znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 233/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť F. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 14 C 313/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi JUDr. T. Š., K., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2003   doručená   sťažnosť   F.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. T.   Š.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 313/94.

Ústavný   súd   22.   októbra   2003   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 233/03-8.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2003. Vo vyjadrení po podrobnom opísaní skutkového stavu vo veci konštatoval, že v danom konaní nedošlo k prieťahom v takom rozsahu,   ako   ich   uvádza   sťažovateľ.   Poukázal   na to,   že   ako prieťah   konajúcej   sudkyne nemožno   posudzovať   skutočnosť,   že   umožnila   účastníkom   a ich   zástupcom   vyjadriť   sa k veci na každom pojednávaní a nemožno jej vyčítať ani neúplný, resp. formálny výsluch znalca realizovaný dožiadaným súdom v Bratislave, ako ani že o jeho vykonanie požiadala. Uviedol,   že   prvostupňový   súd   vo   veci   dvakrát   meritórne   rozhodol,   pričom   konajúca sudkyňa v konaní vykonávala úkony, ktoré považovala zrejme za najúčelnejšie. Poukázal aj na   skutkovú   zložitosť,   ktorú   pripustil   aj   sám   sťažovateľ   v sťažnosti.   Argumentoval aj objektívnymi dôvodmi, a to veľkým počtom nevybavených vecí v súdnych oddeleniach okresného   súdu,   čo   bráni   vykonávaniu   úkonov   a rozhodovaniu   vecí   v lehotách pre účastníkov priaznivejších.

Sťažovateľ   vidí   príčiny   neprimeranej   dĺžky   konania   v kombinácii   nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, pričom jeho právna neistota trvá už deväť rokov.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho ním označeného práva, prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   sp.   zn.   14   C   313/94   neodkladne   konať   a priznal   mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ako aj náhradu vyčíslených trov právneho   zastúpenia.   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že ako na nevidiaceho na neho dĺžka konania i samotný priebeh konania pôsobia osobitne deprimujúco.

Sťažovateľ podal 4. októbra 2000 a 18. júna 2003 sťažnosti na zbytočné prieťahy v predmetnom súdnom konaní predsedovi okresného súdu, čím vyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu zn. 14 C 313/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľa proti Fakultnej nemocnici L. Pasteura, Rastislavova 43, Košice (ďalej len „žalovaný“ alebo „odporca“) o náhradu škody vo výške 500 000 Sk s príslušenstvom. Žaloba bola pôvodne ešte Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len   „obvodný   súd“;   v súčasnosti   okresný   súd)   doručená   22.   marca   1994   a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 14 C 313/94.

Podstatou sporu je skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku úrazu oka spôsobeného inou osobou pri trestnom čine lúpeže bol hospitalizovaný na očnej klinike žalovaného, kde boli vykonané základné úkony a bola mu poskytnutá prvá pomoc s následným liečením. Podľa sťažovateľa   však   žalovaný   pre   prebiehajúce   rekonštrukčné   stavebné   práce   v nemocnici nepostupoval   spôsobom,   ktorý   si   povaha   a rozsah   jeho zranenia vyžadovali,   v dôsledku čoho prišiel o zrak (od roku 1990 už bol na jedno oko nevidiaci). Až po náročných (aj finančne) operačných zákrokoch v zahraničí, v Prahe a v Banskej Bystrici u MUDr. I. sa mu videnie aspoň sčasti obnovilo.

Obvodný   súd   až   4.   januára   1995   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k žalobe sťažovateľa, a vytýčil termín pojednávania na 2. marec 1995. V období od 2. marca 1995 do 17. apríla 1996 obvodný súd vykonával úkony nevyhnutné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa.   Tieto   spočívali   v pojednávaní   vo   veci   (2.   marca   1995,   2.   mája   1995, 19. septembra   1995,   17.   apríla   1996),   zabezpečovaní   svedkov   za   účelom   ich   vypočutia na návrh   sťažovateľa,   zabezpečovaní   listinných   dôkazov   do   spisu,   a to   od   účastníkov konania (listom z 27. mája 1995, 19. septembra 1995, 7. novembra 1995, 15. novembra 1995, 20. februára 1996), od Českej štátnej poisťovne, odštepného závodu Ostrava (listom zo 7. novembra 1995) a od Slovenskej štátnej poisťovne, odštepného závodu Prešov (listom z 15.   novembra   1995).   Pojednávanie   konané   17.   apríla   1996   bolo   odročené   za   účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci.

