znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Halvoňovou, Advokátska   kancelária,   Na   vŕšku   2,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a čl.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn. 2 To   35/2013 z 2. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013 doručená   sťažnosť   P.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a čl.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 35/2013 z 2. mája 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 84/2012 z 13. novembra 2012 uznaný   vinným   z trestného   činu   usmrtenia   podľa   §   149   ods.   1   a 2   písm.   a)   zákona č. 300 /2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   dvoch   rokov,   ktorý   bol   podmienečne odložený   na   skúšobnú   dobu   v trvaní   štyroch   rokov,   ako   aj   trest   zákazu   činnosti   viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.

Na základe odvolania prokurátora podaného proti označenému rozsudku krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 35/2013 z 2. mája 2013 podľa ustanovení § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil a podľa ustanovení § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu šiestich rokov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu dôvodiac, že ho považuje za „nezákonné, vzhľadom na rozpor so základnými princípmi trestného konania ako i vzhľadom na neprimeranosť výmery a druhu trestu“.

Svoje námietky sťažovateľ opiera o túto argumentáciu: «Porušovateľ   v   napadnutom   rozhodnutí   absolútne   ignoroval   všetky   poľahčujúce okolnosti prípadu,   ktoré nezákonne identifikoval ako „povinnosť   obžalovaného“,   a síce ignoroval:

- Priebeh môjho doterajšieho života a moju bezúhonnosť.

- Správanie sa po skutku, kedy som sám a dobrovoľne inicioval vo vzťahu k rodine poškodených pomoc.

- Prevzal som zodpovednosť za svoj čin a tento úprimne oľutoval a ľutujem dodnes.

- Nahradil som i celkovú škodu poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ako i náklady na pohreb (príloha č.6).

- Bez vyzvania a dobrovoľne som inicioval odškodnenie pre pozostalých, pričom toto som nahradil v peňažnej sume ako bola vyčíslená samotnými poškodenými - 21.700-eur (príloha   č.   7)   v   plnom   rozsahu,   pričom   peňažné   prostriedky   slúžiace   na   odškodnenie pochádzajú   z   pôžičky   zo   dňa   10.12.2010,   uzatvorenej   na   tento   účel   (príloha   č.   8). Predmetom tohto odškodnenia bolo napr. úhrada štipendií pre vnukov zosnulej a pod.

- Písomne som sa ospravedlnil rodine poškodenej (príloha č. 9).

- Poškodení   prijali   moje   ospravedlnenie,   syn   poškodenej   RNDr.   M.   M.   výslovne uviedol: „Musím jednoznačne konštatovať, že k nepríjemnej udalosti v živote nás všetkých ste sa postavili priamo, korektne a zodpovedne“, pričom mi zaželal všetko dobré, (prílohy 10,11).

- Od začiatku trestného stíhania som spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, nemaril som vyšetrovanie, k skutku som sa od začiatku trestného konania v plnom rozsahu priznal, a v súlade so zásadou efektívnosti a hospodárnosti trestného konania som nenavrhoval žiadne doplnenie dokazovania, predovšetkým znaleckými posudkami, ktoré by neúmerne   zaťažili   trestné   konanie,   nevyhýbal   som   sa   trestnej   zodpovednosti   a   tej   sa, samozrejme, nevyhýbam dodnes.

Taktiež si dovoľujem uviesť, že porušovateľ nezákonne identifikoval ako priťažujúcu okolnosť porušenia zákona č. 8/2009 Z.z. (prekročenie rýchlosti ako i porušenie povinnosti vodiča dať prednosť chodcovi na priechode pre chodcov).

Zdôrazňujem, že uvedené porušenia sú vyjadrené v kvalifikačnom znaku trestného činu, ktorého som sa z nedbanlivosti dopustil, a teda sú zákonným znakom predmetného trestného činu.

