znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Františka   Markoša,   bytom   B.,   a Ing.   Milana Levického, bytom B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 140/03 z 12. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Františka Markoša a Ing. Milana Levického   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2004 doručená sťažnosť JUDr. Františka Markoša, bytom B., a Ing. Milana Levického, bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 28 Cb 13/01   v období   po   vydaní   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 140/03 z 12. februára 2004 týkajúceho sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní.

Sťažovatelia   uviedli,   že   ústavný   súd   vo   výroku   nálezu   č.   k.   III.   ÚS   140/03-39 z 12. februára   2004,   v ktorom   vyslovil,   že   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 Cb 13/01   porušil   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal uvedenému orgánu verejnej moci, aby následne vo veci konal bez prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľov však krajský súd uvedené rozhodnutie ústavného súdu nerešpektuje, pretože „jediné pojednávanie vo veci bolo dňa 22. 11. 2001 a na vyhlásené uznesenie nevykonal žiadne dokazovanie“.

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd nálezom, vzhľadom na opakované porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   zo   strany   krajského   súdu   v označenom   konaní   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, a to vo výške 15 000 Sk pre každého z nich.

Poukazujúc na svoje príjmové pomery sťažovatelia taktiež požiadali, aby im ústavný súd podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ustanovil v konaní o uvedenej sťažnosti právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že krajský súd, nerešpektujúc nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 140/03-39 z 12. februára 2004, opätovne porušuje základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01.

Zo   spisového   materiálu   týkajúceho   sa   konania   vedeného   na   ústavnom   súde   pod sp. zn. III. ÚS 140/03 vyplýva, že sťažovatelia podali 26. februára 2001 krajskému súdu žalobu o neplatnosť uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia zo 14. decembra 2000 proti Poľnobanke, a. s., B., ktorú 11. apríla 2002 rozšírili o uplatnenie práva na náhradu škody. Konanie je vedené pod sp. zn. 28 Cb 13/01. Krajský súd vo veci nerozhodol, preto sa sťažovatelia 24. apríla 2003 obrátili na ústavný súd namietajúc porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy argumentujúc,   že krajský   súd   počas vyše dva   a polročného   konania „neurobil   nič,   aby odstránil stav právnej neistoty, ktorá sprevádza súdne konanie“. Vzhľadom na stav právnej neistoty navrhovatelia žiadali priznať aj primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd nálezom č.   k.   III.   ÚS   140/03-39 z 12.   februára   2004 vyslovil, že krajský   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal každému zo sťažovateľov finančné   zadosťučinenie   za   utrpenú   nemajetkovú   ujmu vo   výške   10   000   Sk   a   prikázal krajskému   súdu,   aby   následne   vo   veci   konal   bez   prieťahov.   Nález   ústavného   súdu č. k. III. ÚS   140/03-39   z 12.   februára   2004   nadobudol   právoplatnosť   jeho   doručením účastníkom konania (čl. 133 a čl. 140 ústavy v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde a § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) 3. marca 2004.

Sťažovatelia   sa   teda   obrátili   na   ústavný   súd   namietajúc   opätovné   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   krajským   súdom   v označenom   konaní   po   uplynutí   doby   troch   mesiacov   od nadobudnutia právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu vo veci (v čase predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   ide   o dobu   viac   ako   štyroch mesiacov).

Dĺžka uvedeného obdobia v danom prípade vylučuje záver, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01 (v období po 3. marci 2004) sa vyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval bez ďalšieho ako porušenie označeného práva sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   napr.   I.   ÚS   35/04,   I.   ÚS   38/04, III. ÚS 24/04).   Rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľov   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom sa v dôsledku uvedeného stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004