znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P. Advokátska kancelária s. r. o., P., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/2012 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B., S., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť J. B., S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/2012 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok “).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalovaný   bol účastníkom   konania   o   zaplatenie   2 589,50   €   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002.   Okresný   súd   v označenom   konaní   rozhodol   rozsudkom z 9. januára 2012 tak, že čiastočne žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 2 428,37 €, vzájomný návrh   sťažovateľa   na   zaplatenie   23 313,14   €   zamietol   a uložil   sťažovateľovi   povinnosť nahradiť   trovy   konania.   Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a výrok o náhrade trov konania zmenil.

Sťažovateľ   nespokojný   s výsledkom   konania   v sťažnosti   uviedol,   že   podaním z 8. apríla 2013 podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára 2012 a postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. V sťažnosti podáva vlastný   výklad   noriem   hmotného   práva,   uvádza   dôvody,   pre   ktoré   sa   domnieva,   že rozhodnutia   súdov   v napadnutých   konaniach   sú   nesprávne,   arbitrárne   a v konečnom dôsledku porušujúce jeho označené práva. Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ formuluje záver o porušení jeho označených práv.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Okresného súdu v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/02 a rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 1S Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012 boli porušené.

2. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/12 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Cob 30/12 zo dňa 14. 03. 2013   boli porušené.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   4   Cob   30/12   zo   dňa   14.   03.   2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 15 Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €, ktoré je mu Krajský súd   v Prešove,   resp.   Okresný   súd   v   Humennom   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. J. B. priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 303,31 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P.   Advokátska kancelária s,r.o., so sídlom P., v zastúpení JUDr. E. P. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ   ide   o   napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Cb   208/2009   a jeho   rozsudok   z 9.   januára   2012,   ústavný   súd   poukazuje na princíp subsidiarity.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu a jeho označený rozsudok, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudku   z 9.   januára   2012   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd overil skutočnosť uvádzanú sťažovateľom v sťažnosti a zistil, že sťažovateľ skutočne podal 8. apríla 2013 na okresnom súde proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celku, rozhodovanie o ďalších   návrhoch sťažovateľa   formulovaných   v   sťažnostnom   petite   (zrušenie   napadnutého   uznesenia krajského   súdu,   finančné   zadosťučinenie,   náhrada   trov   konania   a nariadenie   dočasného opatrenia) sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013