znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., Č. zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených   v   čl. 19   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s   čl. 149   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/1 459/06,   Krajskej   prokuratúry   v   B. v konaní vedenom   pod   sp. zn. 1 KPt 127/06,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Z.   č. k.3 Pv 178/06-45 z 11. januára 2007 a uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Z.   sp. zn.ČVS: ORP-663/OVK-ZV-2005 z 27. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2007 doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu   namietala porušenie   základných   práv zaručených v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práv zaručených v čl. 8 ods. 1   a   v   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   v   spojení   s   čl. 149   ústavy.   Označené   ustanovenia   ústavy,   listiny a dohovoru mali byť porušené postupmi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 459/06, Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 127/06,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Z.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č. k. 3 Pv 178/06-45 z 11. januára 2007 a uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Z.   (ďalej   len   „úrad justičnej   a   kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: ORP-663/OVK-ZV-2005 z 27. novembra 2006.

Sťažovateľka uviedla, že 30. mája 2005 podala trestné oznámenie na primátora mesta D. (ďalej len „primátor mesta“) a vedúceho zamestnanca Mestského úradu v D. (ďalej len „zamestnanec mestského úradu“), pretože sa proti nej „... dopustili ohovárania v takom rozsahu, že toto naplnilo znaky trestného činu ohovárania podľa § 206 Tr. zák.“. Vyšetrovateľ   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   ktorý   v   uvedenej   veci   konal, uznesením sp. zn. ČVS: ORP-663/OVK-ZV-2005 zo 7. novembra 2006 trestné stíhanie zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s tým, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté a vedené, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť,   ktorú   sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   vyšetrovateľa   podala,   bola uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 178/06-45 z 11. januára 2007 zamietnutá ako nedôvodná [§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Sťažovateľka sa 19. januára 2007 obrátila   na   generálnu   prokuratúru   (prostredníctvom   okresnej   prokuratúry)   s   návrhom na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím   alebo   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   bol   porušený   zákon,   pričom porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo   veci.   Na   podanie   sťažovateľky   reagovala   krajská   prokuratúra   listom   č. k. 1 KPt 127/06-34 z 12. februára 2007, v ktorom uviedla, že v zmysle § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku môže podať poškodený v neprospech obvineného. V danom prípade bolo začaté trestné stíhanie vo veci (§ 199 ods. 1 Trestného poriadku), no v jeho priebehu nebolo vznesené obvinenie žiadnej osobe. Vzhľadom na túto skutočnosť nemôže sťažovateľka (aj napriek tomu, že je v procesnom postavení poškodenej) napadnúť označené rozhodnutia vyšetrovateľa a prokurátora   návrhom   podľa   § 364   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku.   Krajská prokuratúra   preto   posúdila   podanie   sťažovateľky   podľa   jeho   obsahu   ako   podnet na preskúmanie   zákonnosti   označených   rozhodnutí   vyšetrovateľa   a   prokurátora a na preskúmanie zákonnosti postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal v zmysle § 31 až 36 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Konštatujúc, že po ich preskúmaní dospela k záveru o ich zákonnosti a správnosti,   sťažovateľke   oznámila,   že   jej   podnet   považuje   za   nedôvodný, a upovedomila   ju   o   jeho   odložení   bez   ďalších   opatrení.   Sťažovateľka   sa   ďalšími podaniami   z   1. marca 2007   a   z   28. marca 2007   obrátila   na   generálnu   prokuratúru domáhajúc sa postupu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Generálna prokuratúra sťažovateľke listom č. k. IV/1 459/06-49 zo 4. mája 2007 oznámila, že jej opakovaný podnet   (§ 34   zákona   o   prokuratúre)   odkladá   ako   nedôvodný,   pretože   po   preskúmaní príslušných   spisových   materiálov   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry dospela k záveru, že v predmetnej veci nebol porušený zákon ani zistené dôvody na pokračovanie v trestnom stíhaní.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   namieta: „... Z   dôkazov,   ktoré   boli   vo   veci vykonané, je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že Ing. Š. a Mgr. L. nepravdivými výrokmi voči mojej osobe, ktoré som uviedla v trestnom oznámení z 20. 05. 2005 vyvolali v zastupiteľstve Mesta D. atmosféru na základe ktorej došlo k môjmu odvolaniu z funkcie riaditeľky   Domova   dôchodcov   v   D.   a   značnou   mierou   narušili   vážnosť   mojej   osoby u obyvateľov domova dôchodcov a mesta D. všetko v úmysle poškodiť ma v zamestnaní, čo sa aj stalo.

Postupom   orgánov   prokuratúry   na   všetkých   stupňoch   vrátane   GP   SR   došlo   v tomto mojom prípade k porušeniu čl. 149 ÚSTAVY SR podľa ktorého prokuratúra chráni práva   a zákonom   chránené   záujmy   fyzických   a   právnických   osôb   a   štátu.   V   mojom prípade prokuratúra chráni páchateľov trestnej činnosti a vystupuje proti mne.

