znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom   mestskej   časti   Bratislava   -   Karlova   Ves   v   konaní   vedenom   pod   č.   SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV, Krajského stavebného úradu v Bratislave v konaní vedenom pod č.   A-2009/2578-KOL,   konaním   Krajského   súdu   v   Bratislave   a jeho   rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej vety ústavy a práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy postupom mestskej časti Bratislava - Karlova Ves (ďalej   len   „mestská   časť“)   v   konaní   vedenom   pod   č.   SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV, Krajského stavebného úradu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   stavebný úrad“)   v   konaní vedenom   pod   č.   A-2009/2578-KOL,   konaním   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím   č. k. 3 S 82/2010-121 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011.

Predmetom sťažnosťou napadnutých konaní vedených mestskou časťou a krajským stavebným   úradom   bolo   rozhodovanie   o   návrhu   na   priznanie   postavenia   účastníčky sťažovateľke v kolaudačnom konaní vedenom mestskou časťou týkajúcom sa objektu „N.“ v   B.   V následnom   súdnom   konaní   vedenom   krajským   súdom   a   najvyšším   súdom   sa sťažovateľka domáhala prieskumu zákonností rozhodnutí vydaných označenými správnymi orgánmi v správnom súdnictve.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   žiadny   zo   správnych   orgánov   ani všeobecných súdov nezohľadnil základné ľudské práva sťažovateľky zakotvené v ústave a „Charte ľudských práv a základných slobôd“, pričom nesprávnou aplikáciou „Rezolúcie o ochrane   jednotlivcov   pri   vydávaní   správnych   aktov   (77)   31,   Princípov   dobrej   správy zakotvených   v   článku   40   Charty   základných   ľudských   práv   EU   č.   2000/C   364/01, ustanovení Správneho poriadku a Stavebného zákona došli príslušné správne orgány a príslušné súdy k chybnému právnemu záveru o nemožnosti uplatnenia práva sťažovateľky stať   sa   účastníčkou   kolaudačného   konania   a   zotrvať   ako   účastníčka   až   do   skončenia kolaudácie.“.

Sťažovateľka   namieta   právne   posúdenie   veci   konajúcimi   správnymi   orgánmi a súdmi, podľa ktorého nemôže „byť účastníčkou konania s poukazom na ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona ako aj s poukazom na ust. § 14 Správneho poriadku, pretože nespĺňa podmienky ustanovené uvedeným zákonom. Súdy ďalej skonštatovali, že s poukazom na ust. § 140 stavebného zákona, ktorý uvádza, že ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sú na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Stavebný zákon v § 78 ods. 1 určil okruh účastníkov kolaudačného konania, avšak žalobca nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení...

Stavebný úrad namiesto jeho povinnosti dať sťažovateľke vždy príležitosť, aby si mohla svoje práva a záujmy účinne obhajovať v zmysle § 3 ods. 3 Správneho poriadku dospel k jej vylúčeniu z účastníctva v konaní a jej práva výrazne zúžil, či už v oblasti jej informovanosti,   doručovania   rozhodnutí,   účasti   na   miestnych   zisťovaniach,   podávaní podnetov...

Bolo zrejmé, že sťažovatelia, ktorí boli vtom čase budúcimi vlastníkmi bytu budú ako jediní predmetný byt č... užívať, pričom riadny a úplný priebeh kolaudačného konania sa priamo dotýkal ich právom chránených záujmov a kolaudačným rozhodnutím mohli byť vo svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutí.