Vo veci konajúci už okresný súd 16. decembra 1996 uznesením ustanovil znalca z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   očného   lekárstva,   MUDr.   I.   a uložil   mu   vypracovať znalecký posudok.

Listom   z 8.   januára   1997   MUDr.   I.   oznámil   súdu,   že   už   nevykonáva   znaleckú činnosť, a preto nemôže vyhotoviť znalecký posudok. Z uvedeného dôvodu okresný súd listom z 27. januára 1997 požiadal Krajský súd v Bratislave o oznámenie znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvia očného lekárstva, z Bratislavy, pretože sťažovateľ si výslovne želal znalca   z iného   kraja   (nie   z východoslovenského).   Krajský   súd   v Bratislave   mu   túto informáciu poskytol 11. februára 1997. Následne uznesením zo 14. februára 1997 okresný súd   ustanovil   vo veci   nového   znalca z odboru   zdravotníctva   MUDr.   Z.,   ktorému   uložil vypracovať znalecký posudok.

Listom zo 16. apríla 1997 znalec oznámil okresnému súdu, že spisová dokumentácia vo   veci   sp.   zn.   14   C   313/94   neobsahuje   žiadne   lekárske   správy   týkajúce   sa skúmanej skutočnosti (prepúšťacie správy a lekárske nálezy odborných očných vyšetrení a kontrol), bez   ktorých   nemôže   vyhotoviť   znalecký   posudok,   a preto   požiadal   súd   o získanie   tejto zdravotnej dokumentácie od sťažovateľa.

Okresný   súd   listom   z 22.   apríla   1997   požiadal   sťažovateľa   o predloženie   jeho zdravotnej dokumentácie a vyzval žalovaného, ako aj Fakultnú nemocnicu s poliklinikou, Tr. SNP 1, Košice, Nemocnicu s poliklinikou v Banskej Bystrici a II. očnú kliniku v Prahe o zaslanie   zdravotnej   dokumentácie   týkajúcej   sa   hospitalizácie   sťažovateľa   v ich zariadeniach a vytýčil termín pojednávania na 14. máj 1997.

Ďalší postup okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 313/94 v období od 14. mája 1997 do   12.   marca   1998,   počas   ktorého   okresný   súd   vo   veci   pojednával   (14.   mája   1997, 27. novembra 1997, 12. marca 1998), zabezpečoval zdravotnú dokumentáciu sťažovateľa od zdravotníckych   zariadení   (listom   z   27.   mája   1997),   zaslal   spis   znalcovi   za   účelom vypracovania   znaleckého   posudku   (14.   júla   1997),   účastníkom   konania   doručoval vypracovaný znalecký posudok (znalec ho predložil súdu 22. októbra 1997) a žiadal ich o stanovisko   k nemu,   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   znaleckého   posudku vypracovaného MUDr. S. pre účely orgánov činných v trestnom konaní, oboznamoval sa s trestným spisom vedeným na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.   3   T   43/92,   žiadal   Okresný   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru   Košice   II o zapožičanie spisu   sp. zn. ČVS: OÚV-447/20-K4-97-Kb (listom z 27. novembra 1997) a rozhodol o odmene znalca za vypracovanie znaleckého posudku (uznesením zo 6. februára 1998),   už   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   (rozhodnutiu vo veci).

Okresný   súd   rozsudkom   z   12.   marca   1998   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Voči predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal 8. júna 1998.

Okresný súd 17. júna 1998 zaslal odvolanie žalovanému, aby sa k nemu vyjadril. Po doručení vyjadrenia žalovaného 6. júla 1998 okresný súd 8. júla 1998 zaslal celú spisovú dokumentáciu aj s odvolaním krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd 27. októbra 1998 vytýčil termín pojednávania na 10. november 1998. Toto pojednávanie však bolo odročené pre ospravedlnenú neprítomnosť právnej zástupkyne žalovaného, pričom ďalší termín pojednávania bol určený na 19. január 1999.