Podľa § 38 ods.1 ods. 2 Tr.zák.: „Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Obe skupiny týchto okolností majú priamo zo zákona výrazný vplyv na výmeru trestu, keďže v dôsledku ich správneho zistenia a určenia súdom bude dochádzať k zvyšovaniu alebo znižovaniu trestných sadzieb, a to podľa toho, či bude prevažovať pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi, alebo naopak.“

Dovoľujem   si   uviesť,   že   poľahčujúce   a   priťažujúce   okolnosti   sú dôležitým prostriedkom individualizácie trestu a zároveň sú významné pre dosiahnutie účelu trestu, lebo vyjadrujú možnosti nápravy páchateľa alebo pomery páchateľa, a tým v prospech alebo neprospech páchateľa trestného činu ovplyvňujú druh a výmeru ukladaného trestu. Mám za to, že súd nemôže svojvoľne určovať ktorú zákonne dokázanú skutočnosť považuje   za   poľahčujúcu   alebo   priťažujúcu, keďže   zákon   uvádza taxatívny   výpočet poľahčujúcich   a   priťažujúcich   okolností,   pričom   sú   koncipované   podrobne.   Podrobný taxatívny výpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, je potrebný najmä so zreteľom na povinnosť súdu zakotvenú v § 38 ods. 2, t.j. prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a podľa určených pravidiel následne určiť druh trestu a jeho výmeru.

Opätovne   zdôrazňujem,   že   súd   nemôže   skutočnosti,   ktoré   sú   v   trestnom   zákone taxatívne   vymenované   a   určené   ako   poľahčujúce, svojvoľne   určiť   ako   samozrejmosť a povinnosť obžalovaného, tak, ako ich určil porušovateľ.

Taktiež na okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na priťažujúce, alebo ako na okolnosti, ktoré podmieňujú prísnejší druh a výmeru trestu, tak ako ich nezákonne určil porušovateľ.

Dovoľujem si vysloviť záver, že nesprávne určenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností,   je   výrazným   porušením   ustanovenia   Trestného   zákona   o   poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach, a tým i porušením základných zásad ukladania sankcií! Porušovateľ   taktiež   nesprávne   a   nezákonne   uviedol   ako   priťažujúcu   okolnosť priestupky z evidenčnej karty vodiča z rokov 1998-2010, na základe ktorých ma označil za tzv. „cestného piráta“.

Dovoľujem   si   uviesť,   že   pri   väčšine   mojich   doterajších   priestupkov   tieto   neboli spáchané závažnejším spôsobom (1x), pričom priestupku porušenia rýchlosti jazdy som sa v priebehu 12 rokov dopustil len 3 krát. Taktiež si dovoľujem uviesť, že vzhľadom na moje zamestnanie som ročne autom najazdil rádovo 65.000 km, pričom držiteľom vodičského oprávnenia som od roku 1995 tzn. že celkový počet najazdených kilometrov predstavuje asi 750.000 km.

Vzhľadom na uvedené mám za to, že počet a závažnosť priestupkov sú v mojom prípade vo výraznom nepomere s počtom najazdených kilometrov.

Taktiež   mám   za   to,   že   porušovateľ   ani   nemohol   poukázať   na   moje   doterajšie priestupky, keďže mám za to, že v čase keď na nich porušovateľ poukazoval, boli všetky zahladené.

Jediný zákon, ktorý upravuje inštitút zahladenia sankcií je Trestný zákon, a to v § 92 a § 93. Podľa § 93 ods. 1 Tr.zák. ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. Podľa § 92 ods. 2 tr.zák. ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Zdôrazňujem, že medzi uvedené tresty patrí aj peňažný trest (písm. d).

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o priestupkoch inštitút zahladenia neupravuje, mám za to, že pri použití prísnejšieho zákona, a síce Trestného zákona per analógiám, sa peňažná sankcia zahladzuje jej vykonaním, a teda i v tomto prípade sa na priestupcu hľadí, ako by priestupok nespáchal.

Dovoľujem   si   zdôrazniť,   že   v   prípade,   že   porušovateľ   považoval   zohľadnenie záznamov   v evidenčnej   karte   vodiča   za   zákonné,   mali   byť   primárne   vyjadrené   v   treste zákazu činnosti.

