znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 232/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 378/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 1/01) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 378/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 1/01) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu Piešťany p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 378/08 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. I. K. trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na účet   jej   právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   B., do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 232/09-7   z 28.   júla   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 378/08.

V sťažnosti sťažovateľka stručne uviedla, že ešte 29. decembra 2000, teda takmer pred deviatimi rokmi podala okresnému súdu návrh proti odporcovi týkajúci sa zaplatenia úhrady za užívanie nehnuteľností. Keďže okresný súd vo veci „celé roky“ nekonal, obrátila sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedníčku okresného súdu, ktorá posúdila jej sťažnosť   ako opodstatnenú.   Okresný   súd však ostal   aj naďalej nečinný a nereagoval ani na výzvu sťažovateľky obsahujúcu požiadavku konania v jej veci.

Na základe uvedených skutočností v závere sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 C 378/08 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu vo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a sťažovateľke   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej   predsedníčky. List   doručený ústavnému súdu 27. augusta 2009 obsahoval   podrobnú   chronológiu   vykonaných   procesných   úkonov   a   konštatovanie o nenáročnosti   veci   z hľadiska   jej   faktickej   a   právnej   stránky.   Okresný   súd   tiež   uznal prieťahy   v konaní   spôsobené   v období   od   9.   septembra   2003   do   20.   augusta   2008 a správanie účastníkov konania posúdil ako aktívne a súčinnostné.

V závere   listu   predsedníčka   okresného   súdu   oznámila,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 poukázala na to, že samotný súd vo svojom vyjadrení uznal existenciu prieťahov v posudzovanom konaní, a uviedla, že sťažovateľka zotrváva na svojom návrhu – vyhovieť sťažnosti v celom rozsahu.

Právna   zástupkyňa   zároveň   oznámila,   že   sťažovateľka   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Časť posudzovaného konania (pôvodne vedeného pod sp. zn. 11 C 1/01) už bola predmetom preskúmania v náleze ústavného súdu   sp. zn. IV. ÚS 205/04 z 23. septembra 2004,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   19.   októbra   2004.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd posúdil   a preskúmal   len   obdobie   konania   nasledujúce   po   dátume   právoplatnosti   tohto nálezu, teda po 19. októbri 2004.

Z obsahu   súdneho   spisu   a   vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil   tento priebeh a stav konania:

Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 11 C 1/01 z 24. septembra 2001 o prerušení konania vo veci sťažovateľky do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 10/00, v ktorom sa rieši otázka majúca význam pre rozhodnutie.

Ústavný   súd   už   posudzoval   časový   úsek   konania   okresného   súdu   (ešte   pod označením sp. zn. 11 C 1/01) z hľadiska zbytočných prieťahov od jeho začatia (vrátane prerušenia)   až   do   vydania   nálezu   sp.   zn.   IV.   ÚS   205/04   z 23.   septembra   2004,   ktorý nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2004, pričom práve z dôvodov uvedeného prerušenia konania rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené nebolo. Ústavný súd už preto v tomto konaní predmetné   konanie   okresného   súdu   v období   do   právoplatnosti   uvedeného   rozhodnutia neposudzoval.

Okresný súd 31. mája 2004 pridelil vec sťažovateľky novému zákonnému sudcovi a súčasne konaniu pôvodne vedenému pod sp. zn. 11 C 1/01 pridelil novú spisovú značku 4 C 378/2008.

Dňa   25.   februára   2008   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu,   že   konanie o predbežnej   otázke   (vedené   pôvodne   pod   sp.   zn.   5   C   10/00   a neskôr   pod   sp.   zn. 4 C 370/08)   bolo   skončené   potvrdením   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   370/08 z 25. novembra   2005   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 5. decembra 2007, a navrhla pokračovať v konaní.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 370/08 z 25. novembra 2005 o predbežnej otázke majúcej význam pre rozhodnutie v posudzovanom konaní nadobudol právoplatnosť 6. marca 2008.

Teda   v období   po   19.   októbri   2004   (po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu IV. ÚS 205/04   z 23.   septembra   2004)   do   6.   marca   2008   bolo   posudzované   konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podaním predloženým okresnému súdu 3. októbra 2008 si sťažovateľka uplatnila trovy konania, predložila tiež svoje vyjadrenie a listinné dôkazy.

Okresný súd uskutočnil 20. októbra 2008 pojednávanie, na ktorom sa sťažovateľka bez ospravedlnenia nezúčastnila a jej právna zástupkyňa ospravedlnila svoju neprítomnosť zdravotnými   dôvodmi,   ktorých „existenciu   nepreukázala“.   Pojednávanie   bolo   z   týchto dôvodov odročené na 10. november 2008.

Okresný   súd   uskutočnil   10.   novembra   2008   pojednávanie,   na   ktorom   právna zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   zabezpečenia dôkazov   a prípadného   uzavretia „mimosúdnej   dohody“.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito.