Na pojednávaní 19. januára 1999 krajský súd uznesením sp. zn 13 Co 204/98 zrušil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie. Vo svojom   rozhodnutí   krajský   súd   uviedol,   že   aj   napriek   tomu,   že   znalec   vo   svojom znaleckom posudku dosť jednoznačne dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu porušeniu predpisov a že zdravotná starostlivosť bola sťažovateľovi poskytnutá v súlade   s najnovšími   poznatkami   vedy,   pochybil   prvostupňový   súd,   keď   k niektorým otázkam nedoplnil dokazovanie najmä výsluchom znalca, prípadne aj obrátením sa na iných odborníkov   a nevysporiadal   sa   ani   so   žalobným   tvrdením   žalobcu,   že   k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného došlo najmä v súvislosti s bezprostrednou diagnostikou pri jeho prijatí, ako aj ďalším liečebným postupom žalovaného, prípadne neodoslaním včas na iné pracovisko, pričom ani znalec sa týmito okolnosťami nezaoberal. Krajský súd uložil prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie v naznačenom smere najmä výsluchom znalca. Rozsudok bol doručený okresnému súdu 24. februára 1999.

Po zabezpečení doručenia vyššie uvedeného rozhodnutia krajského súdu okresný súd v období od 24. mája 1999 do 11. januára 2000 ďalej vo veci konal, keď listom požiadal Okresný súd Bratislava II o zabezpečenie dôkazu výsluchom znalca (výsluch bol vykonaný 20.   septembra   1999),   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   28.   október   1999   (ktoré bolo odročené pre bezpečnostné opatrenia v budove krajského súdu) a na 11. január 2000, ktoré odročil   s tým,   že   Okresný   súd   Bratislava   II   bude   znovu   dožiadaný   ohľadom   výsluchu znalca. Uvedené   dožiadanie   o výsluch   svedka   nakoniec   okresný   súd   vykonal   až 18. septembra 2000.

Listom zo 4. októbra 2000 sťažovateľ podal sťažnosť na nečinnosť v predmetnom konaní predsedovi okresného súdu a taktiež v ňom namietol zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne, pričom žiadal, aby bola vec pridelená inému sudcovi.

Okresný   súd   29.   novembra   2000   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči samosudkyni.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Nc   51/00   z 27.   decembra   2000   rozhodol, že sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci sp. zn. 14 C 313/94.

V nasledujúcom   období   okresný   súd   ďalej   vo   veci   pojednával   (22.   marca   2001, 5. marca   2002,   28.   marca   2002,   30.   apríla   2002),   opätovne   dožiadal   Okresný   súd Bratislava II   o výsluch   znalca   (4.   júla   2001),   urgoval   tento   súd   (21.   septembra   2001), vyžiadal z krajského súdu trestný spis sp. zn. 3 T 43/92 týkajúci sa obžalovaného T. K., ktorý sťažovateľovi spôsobil zranenie, uložil sťažovateľovi predložiť súdu rozsudok voči menovanému o náhrade škody z ublíženia na zdraví a sťaženia spoločenského uplatnenia.Rozsudkom sp. zn. 14 C 313/94 z 30. apríla 2002 okresný súd žalobu sťažovateľa opäť   zamietol.   Sťažovateľ   sa   voči   predmetnému   rozsudku   odvolal   19.   júna   2002. V nadväznosti na to okresný súd zaslal 5. augusta 2002 uvedené odvolanie na vedomie žalovanému, ktorý sa k nemu vyjadril 6. septembra 2002. Dňa 12. septembra okresný súd zaslal spis krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.