Podľa   §   61   ods.   1,   ods.   2   Tr.zák: „Trest   zákazu   činnosti   spočíva   v   tom,   že   sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo   funkcie   alebo   takej   činnosti,   na   ktorú   treba   osobitné   povolenie   alebo   ktorej podmienku   výkonu   upravuje   osobitný   predpis.   Trest   zákazu   činnosti   môže   súd   uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.“

Zdôrazňujem, že porušovateľ nezohľadnil moje priestupky v treste zákazu činnosti, ale odôvodnil nimi uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podporne si tiež dovoľujem poukázať na dikciu § 91 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej   premávke,   podľa   ktorého:   „Ak držiteľ   vodičského   oprávnenia   v   posledných dvanástich mesiacoch ako vodič motorového vozidla trikrát závažným spôsobom poruší pravidlá cestnej premávky, za ktoré mu bola uložená pokuta vo výške 60 eur a viac, orgán Policajného zboru rozhodne o a) povinnosti podrobiť sa doškoľovaciemu kurzu, b) preskúšaní odbornej spôsobilosti podľa § 79 ods. 2, c) preskúmaní zdravotnej spôsobilosti a o

d) preskúmaní psychickej spôsobilosti“

V tejto súvislosti si dovoľujem dať do pozornosti Ústavného súdu, že za dobu 15 rokov, čo som držiteľom vodičského oprávnenia som závažným spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky len 1 x.

Dovoľuje si vysloviť záver, že použitie zahladených priestupkov pri výmere a druhu trestu, ako i odôvodňovanie trestu odňatia slobody priestupkami, bez ich vplyvu na výšku trestu zákazu činnosti, je opätovne výrazným porušením základných zásad ukladania sankcii v trestnom konaní!

Predovšetkým si však dovoľujem zdôrazniť, že Krajský súd v Bratislave hrubo porušil trestnoprávnu   zásadu   individualizácie   trestu,   ako   i   základnú   trestnoprávnu   zásadu ukladania trestu.»

Citujúc zásady ukladania trestov obsiahnuté v ustanoveniach § 34 Trestného zákona vyjadruje sťažovateľ   názor, že „porušovateľ   konal   v   priamom   rozpore   s   predmetnými trestnoprávnymi zásadami“.

V závere   svojej   argumentácie   sťažovateľ   navyše   predostiera   názor   o porušení princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu v jeho prípade, čo   odôvodňuje   poukazom   na   konkrétne   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých pri právnej kvalifikácii skutkov   totožnej s právnou kvalifikáciou prípadu sťažovateľa boli odsúdeným uložené tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 To/35/2013 z 2. mája 2013, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktoré vidí v nezákonnom postupe   krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   pri   svojom   rozhodovaní nerešpektoval základné zásady ukladania trestov zakotvené v Trestnom zákone.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa v intenciách uvedenej judikatúry, kde jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či bol trest uložený sťažovateľovi primeraný alebo neprimeraný, ale posúdiť, či krajským súdom ustálené skutkové a právne závery majú dostatočnú   oporu   v   náležitom   odôvodnení   jeho   rozhodnutia   korešpondujúcom   zmyslu a podstate aplikovanej právnej úpravy.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že po preskúmaní skutočností rozhodných pre uloženie trestu dospel k záveru, že prvostupňový súd „nedocenil závažnosť následku,   ale   najmä   spôsob   a skutočnosti   za   akých   došlo   k spáchaniu   tohto   prečinu usmrtenia“. Krajský súd poukázal na obsah znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že pri   spáchaní   skutku   sa   sťažovateľ   s motorovým   vozidlom   pohyboval   po vozovke charakteristickej   veľkou   frekvenciou   chodcov   a   maximálne   povolenú   rýchlosť   50 km/h prekročil   takmer   dvojnásobne.   Pred   stretom   s poškodenou   sa   pohyboval   rýchlosťou 96 km/h.   Označenú   okolnosť   považoval   krajský   súd   za   hrubé   porušenie   dôležitých povinností vodiča vyplývajúcich zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Za takéto hrubé porušenie zákonných povinností vodiča považoval   krajský   súd   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   poškodenej   nedal   prednosť   ako chodkyni   pohybujúcej   sa   po   prechode   pre   chodcov,   a   to   napriek   tomu,   že   mu   túto skutočnosť signalizovalo vozidlo mestskej hromadnej dopravy jazdiace vo vedľajšom pruhu dávajúce poškodenej prednosť. Krajský súd ako nezanedbateľnú skutočnosť majúcu vplyv na výšku ukladaného trestu vyhodnotil aj početnejšie záznamy sťažovateľa v jeho karte vodiča (8 záznamov vrátane záznamov o prekročení povolenej rýchlosti) svedčiace podľa názoru krajského súdu o tom, že je nedisciplinovaným vodičom, u ktorého sankcie v rámci blokových pokút nesplnili svoj účel. Krajský súd skutočnosti, ktoré zohľadnil okresný súd rozhodujúci o treste v prvom stupni, uznal ako hodné zreteľa, nie však takej váhy, aby prevýšili intenzitu spomenutých okolností vytýkaných sťažovateľovi zo strany krajského súdu.