Aj vzhľadom k tomu, že sa jednoznačne v kolaudačnom konaní preukázala vada strechy, ktorá mala bezprostredne za následok zatekanie do bytu, ktorý sťažovateľka na základe zmluvy o budúcej zmluve následne po kolaudácii nadobudla, bolo preukázané, že kolaudačným konaním a rozhodnutím môžu byť   dotknuté jej práva a právom chránené záujmy spojené najmä s právom na hygienické, bezpečné a zdraviu nezávadné užívanie bytu v kolaudovanej stavbe.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   všeobecné   súdy   nemôžu   odmietnuť   poskytnúť   súdnu ochranu pred rozhodnutiami a postupmi orgánov verejnej správy, ktoré sa môžu dotknúť základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb   a   iba ako účastníčka kolaudačného konania mohla mať zabezpečenú „plnú ochranu... práv a právom chránených záujmov,   ako   napríklad   obhliadku   predmetného   bytu,   kde   mohla   vznášať   svoje   vecné pripomienky a mohla odhaliť a poukázať na zjavné závady v streche nad bytom, ktoré pretrvávajú dodnes a sú spôsobilé poškodiť zdravie sťažovateľky. Ako sa v správnom konaní preukázalo, sťažovateľka nebola v čase kolaudácie osobne pripustená ani len na obhliadku zdraviu závadného bytu, ktorý mala nepochybne bezprostredne po kolaudácii nadobudnúť do vlastníctva na základe v tom čase platnej a účinnej zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva.“.

Sťažovateľka   ďalej   spochybňuje   výklad   relevantných   právnych   predpisov realizovaný v jej veci správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, podľa ktorého aplikácia § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „správny   poriadok“)   je   v   dôsledku   použitia   zásady   „lex   generali derogat legi priori“ vylúčená aplikáciou § 78 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný   zákon“).   Sťažovateľka   tvrdí,   že   §   78   stavebného   zákona   vymedzuje   okruh účastníkov kolaudačného konania všeobecne (t. j. že ním je stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom, a vlastník pozemku, na ktorom je stavba postavená), avšak na účel ochrany sťažovateľkou označených základných práv by mala definícia účastníkov konania uvedená   v   §   14   ods.   1   správneho   poriadku   slúžiť   ako   špeciálna   právna   norma   a   aj „z hľadiska konformnosti uplatňovania základných ústavných práv je zrejmé, že definícia v právnej norme „o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté“ je mienená tak špecificky pre osobitné prípady, že žiadna všeobecná norma   v   akomkoľvek   osobitnom   právnom   predpise   nemôže   takúto   osobu   vylúčiť   z účastníctva v správnom konaní...

Z hľadiska ochrany práv fyzickej osoby garantovaných Ústavou SR a zákonmi musí mať   aplikácia   ustanovenia   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   prednosť   pred   zužujúcim výkladom aplikácie ustanovenia § 78 Stavebného zákona.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na jeden z komentárov k správnemu poriadku (Hutt, V. – Nikodým, D.: Nová úprava správneho konania. Bratislava: Obzor 1970), z ktorého má vyplývať, že správny poriadok «zabezpečuje, aby osobitné predpisy neustanovovali okruh účastníkov konania užšie,   než   sa   vymedzuje   v   ustanovení   §   14   ods.   1   (dikcia   „účastníkom   konania   je   aj ten…“)».