Krajský súd na pojednávaní 2. júna 2003 vydal uznesenie sp. zn. 15 Co 489/02, ktorým   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a vec   mu   opäť   vrátil   na   ďalšie   konanie. Odvolací   súd   pritom   konštatoval,   že   rozhodnutie   v tejto   veci   závisí   od   posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď vo veci nariadil v súlade s § 127 Občianskeho súdneho poriadku znalecké dokazovanie. Zdôraznil, že aj znalecký posudok podlieha súdno-znaleckému hodnoteniu podľa § 132 citovaného   zákona.   Ak   má   súd   v   tomto   smere   pochybnosti,   musí   ich   odstrániť   tým, že znalcovi   uloží,   aby   vec   riadne   vysvetlil,   alebo   ustanoví   nového   znalca.   Vzhľadom na závažnosť   poranenia   sťažovateľa,   na   výsledky   znaleckého   dokazovania   vykonaného v tomto konaní aj pre účely trestného konania odvolací súd bol tohto názoru, že vo veci je nevyhnutné opätovne nariadiť znalecké dokazovanie, avšak už ústavom špecializovaným na   znaleckú   činnosť   v tomto   odbore.   Zároveň   uložil   okresnému   súdu,   ako   má   ďalej postupovať v konaní.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 3. júla 2003. Od tohto obdobia,   keď   ešte   okresný   súd   doručoval   predmetné   rozhodnutie   účastníkom   konania (2. septembra 2003 a 9. septembra 2003), už vo veci nebol vykonaný žiadny úkon.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   predmet   konania   o náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym, zdravotníckym výkonom, môže sa táto ukázať najmä ako vec skutkovo zložitá. Podľa názoru ústavného súdu si povaha veci vzhľadom na to, že rozhodnutie v tejto veci závisí   od   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   ako   aj   vzhľadom   na závažnosť   poranenia   sťažovateľa   vedúceho   k   slepote,   vyžadovala   dokazovanie predovšetkým   odborným   znaleckým   posudkom,   výsluchom   znalca,   ako   aj vyjadreniami a výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním   a vyhodnotením   listinných   dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní. Ústavný súd však nepovažoval vec za právne zložitú.

Správanie sťažovateľa počas celej doby konania vo veci sp. zn. 14 C 313/94 možno hodnotiť   ako   aktívne   a súčinnostné.   Zo   zápisníc   o súdnom   konaní   obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa pravidelne zúčastňoval   nariadených   pojednávaní   buď   sám,   alebo   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu, navrhoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a sťažnosťou u orgánu štátnej správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Ústavný   súd   však   pripúšťa,   že   dve   podané   odvolania   voči   prvostupňovým rozhodnutiam   (avšak   v   obidvoch   prípadoch   rozhodnuté   odvolacím   súdom   v prospech sťažovateľa),   sťažovateľom   podaná   námietka   zaujatosti   sudkyne   konajúcej   vo   veci (zamietnutá   krajským   súdom),   ako   aj   jeho   požiadavka,   aby   znalecký   posudok   bol vypracovaný znalcom z iného kraja, mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu   vysloveného v skorších   rozhodnutiach   využitie možností daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatnenie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil od 22. marca 1994, t.j. hneď od podania žaloby, do 4. januára 1995, keď obvodný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe a vytýčil termín pojednávania na 2. marec 1995. Ústavný súd uznáva, že prvé preštudovanie žaloby a zvolenie vhodného postupu súdu vo veci si vyžadujú určitú dobu. Preto dospel k záveru, že z uvedených deviatich mesiacov tvorí len šesť mesiacov zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a tri mesiace predstavujú maximálnu dobu, ktorú možno ospravedlniť potrebou štúdia návrhu a prípravou ďalšieho postupu okresného súdu.

Ďalší zbytočný prieťah v konaní ústavný súd zistil v období od 17. apríla 1996, keď okresný súd odročil pojednávanie za účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci, do 16.   decembra   1996   (osem   mesiacov),   keď   uznesením   ustanovil   znalca   z odboru zdravotníctva,   odvetvia   očného   lekárstva,   MUDr.   I.   a uložil   mu   vypracovať   znalecký posudok.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu   potreby   vypracovania   znaleckého   posudku   a rozhodnutie   o   ustanovení   znalca a uložení mu vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci po uplynutí 8 mesiacov od odročenia pojednávania bez vykonania čo i len jediného procesného úkonu smerujúceho k objasneniu veci vzhľadom na celkovú dobu konania a vykázanie úspornosti procesných úkonov   možno   považovať za   postup   súdu,   ktorým   došlo   k porušeniu   základného   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 17/01).

Okresný   súd   bol   úplne   nečinný   aj   od   odročenia   pojednávania   11.   januára   2000 z dôvodu dožiadania Okresného súdu Bratislava II o výsluch znalca do 18. septembra 2000 (osem   mesiacov),   pretože   až vtedy   uvedené   dožiadanie   okresný   súd   zaslal   príslušnému súdu.

Od 3. júla 2003 až dosiaľ (8 mesiacov) už okresný súd nekonal. Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu vo veci konajúca sudkyňa odišla do starobného dôchodku a vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce do súdneho oddelenia inej sudkyne, ktorá zároveň s touto vecou prevzala aj 627 ďalších nevybavených vecí.