Právna   úprava   regulujúca   rozhodovaciu   činnosť   súdov   pri   ukladaní   trestov   je obsiahnutá predovšetkým v ustanoveniach § 34 Trestného zákona, ktoré zakotvujú princíp zákonnosti a princíp individualizácie trestov. Základné kritéria určenia druhu a výšky trestu sú zakotvené v ustanoveniach § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorých pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti   a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona na okolnosť, ktorá   je   zákonným   znakom   trestného   činu,   nemožno   prihliadnuť   ako   na poľahčujúcu okolnosť alebo priťažujúcu okolnosť.

Podmienky   na   povolenie   podmienečného   odkladu   výkonu   trestu   odňatia   slobody upravujú ustanovenia § 49 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorých môže súd podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak

a)   vzhľadom   na   osobu   páchateľa,   najmä   s   prihliadnutím   na   jeho   doterajší   život a prostredie,   v   ktorom   žije   a   pracuje,   a   na   okolnosti   prípadu,   má   dôvodne   za   to,   že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo

b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, kde znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku   2   je   spáchanie   činu   závažnejším   spôsobom   konania.   Podľa   ustanovenia   §   138 písm. h) Trestného zákona sa závažnejším spôsobom konania rozumie spáchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona. Z obsahu rozsudku vyplýva, že v prípade sťažovateľa porušením tejto zákonnej povinnosti bola predovšetkým neprimeraná rýchlosť jazdy.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   neprimeranú   rýchlosť   jazdy sťažovateľa neprezentoval ako priťažujúcu okolnosť, ale pri hodnotení relevantného kritéria – spôsobu spáchania trestného činu zdôraznil, že táto neprimeraná rýchlosť bola v prípade sťažovateľa   extrémna   (dvojnásobné   prekročenie   maximálnej   povolenej   rýchlosti) a kumulovala   sa   s porušením   ďalšej   zákonnej   povinnosti   -   nedanie   prednosti   chodkyni na prechode pre chodcov. Tieto závažné okolnosti nemohli podľa názoru krajského súdu zmierniť ani poľahčujúce okolnosti   na strane sťažovateľa. Krajský súd pri rozhodovaní o treste vyhodnocoval aj splnenie podmienok na povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, kde zohľadnil okolnosti spojené s osobou sťažovateľa relevantné pre určenie možnosti jeho nápravy (predchádzajúce početné sankcie uložené sťažovateľovi ako vodičovi), ktoré ho viedli k záveru, že výkon trestu v záujme nápravy sťažovateľa je nevyhnutný.  

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu právu sťažovateľa garantovanému čl. 46 ods. 1 dohovoru.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem   a predovšetkým   obsahuje dostatočne   náležité   a zrozumiteľné   vysvetlenie   svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

V   tomto   kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu skutkových okolností prípadu a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsah   rozsudok   krajského   súdu   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje súladnosť rozsudku s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014