Sťažovateľka   zároveň   ústavný   súd   žiada   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 500 € z dôvodu „právnej neistoty, v ktorej sa dlhodobo nachádza“, ako aj ohrozenia jej zdravia v byte, v ktorom musí dýchať pachy z toaliet iných bytov v bytovom dome.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vyslovil   porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „domáhať sa právnej ochrany na inom orgáne Slovenskej republiky“, základného práva podľa čl. 40 prvej vety ústavy „na ochranu zdravia“ a základného práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy „na ochranu ľudského zdravia pri výkone vlastníckeho práva“ v konaní vedenom mestskou časťou pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV   a   krajským   stavebným   úradom   pod   č.   A-2009/2578-KOL. Sťažovateľka   súčasne   žiada   vysloviť   porušenie   v   predchádzajúcej   vete   označených základných práv a základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy „na preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ v konaní vedenom krajským súdom a jeho rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121 a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011. Vzhľadom na porušenie týchto základných práv sťažovateľka navrhuje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 7/2011 zo 16. novembra 2011 a najvyššiemu súdu vec vrátiť na ďalšie konanie, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré mal byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke krajský stavebný úrad do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia   ústavného   súdu   a   uhradiť   jej   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   323,49   € na účet jej právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených základných práv mestskou časťou v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV, krajským stavebným úradom v konaní   vedenom   pod   č.   A-2009/2578-KOL   a konaním   vedeným   krajským   súdom a jeho rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   v uvedených konaniach, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade postup a rozhodnutie mestskej časti v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV podliehalo revíznej právomoci krajského stavebného úradu. Proti postupu   a   rozhodnutiu   krajského   stavebného   úradu   v   konaní   vedenom   pod č.   A-2009/2578-KOL   mohla   sťažovateľka   podať   na   krajskom   súde   žalobu   proti rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   podľa   §   247   a   nasledujúcich   zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov.   Rozhodnutie krajského súdu zase podliehalo revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, v ktorom má najvyšší súd aj kasačnú právomoc. Preskúmanie postupov mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu a ich rozhodnutí by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto iba   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   (obdobne   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05), proti rozhodnutiu ktorého nie je príslušný žiaden riadny alebo mimoriadny opravný   prostriedok.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu v sťažovateľkinej veci odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 2 Sžp/7/2011 zo 16. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 82/2010-121 z 11. januára 2011, uviedol, že podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona nemôže byť sťažovateľka účastníčkou „kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov. Najvyšší súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ jej právo byť účastníčkou kolaudačného konania nepriznáva stavebný zákon, je potrebné aplikovať ustanovenia § 14 ods. 1 správneho poriadku.

Vzhľadom na skutočnosť, že pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon, ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné postupovať   podľa   interpretačného   pravidla,   ktoré   určí,   ktorá   právna   norma   sa   má   na konkrétny   prípad   použiť.   V   právnej   teórii   platí   vo   vzťahu   všeobecných   a   osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generáli (špeciálny zákon ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno dospieť k rovnakému záveru ako dospeli správne orgány oboch stupňov, že na posúdenie účastníctva žalobkyne v kolaudačnom konaní bolo potrené postupovať podľa § 78 ods. 1 stavebného   zákona,   ktorý   je   v   kolaudačnom   konaní   zákonom   špeciálnym   vo   vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní - správnemu poriadku.

Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného ustanovenia   je   bez   pochýb   zrejmé,   že   na   konanie   vedené   podľa   stavebného   zákona   sa použijú   pravidlá   ustanovené   správnym   poriadkom   len   vtedy,   ak   sám   stavebný   zákon neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh účastníkov   správneho   konania.   Vzhľadom   na   odlišné   špecifiká   sú   jednotlivé   druhy správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Kolaudačné konanie, o ktoré v prejednávanom prípade ide, je jedným z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom, predmetom úpravy ktorého je rozsiahla problematika   usporiadania   územných   celkov,   povoľovania   konkrétnych   stavieb   a   ich kolaudácie,   staveného   dohľadu,   či   vyvlastňovania.   Vzhľadom   na   špecifiká   jednotlivých konaní upravuje stavebný zákon niektoré inštitúty odlišne od správneho poriadku, ktorý ako všeobecný   právny   predpis   nemôže   obsiahnuť   problematiku   každého   osobitného   konania v štátnej správe.