Obdobie tejto nečinnosti okresného súdu bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, spolu predstavuje 30 mesiacov, čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri posudzovaní uvedených období nečinnosti okresného súdu ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Aj   keď celkové obdobie znaleckého dokazovania (od 17. apríla 1996), ktoré nie je ukončené   ani   v súčasnosti   (odvolací   súd   v druhom   rozhodnutí   o odvolaní   uložil prvostupňovému   súdu,   aby   zabezpečil   posudok   vo   veci   špecializovaným   ústavom), je neúnosne dlhé, ústavný súd berúc do úvahy predmet sporu a s tým súvisiacu skutočnosť, že   rozhodnutie   v tejto   veci   závisí   od   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné medicínske   znalosti,   ako   aj   zohľadňujúc   značné   úsilie,   ktoré   vyvíjal   okresný   súd   pri zabezpečovaní   znaleckého   posudku   a výsluchu   znalca   v potrebnom   odbore,   podstatne sťažené tým, že o tieto služby musel podľa požiadavky sťažovateľa dožiadať (niekoľkokrát a aj urgovať) Okresný súd Bratislava II, celé toto obdobie nehodnotil ako súčasť postupu súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci. Už z predošlej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/00, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Vyššie uvedené skutočnosti však ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

Hoci výsledkom konania (postupu) prvostupňového okresného súdu boli dve také jeho   rozhodnutia   (z   12.   marca   1998   a 30.   apríla   2002),   ktoré   po   odvolacom   konaní (19. januára   1999   a 2.   júna   2003)   nemohli   nadobudnúť   právoplatnosť   (a   tým   odstrániť právnu neistotu sťažovateľa), vzhľadom na to, že súdne konanie mu predchádzajúce nebolo poznačené procesnou vadou, ale na úplné zistenie skutkového stavu odvolací súd uložil okresnému   súdu   vykonanie   ďalších   dôkazov,   ústavný   súd   neposúdil   toto   obdobie   ako zbytočný   prieťah   v súdnom   konaní   sp.   zn.   14   C   313/94.   Vychádzal   pritom z toho, že súčasťou hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní je aj posudzovanie povahy veci. Z hľadiska   povahy   veci   je   spor   o náhradu   škody   spôsobenej   na   zdraví   zdravotníckym zariadením mimoriadne citlivej povahy, pretože stav neistoty ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania (II. ÚS 52/99, II. ÚS 32/02).

Taktiež ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci voči občanovi inak zbytočné prieťahy v konaní o jeho veci. Námietka veľkého množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01), najmä pokiaľ ide o taký závažný predmet sporu,   akým   je   bezpochyby   náhrada   škody   spôsobenej   subjektom   poskytujúcim zdravotnícku starostlivosť.

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol, že okresný   súd   v spore   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   313/94   konal   spôsobom,   ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v dĺžke 33 mesiacov (takmer 3 roky) v súdnom konaní trvajúcom takmer 10 rokov.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/94 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   300   000   Sk. Poukázal na   to,   že   doba   konania   okresného   súdu   v trvaní   viac než 9   rokov   a prieťahy v tomto konaní sú neprimerane dlhé, a to napriek charakteru súdneho konania. Sťažovateľ už predtým nevidiaci na jedno oko prišiel o druhé podľa jeho názoru vinou žalovaného. Je odkázaný   na pomoc   príbuzných.   Samotný   spor,   jeho   trvanie   a samotný   priebeh   pôsobia naňho znásobene deprimujúco.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, je odškodnenie sťažovateľa   v súvislosti   s nedbalým   poskytnutím   lekárskej   pomoci   zdravotníckym zariadením pri úraze spôsobenom v súvislosti s trestným činom lúpeže, najmä preto, lebo išlo o poškodenie základného ľudského orgánu. Rozhodovanie v takomto spore vyžaduje od orgánov verejnej moci vrátane súdov osobitnú starostlivosť.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci a zohľadňujúc tiež charakter súdneho konania možno sumu 40 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľa listom z 2. apríla 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 8 800 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vykonal   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľa   v roku   2003.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 130 Sk (zaokrúhlené na celé koruny).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004