĺžke konania (II. ÚS 350/06).“

V predmetnej veci v prospech záveru, že právo sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené, svedčí tak celková dĺžka konania, ako aj obdobie od 14. 12. 2004 až doposiaľ, ktoré je poznamenané prieťahmi a nečinnosťou súdu. Predmetom   konania   je   ochrana   osobnosti.   Sťažovateľ   sa   domáha   prostriedkami, ktoré mu Občiansky zákonník poskytuje, ochrany proti zásahu do svojej cti a dobrej povesti, ktorej došlo zverejnením dehonestujúcej písomnosti pred komunálnym voľbami v roku 1998. Vzhľadom na to, že sťažovateľ žije v M. č. K. - K. n. H., ktorá si doposiaľ nestratila svoj pôvodný (vidiecky) charakter, ohlas tohto hanopisu bol oveľa širší, ako v inom anonymnejšom prostredí.

Pokiaľ   ide   o   skutočnosť,   že   od   decembra   2004   až   doposiaľ,   teda   takmer   2   roky a 9 mesiacov trvalo súdu obstaranie jedného znaleckého posudku. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/01 a sp. zn. II. ÚS 173/03, z ktorých vyplýva, že prieťahy spôsobené pri obstaraní znaleckého posudku sú takými, ktoré je potrebné pričítať na ťarchu súdu, vzhľadom na to, že vykonávanie dokazovania patrí súdu. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že znalcovi bola ustanovená lehota na vypracovanie znaleckého posudku 60 dní, súd nepoužil žiadne poriadkové opatrenia, okrem urgencií znalcovi na to, aby bol znalecký posudok vypracovaný v stanovenej lehote. Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   urgencie   nie   sú   žiadnym   z   procesné   upravených prostriedkov, ktoré súd má k dispozícii na zabezpečenie plynulého priebehu konania. Naopak, z ustanovenia § 53 ods. 1 vyplýva, že súd má použiť uloženie poriadkových opatrení vždy, ak nastanú okolnosti uvedené v tomto zákonom ustanovení. Nevypracovanie znaleckého posudku v lehote uloženej súdom je nesporne možné kvalifikovať ako neuposlúchnutie príkazu súdu. Súd však neurobil dostatočné opatrenia na to, aby zabezpečil plynulý priebeh konania a preto zodpovednosť za prieťahy spôsobené viac než dva a trištvrťročným obstarávaním znaleckého posudku, možno pripočítať na jeho ťarchu.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   zároveň   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1 OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posudzovaného   konania   vedeného okresným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na ochranu osobnosti. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako zložité, pretože tvorí štandardnú   súčasť rozhodovacej   praxe všeobecných   súdov   (IV. ÚS 66/04).   Faktická   zložitosť   veci   síce   čiastočne   vyplývala z predmetu   sporu   vzhľadom   na   to,   že   bolo   potrebné   nariadiť   aj   znalecké   dokazovanie a vypočuť viacerých svedkov, ale tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania   vedeného   okresným   súdom   i   preto,   že   povaha   prejednávanej   veci   (ochrana osobnosti) si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. V správaní sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ prispel k doterajšej dĺžke konania vedeného okresným súdom a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom.

Ústavný súd síce zistil, že sťažovateľ sa nezúčastnil prvého pojednávania (8. augusta 2001) a pri podaní žaloby nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa   § 5   ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby,   ale   tieto   skutočnosti   nemali podstatný   vplyv   na   spomalenie   konania,   pretože   ďalšie   pojednávanie   sa   konalo už 10. septembra 2001 a taktiež súdny poplatok uhradil ihneď po výzve okresného súdu. Takisto ani zaplatenie doplatku k súdnemu poplatku po zmene návrhu zo septembra 2001 sťažovateľom až v júni 2002 nemôže byť v posudzovanom prípade považované za také správanie, ktoré by prispelo k predĺženiu konania.

3. Pri   postupe   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   prihliadal   ústavný   súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   z   obsahu   predloženého   spisu   zistil,   že   v   postupe   okresného   súdu nemožno nájsť síce väčšie obdobia nečinnosti ako 5 mesiacov, ale jeho konanie bolo málo efektívne (minulo sa svojmu účinku). Ako príklad možno uviesť to, že okresný súd už 10. septembra 2001   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   pripojenia   spisu v súvisiacej trestnej veci, ale prvýkrát žiadal o jeho zaslanie O. ú. v. P. z. K. až vo februári 2002. A keďže ani na jeho ďalšie výzvy tento úrad neskôr nereagoval, musel z toho dôvodu odročiť v roku 2002 aj viaceré pojednávania. Najväčším pochybením okresného súdu bolo však to, že jeho rozsudok zo 16. decembra 2002 bol odvolacím súdom 5. februára 2004 zrušený podľa § 221 ods. 1 písm. a) vtedy platného OSP. Stav právnej neistoty účastníkov konania nebol do dnešného dňa odstránený.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05, IV. ÚS 211/05) ďalej konštatuje, že nesústredený a neefektívny bol aj postup okresného súdu   súvisiaci   so   znaleckým   dokazovaním.   Aj   keď   vec   sa   javí   ako   sporná,   pretože predchádzajúce odborné vyjadrenia i predložené znalecké posudky žalovaným sú rozdielne, okresný súd pribral do konania znalca z odboru písmoznalectva (odvetvia ručného písma) až 14. februára 2005. Keďže však tomuto znalcovi nevedel doručiť spis, pribral do konania 22. júla 2005 ďalšieho znalca, ktorému spis zaslal v septembri 2005. Od tohto obdobia síce okresný súd viackrát urgoval podanie znaleckého posudku, ale znalec ho až v septembri 2007 doručil okresnému súdu. Okresný súd (aj keď tvrdí, že je nedostatok znalcov v tomto odbore)   teda   nepostupoval   pri   nariaďovaní   znaleckého   dokazovania   dôsledne,   vopred nekonzultoval   objektívnu možnosť   podania   posudku   (§ 127 OSP),   čím   v   konaní vznikli zbytočné prieťahy.

Je tiež potrebné konštatovať, že konanie v predmetnej veci od jej prijatia okresným súdom   (marec   2001)   dosiaľ   trvá   viac   ako   6   rokov.   Preto   ústavný   súd   neakceptoval stanovisko okresného súdu, že vo veci konal a že zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené.

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosťou okresného súdu bolo pristupovať k tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   preto,   že   konanie   začalo   ešte   v   marci   2001, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti sťažovateľa. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 212/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 212/01 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 150 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 20 C 212/01,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (skutočný   začiatok   súdneho konania), ako aj skutočnosť, že predmetom sporu je konanie týkajúce sa osobného statusu sťažovateľa,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje   v   okolnostiach   prípadu za neprimeranú.   Vo   zvyšnej   časti   preto   žiadosti   o   primerané   finančné   zadosťučinenie nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   I.   R. Sťažovateľ požadoval úhradu za tri úkony právnej služby a režijný paušál v celkovej sume 11 239 Sk, keďže právna zástupkyňa je platkyňou dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2006,   ktorá   bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 19. septembra 2007) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby), 3 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a k tomu 19 % DPH v sume 1 795 Sk. Úhrada trov konania predstavuje spolu 11 239 Sk, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume uplatneného nároku, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007