znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/2010-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., P., zastúpeného spoločnosťou B., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky z 28. januára 2010 vydaným pod sp. zn.1 M Obdo V 14/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010 doručená   sťažnosť   S.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 z 28. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania o určenie platnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu vedeného Krajským súdom v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   22   Cbs/6/2005,   ktorý   rozsudkom   z 19. januára 2006 žalobu proti sťažovateľovi zamietol. V odvolacom konaní najvyšší súd ako súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   88/2006   z   18.   októbra   2007   rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil.   Na   základe   podnetu   žalobcu   podal   27.   augusta   2008 generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní uznesením z 28. januára 2010 vydaným pod sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že konanie pred súdom prvého aj druhého stupňa je podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd dospel k záveru, že nebol vykonaný dôkaz slúžiaci k verifikácii skutočnosti právne významnej pre rozhodnutie vo veci, že „z hľadiska obrany   v   spore   zaťažovala   dôkazná   povinnosť   v   zmysle   ust.   §   120   ods.   1   OSP   aj žalovaného“ a že nie je možné akceptovať závery súdov o neunesení dôkazného bremena o nezaplatení   ceny   odplaty   za   prevod   obchodného   podielu   sťažovateľom,   keďže „takýto negatívny dôkaz nevykazuje charakter spôsobilého dôkazného prostriedku“.

Sťažovateľ   namieta,   že „zrušujúcim   rozhodnutím   bolo   významným   spôsobom porušené právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa...“ a rozhodnutie dovolacieho súdu považuje „za porušujúce jeho základné ústavné práva“. Ďalej sťažnosť zdôvodňuje okrem iného takto: „Nebolo a v občianskom súdnom procese nie je povinnosťou žalovaného dokazovať   skutočnosti,   ktoré   sú   v   plnej   kompetencii   toho   účastníka   konania,   kto   tieto skutočnosti tvrdí a o ktoré opiera svoj žalobný nárok.... Neunesenie dôkazného bremena je tak dôvodom na zamietnutie žaloby a nemôže byť vyhodnotené v neprospech žalovaného.... Sťažovateľ má za to, že dovolací súd celkom neopodstatnene namieta nesprávne hodnotenie dôkazov vykonaných v oboch ním napadnutých súdnych konaniach....Tým, že dovolací súd zrušil po procesnej i hmotnoprávnej stránke správne rozhodnutia súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho,   došlo   tak   zo   strany   dovolacieho   súdu   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie.... Rozhodnutím dovolacieho súdu tak došlo nielen k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, keď právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Krajského súdu   v   Trnave   bolo   bez   zákonného   dôvodu   zrušené,   ale   súčasne   dochádza   v   dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu k narušeniu vlastníckych práv sťažovateľa, keď tento nemôže svoj majetok, ktorý mu bol súdmi riadne priznaný, užívať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 zo dňa 28.01.2010, porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   Čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods.1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V14/2008 zo dňa 28. 01. 2010 právoplatné dňa 08. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, advokátskej kancelárie B., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého   dôsledkom   by   bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania, pretože dovolací súd iba zrušil rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho súdu, keďže dospel k záveru, že nemožno akceptovať   závery   súdov   nižšieho   stupňa   a   právny   názor   týchto   súdov   nezodpovedá zadováženým dôkazom, v dôsledku čoho tak súdy nesprávne zistili skutkový stav z pohľadu postupu v dôkaznom procese, a tým konanie trpelo vadou podľa ustanovenia § 243f ods. 2 písm. b) OSP.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 M Obdo V   14/2008   z   28.   januára   2010   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy,   konštatuje predovšetkým nesprávny postup v dôkaznom procese, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 286/08).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a porušenie práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol   sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej, pričom sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie vrátilo do štádia prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude v súlade   s   názorom   dovolacieho   súdu   vykonávať   ďalšie   dôkazy   na   dostatočné   zistenie skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť v konaní vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010