Posúdenie,   či   žalobkyňa   je   alebo   nie   je   účastníčkou   kolaudačného   konania,   sa nemôže vykonávať podľa subjektívneho kritéria a želania žalobkyne, teda že sa na daný prípad   bude   aplikovať   tá   právna   norma,   podľa   ktorej   by   sa   dalo   vyvodiť   toto   právo žalobkyne,   pretože   žalobkyňa   si   želá   byť   účastníčkou   konania.   Právne   posúdenie oprávnenosti nároku žalobkyne je možné posúdiť len podľa všeobecne platných noriem a všeobecne   platných   pravidiel   v   právnom   štáte,   z   ktorých   objektívny   záver   je   v tomto prípade   jednoznačný   (ako   už   bolo   vyššie   zdôvodnené).   Argumentácia   žalobkyne,   že   jej nesmie   byť   odmietnutá súdna ochrana,   nie   je v tomto   prípade správna.   Ak   boli   práva žalobkyne   ohrozené   alebo   porušené,   zaiste   má   právo   domáhať   sa   reparácie,   avšak   za použitia adekvátnych prostriedkov nápravy. Z tvrdení žalobkyne je možné vyvodiť záver, že v danom prípade ide o porušenie práv zo záväzkového vzťahu medzi ňou ako kupujúcou a predávajúcim, keďže predmet kúpy, byt nachádzajúci sa v polyfunkčnom dome, ktorý je predmetom kolaudačného konania č. SU-2009/2343/1202/Zav/KrV, vykazuje vady. Nebolo úlohou súdov v tomto prieskumnom konaní skúmať uvedený skutkový stav, nakoľko to nemá vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, a táto otázka ani nemôže byť predmetom prieskumu. Prvostupňový súd, ako aj súd odvolací, sa zamerali na posúdenie zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného.   Ako   vyplýva   z   vyššie uvedeného, správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobkyňu nepripustili ako účastníčku do kolaudačného konania, nakoľko žalobkyňa nebola ani jedným z taxatívne vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, t. j. nebola   ani   stavebníkom,   ani   vlastníkom   stavby,   ani   vlastníkom   pozemku,   na   ktorom   je stavba umiestnená. Žalobkyňa chcela postavenie účastníka kolaudačného konania odvodiť od statusu budúcej vlastníčky bytu nachádzajúcom sa v kolaudovanej stavbe. Takéto právo však nie je možné z citovaného ustanovenia zákona odvodiť, a teda ani žalobkyni priznať. Na okraj je pritom nutné poznamenať, že prijatím takejto argumentácie žalobkyne by mohlo dôjsť   k   neúmerne   veľkému   nárastu   účastníkov   akéhokoľvek   správneho   konania,   pričom takýto postup by bol nielen v rozpore s účelom zákonnej úpravy, ale odporoval by aj účelu a zmyslu jednotlivých druhov konaní v rámci výkonu štátnej správy a v praxi by mohlo dôjsť k ochromeniu, resp. k znefunkčneniu reálnych procesov. Nie je pritom namieste argumentácia žalobkyne, že bývaním v zdraviu závadnom byte je poškodené jej právo na ochranu zdravia, pričom ochrany tohto práva sa mohla s úspechom domáhať jedine v kolaudačnom konaní. Ako už bolo uvedené, kolaudačné konanie ako jeden zo špecializovaných procesov v štátnej správe,   má   svoj   zákonom   stanovený   účel   a   vlastné   zákonné   pravidlá,   podľa   ktorých žalobkyňa   nemôže   byť   účastníčkou   kolaudačného   konania.   Tým,   že   žalobkyni   zákon neumožňuje stať sa účastníčkou kolaudačného konania, však ešte neznamená, že jej bolo s konečnou platnosťou znemožnené domáhať sa práva na ochranu zdravia, resp. ochrany svojich vlastníckych práv, ibaže na ochranu svojich práv musí žalobkyňa zvoliť adekvátne prostriedky (právne inštitúty), ktoré budú mať oporu v zákone...

Z uvedených dôvodov námietky žalobkyne nie sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného. Preto ak krajský súd dospel   k   právnemu   záveru   totožnému   so   záverom   správnych   orgánov   oboch   stupňov   a rozhodol,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   správneho   orgánu   nedošlo   k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalobkyne nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 82/2010-121 zo dňa 11. januára 2011 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá OSP potvrdil.“.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá   je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   len o porušení tých základných práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných označených ustanovení, prípadne prameňov medzinárodného práva (napr. Charty základných ľudských práv   Európskej   únie   č.   2000/C   364/01   a   podobne),   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   texte sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné považovať len za súčasť jej právnej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

2.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy najvyšším súdom

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 je jej nesúhlas s právnym výkladom, podľa ktorého je § 78 stavebného zákona špeciálnou právnou úpravou v otázke účastníctva v kolaudačnom konaní a že § 14 správneho poriadku predstavuje všeobecnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na túto otázku.

Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľky podal v   napadnutom   rozsudku   adekvátnu   odpoveď,   ktorú   podrobne   a jednoznačne   odôvodnil, pričom ústavný súd ju vyhodnotil ako ústavne udržateľnú. Zásadu lex specialis derogat legi generali (t.   j.   špeciálny zákon   ruší   generálny zákon) aplikoval najvyšší   súd   na základe zákonného zmocnenia (§ 140 stavebného zákona) a svoje právne úvahy aj náležite vysvetlil. Najvyšší   súd   tiež   výstižne uzavrel,   že   v   kolaudačnom   konaní sa   posúdenie   účastníctva sťažovateľky   nemôže   vykonávať   podľa   jej   subjektívneho   želania   ani   ho   nie   je   možné vyvodzovať z tej právnej normy, ktorá by sa v okolnostiach prípadu sťažovateľke hodila na zdôvodnenie jej vstupu do konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi štátnych orgánov oprávnených v jej veci konať nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor všeobecného súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   tomu,   že   by   namietaný rozsudok   najvyššieho   súdu   bolo   možné   považovať   za   svojvoľný   alebo   zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti obdobné   s   tými,   ktoré   uplatnila   aj   v   sťažnosti   na   ústavnom   súde.   Najvyšší   súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Obsah   namietaného rozsudku nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd považuje predmetnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   ani   podrobnejšie   neargumentovala,   čím   malo   dôjsť   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp/7/2011 zo 16. novembra 2011 k porušeniu základného práva obsiahnutého v čl. 46 ods. 2 ústavy zaručujúceho právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy. Z napadnutého rozsudku a celého konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, totiž vyplýva, že právo sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí vydaných v správnom konaní bol plne realizovaný a všeobecné súdy zaujali k relevantným otázkam právne odôvodnené stanovisko. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   2   ústavy   považuje   sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy a práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 40 prvej vety ústavy každý má právo na ochranu zdravia.

Podľa čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie... nad mieru ustanovenú zákonom.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv vychádza   z   toho,   že   nepripustením   jej   účasti   v   kolaudačnom   konaní   bolo   porušené   jej ústavou zaručené právo na ochranu zdravia, ako aj jej právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 3 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením týchto základných práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 40 ústavy a čl. 20 ods. 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   ani   nenachádza   vecnú   súvislosť   medzi   sťažovateľkou   namietaným konaním vedeným   najvyšším   súdom   a   základnými právami   sťažovateľky   zakotvenými v čl. 40 a čl. 20 ods. 3 ústavy, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. Pokiaľ boli po kolaudácii a následnom prevode bytu do jej vlastníctva ohrozené, resp. porušené tieto jej práva, zaiste má právo na využitie adekvátnych právnych prostriedkov nápravy. V daných súvislostiach   sa   javí,   že   tieto   spočívajú   predovšetkým   v   reparácii   vád   predmetu záväzkového vzťahu založeného medzi sťažovateľkou ako budúcou kupujúcou a vlastníkom stavby   ako   budúcim   predávajúcim   zmluvou   o   budúcej   kúpnej   zmluve,   tak   ako   to v odôvodnení svojho rozsudku naznačil aj najvyšší súd.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   rozhodnutím najvyššieho   súdu   nedošlo   v   označenom   konaní   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy, neprichádza už potom do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 40 a čl. 20 ods. 3 ústavy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu   k   porušeniu   v   petite   sťažnosti   označených   základných   práv   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžp/7/2011   a   jeho   rozsudkom zo 16. novembra 2011 dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom v ostatnej časti (t. j. vo vzťahu k postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu) dospel   k   záveru   o   nedostatku   právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti.   Z   týchto   dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012