znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. I. H., S. H., M. H., všetci bytom B., a MUDr. K. Š., B., zastúpených advokátom Mgr. P. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základného vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18 C 145/05 z 28. februára   2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   8 Co   158/06   z 18. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. I. H., S. H., M. H. a MUDr. K. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 29. apríla   2008   a   poštou   2. mája 2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   I.   H.,   S.   H.,   M.   H. a MUDr. K. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 145/05 z 28. februára 2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8 Co 158/06 z 18. septembra 2007.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Na základe zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku Ing.   E.   H.   a MUDr.   K.   Š.   ako podielové spoluvlastnícky reštituovali majetok svojich právnych predchodcov pozostávajúci z obytného domu s dvomi bytmi obývanými nájomníkmi a príslušného pozemku nachádzajúcich sa na... v B. Ing. E. H. a MUDr. K. Š. písomnou výpoveďou ukončili nájomný vzťah s vtedajšími nájomníkmi (E. P., H. P., PhDr. R. S., MUDr. K. S.) z dôvodu uvedeného v ustanovení § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka...

V nadväznosti na to sa podaním zo dňa 06. 06. 1992 domáhali privolenia súdu k výpovedi z nájmu bytu v súlade s citovaným ustanovením.

Obvodný   súd   Bratislava   I.   návrhu   vyhovel   rozsudkom   zo   dňa   27.   05.   1993,   č. k 7 C 172/92, pričom Mestský súd v Bratislave svojim rozsudkom zo dňa 16. 12. 1993, č. k. 8 Co 283/93 rozsudok Obvodného súdu Bratislava I. v napadnutej časti vo veci samej potvrdil tak, že odporcovia (vtedajší nájomníci) sú povinní sa z bytov vysťahovať do 15-tich dní potom, ako im budú zabezpečené navrhovateľkami alebo príslušnou obcou zásadne rovnocenné náhradné byty. (...)

Ing. E. H. a MUDr. K. Š. sa návrhom na začatie konania podaným na Okresný súd Bratislava   I.   domáhali   voči   MUDr.   K.   S.,   jednej   z   dovtedajších   nájomcov,   zaplatenia 70.000,- Sk z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu na... v B. (...)

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28. 02. 2006, č. k. 18 C 145/05 návrh na začatie konania zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali Ing. E. H. a MUDr. K. Š. v zákonom stanovenej lehote odvolanie...

Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   18.   09.   2007,   č.   k.   8   Co   158/06 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil...

Ing. E. H. dňa 23. 02. 2008 zomrela. Dedičské konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Ako sťažovatelia namiesto Ing. E. H. vystupujú v tomto konaní jej zákonní dedičia (Ing. I. H.-manžel, S. H.-dcéra...)

Sťažovatelia sa žalobou domáhali ochrany svojho vlastníckeho práva v konaní, v ktorom žiadali, aby súd uložil dovtedajšiemu nájomcovi povinnosť zaplatiť im odplatu za užívanie bytu obvyklú v danom mieste a čase. Všeobecné súdy odopreli poskytnúť ochranu ich vlastníckemu právu z dôvodu spočívajúceho v potrebe poskytnúť ochranu právu bývania dovtedajšieho   nájomcu   a   z   dôvodu   nemožnosti   jednostranného   zvyšovania   platieb   za užívanie bytu. Účinky takejto interpretácie a aplikácie zákona všeobecnými súdmi obmedzili právo   sťažovateľov   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo sťažovateľov podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie ich   základného práva podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy, ako aj porušenie ich   práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   145/05   z 28. februára 2006 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 158/06 z 18. septembra 2007, aby uvedené rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovatelia   na   ústavnom   súde   namietali,   že   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu, ktorými bola zamietnutá ich žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo porušené ich základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z uvedeného   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   teda   skúmal,   či   má   právomoc   konať   o sťažnosti   sťažovateľov, a dospel k   záveru, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy, a nie ústavný súd.

Základné právo vlastniť majetok (zahŕňajúce právo na ochranu vlastníctva) zaručené v druhom oddiele druhej hlavy ústavy, ako aj v kvalifikovaných medzinárodných zmluvách, ktorých   predmetom   je   ochrana   ľudských   práv   (vrátane   čl.   1 dodatkového   protokolu), podrobne   špecifikujú,   čo   sa   týka   obsahu   a podmienok   uplatnenia,   resp.   zabezpečenia, korešpondujúce   „vykonávacie   zákony“,   pričom   domáhať sa   ochrany vlastníckeho   práva možno v medziach týchto osobitných zákonov (čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).   Ochranu   základnému   právu   vlastniť   majetok   preto   poskytujú   predovšetkým všeobecné   súdy   (čl.   142   ods.   1   ústavy)   prípadne   iné   orgány   právnej   ochrany   v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III.   ÚS 218/07) ústavný   súd   poznamenáva,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (i   čl.   1   dodatkového   protokolu)   všeobecným   súdom a nevyhovenie   návrhu   nemožno   chápať   ako   poškodenie   označených   základných   práv sťažovateľov podľa ústavy a dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a namietaného porušenia práv sťažovateľov ústavný súd preto konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy. Navyše z odôvodnenia sťažnosti, ale najmä z jej petitu, ktorým   je ústavný súd podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   viazaný, nevyplýva námietka sťažovateľov, že všeobecný súd súčasne porušil aj niektoré z ich základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až 50 ústavy.

Preto bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ostatnými   nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008