SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 232/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v BanskejBystrici vedenými pod spisovými značkami: 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4184/2014) a 15 Co 90/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4203/2014) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 232/2015.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014,ktorými namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právazaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 4184/2014) a sp. zn. 15 Co 90/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4203/2014).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniachvedených Okresným súdom Žiar nad Hronom a Okresným súdom Lučenec (ďalej aj„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmuspôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresnýchsúdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súduv obvode krajského súdu.
Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy ju svojimi uzneseniami špecifikovanýmiv sťažnostiach (sp. zn. 5 C 91/2012 z 27. marca 2013 Okresný súd Žiar nad Hronom̶a sp. zn. 5 C 138/2013 z 19. septembra 2013 – Okresný súd Lučenec) zaviazali nazaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolanípodaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietkyzaujatosti, mal krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiť uznesenia okresných súdovako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôlesťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách mali vyhodnotiť ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť zapodanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnychpoplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania bymali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutými uzneseniami krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že napadnutými uneseniami krajský súd potvrdilako vecne správne rozhodnutia okresných súdov, ktorými tieto mali sťažovateľku zaviazaťna zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti, a tým porušil ňouv sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatostipodľa jej názoru nepodala.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní oboch sťažností sťažovateľky zistil, že tietoabsolútne nekorešpondujú so skutočnosťami, ktoré sú obsahom napadnutých rozhodnutía ktoré sťažovateľka predložila ako prílohy svojich sťažností.
Uznesením sp. zn. 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013 krajský súd odvolaniesťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 C 91/2012z 27. marca 2013, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatokza vznesenú námietku zaujatosti, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) Občianskehosúdneho poriadku z dôvodu jeho oneskoreného podania, a preto sa dôvodmi odvolania užnezaoberal.
Vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co 90/2014 krajský súd uznesením zo 4. februára2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 C 138/2013 z 19. septembra2013, ktorým však nebolo rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatokza podanú námietku zaujatosti, ale o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorému nevyhovel.
Je evidentné, že sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd, sú zjavneneopodstatnené, pretože námietky v nich uvedené nezodpovedajú tomu, čoho sav skutočnosti napadnuté rozhodnutia týkali.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi označenýminapadnutými uzneseniami krajského súdu a namietaným porušením základných právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovorua v čl. 1 dodatkového protokolu absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto sťažnostisťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom naodklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015