Okresný súd vyzval 25. marca 2009 účastníkov konania na predloženie súvisiacich podkladov,   sťažovateľka   reagovala   na   výzvu   25.   marca   2009   a 5.   júna   2009,   odporca 15. apríla 2009 a 11. júna 2009.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebola   vec   sťažovateľky   v rámci   konania okresného súdu meritórne skončená. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2009   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že   po   vrátení   spisového   materiálu   zákonná sudkyňa „bezodkladne nariadi termín pojednávania“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je nárok „na zaplatenie úhrady za užívanie nehnuteľnosti“. Z obsahu súdneho spisu ani z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila prijať   záver   o skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci.   Aj   samotný   okresný   súd   uznal skutkovú a právnu nenáročnosť veci.

2. V správaní   sťažovateľky   boli   zistené   okolnosti,   ktoré   negatívne   ovplyvnili rýchlosť a plynulosť posudzovaného úseku konania.

Za takúto považoval ústavný súd neospravedlnenú neprítomnosť sťažovateľky, ako aj neprítomnosť   jej   právnej   zástupkyne   ospravedlnenú   zdravotnými   dôvodmi   bez   ich náležitého   preukázania   na   pojednávaní   konanom   20.   októbra   2008,   ktoré   bolo   z tohto dôvodu odročené.

Ústavný súd pričítal sťažovateľke na vrub aj skutočnosť, že po odročení uvedeného pojednávania   ostala   sťažovateľka   pasívna   a už   na   samotnom   začiatku   nasledujúceho pojednávania 10. novembra 2008 navrhla jeho odročenie na účel zabezpečenia dôkazov a možnosti „mimosúdneho vyrovnania sporu“ medzi stranami konania.

Tieto negatívne momenty týkajúce sa správania sťažovateľky ako účastníčky konania zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Pri   preskúmaní   postupu   okresného   súdu   vo   vymedzenom   období   predmetného konania (po 19. októbri 2004 dosiaľ) ústavný súd zistil v prvom rade, že uznesením sp. zn. 11 C 1/01 z 24. septembra 2001 okresný súd podľa § 109 ods.   2 písm. c) OSP konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 10/00, čo   odôvodnil   tým,   že   žalované nároky   v tomto   konaní sú   závislé   od výsledku   konania, v ktorom okresný súd posudzuje existenciu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. V dôsledku   odvolania   podaného   sťažovateľkou   proti   citovanému   uzneseniu   krajský   súd uznesením   č. k.   9 Co 554/01-29   z 15. novembra 2001   napadnuté   uznesenie   o prerušení konania potvrdil.

Podľa   §   111   ods.   1   prvej   vety   OSP   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú   sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona.

V súvislosti   s prerušením   konania   už   ústavný   súd   vyslovil   názor,   že:   „Dobu prerušenia   konania   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   na   základe   procesných   úkonov účastníkov   konania   nemožno   považovať   za   zbytočné   prieťahy,   ktoré   by   boli spôsobené činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to   predovšetkým v prípadoch, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iných sporov začatých na podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok iného sporu, toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy, a tieto   spory   vecne   súvisia   s týmto   sporom,   resp.   môžu   ovplyvniť   jeho   výsledok“ (II. ÚS 422/00, IV. ÚS 205/04).

Vychádzajúc z tejto judikatúry ústavný súd obdobie po 19. októbri 2004 do 6. marca 2008   (právoplatnosť   rozhodnutia   o predbežnej   otázke)   neposúdil   ako   nečinnosť   súdu vedúcu k zbytočným prieťahom v konaní.

Nečinnosť okresného súdu premietnutú do zbytočných prieťahov konania v trvaní takmer   siedmich   mesiacov,   keď   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila zákonná prekážka, však ústavný súd zistil v časovom úseku po 6. marci 2008, keď bolo právoplatne skončené súvisiace konanie o predbežnej otázke, do   20. októbra 2008, keď okresný súd vykonal pojednávanie.

Aj   keď   ide   o jediné   zistené   obdobie   nečinnosti   v posudzovanom   období   konania okresného súdu, jeho závažnosť je daná okolnosťou celkovej dĺžky konania dosahujúcej takmer deväť rokov, keď bolo potrebné túto zohľadniť a po odpadnutí prekážky konania bezodkladne pristúpiť k prerokúvaniu veci. Uvedená požiadavka urýchlenia postupu platí tým viac, že okresný súd mal vedomosť o tom, že v súvisiacom konaní (sp. zn. 5 C 10/00), pre ktoré bolo napadnuté konanie prerušené, ústavný súd tiež zistil existenciu zbytočných prieťahov   a v citovanom   náleze   vyslovil   porušenie   súvisiaceho   základného   práva sťažovateľky.  

Vzhľadom   na   uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   s prihliadnutím na celkovú dobu konania (takmer deväť rokov), aj keď predĺženú dôvodmi objektívnymi, nezavinenými   okresným   súdom   (existencia   prekážky   konania   –   prerušenie   konania), nemožno   postup   okresného   súdu   považovať   za   ústavne   akceptovateľný   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľky bolo porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €, ktoré odôvodnila dĺžkou predmetného konania v trvaní takmer deviatich rokov.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 300 €.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľky, ako aj jej správanie ako účastníčky konania.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikovala.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania v sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009