Štátne orgány v tejto veci a to či už polícia a tiež prokuratúra porušili čl. 19 ods. 1 ÚSTAVY SR podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Postup týchto orgánov v tejto veci svedčí o tom, že úplne tolerujú   porušovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej cti   a dobrej povesti mojej osoby a chráni páchateľov trestnej činnosti.

Týmto konaním orgánov činných v prípravnom konaní, teda polície a prokuratúry došlo   aj   k   porušeniu   čl. 10   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (Úst.   zákon č. 23/1991 Zb.), podľa ktorého každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestí a na ochranu mena.

Prokuratúra   a   polícia   vo   svojich   rozhodnutiach   a   stanoviskách   porušili   ďalej ustanovenie čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý upravuje a zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a aj právo na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   tohoto   DOHOVORU   každý   koho   práva a slobody   priznané   týmto   DOHOVOROM   boli   porušené,   musí   mať   účinné   právne prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia   dopustili   osoby pri plnení úradných povinností.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   a   skutkových   okolností   sa   sťažovateľka v konaní   pred   ústavným   súdom   domáhala,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že: „... rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR vo veci IV/1 459/06/49 zo 4. 5. 2007 ako aj rozhodnutiami vo veci OR PZ ÚJ a KP PZ v Z.   sp.   zn. ČVS: ORP-663/OVK-Zv-05, Okresnej prokuratúry v Z.   sp.   zn.   3 Pv 178/06 a Krajskej prokuratúry v B.,   sp.   zn. 1 KPt 127/06 boli porušené - čl. 19 ods. 1 a čl. 149 ÚSTAVY SR, čl. 10 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   čl. 8   ods. 1   a   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd tým, že v tejto veci nerešpektovali moje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a toto moje právo nechránili hoci patrí medzi základné ľudské práva.

Ústavný   súd   SR   rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   SR   zo   4. 5. 2007, č. k. IV/1 459/06-49   zo   4. 5. 2007,   vyrozumenie   Krajskej   prokuratúry   v B.   č. k. 1 KPt 127/06-34 z 12. 2. 2007, uznesenie Okresnej prokuratúry v Z. č. k. 3 Pv 178/06-45 z 11. 01. 2007 a uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Z. úradu justičnej a kriminálnej polície   PZ   ČVS:   ORP-663/OVK-Zv-2005   z   27. 11. 2006   zrušuje   a   vec   vracia prokurátorovi na ďalšie konanie.“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických   osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Sťažovateľka tvrdí, že porušenia jej práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 1 listiny), na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 ods. 1 dohovoru), ako aj práva na účinné právne prostriedky nápravy vo vzťahu k porušeniu práv a slobôd priznaných dohovorom (čl. 13 dohovoru) sa orgány činné v trestnom konaní dopustili tým, že tieto práva dôsledne nechránili v súvislosti so zastavením trestného stíhania vo veci jej trestného oznámenia na primátora mesta a zamestnanca mestského úradu pre trestný čin ohovárania podľa § 206 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).

Orgánom   prokuratúry,   ktoré   na   základe   sťažovateľkou   uplatnených   právnych prostriedkov nápravy preskúmavali procesný postup a uznesenie vyšetrovateľa úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   o   zastavení   trestného   stíhania   z   27.   novembra   2006, sťažovateľka vyčíta taktiež porušenie čl. 149 ústavy. Obsahom označeného ustanovenia ústavy je vymedzenie ústavnej pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky zahŕňajúcej ústavnú povinnosť chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Ustanovenie čl. 149 ústavy nezakotvuje žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu. Vzhľadom na predmet a povahu konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sa preto   ústavný   súd   namietaným   porušením   uvedeného   článku   ústavy   zaoberal len v rozsahu   sťažovateľkou   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   zaručených v čl. 19 ods. 1 ústavy a v čl. 10 ods. 1 listiny, ako aj v rozsahu namietaného porušenia práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

2.3 Z   citovaného   ustanovenia   čl. 13   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy   pred   národným   orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Z   obsahu   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   možno   usúdiť   na   spojitosť namietaného porušenia čl. 13 dohovoru s uplatňovaním a ochranou práva sťažovateľky na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   zaručeného   v   čl. 8   dohovoru, zahŕňajúceho taktiež právo na zachovanie dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ktoré je v právnom poriadku   Slovenskej republiky zaručené aj v ustanoveniach čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny.

Osobami, ktoré podľa sťažovateľky primárne zasiahli do označených práv, mali byť primátor mesta a zamestnanec mestského úradu. Sťažovateľka sa ochrany svojich práv domáhala podaním trestného oznámenia [§ 158 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (Trestný   poriadok),   platného   do   31.   decembra   2005],   keďže   podľa jej názoru   konanie   uvedených   osôb   napĺňalo   zákonné   podmienky   vzniku   trestnej zodpovednosti.

V trestnom oznámení (kópiu ktorého pripojila k svojej sťažnosti) sťažovateľka uviedla: „... Dňom 15. 3. 2002 som bola vymenovaná predsedom KÚ v B. do funkcie štatutárneho orgánu a riaditeľky Domova dôchodcov v D., neskôr po zmene kompetencií na mestá a obce ma v tejto funkcii potvrdilo Mesto D. Od doby ako sa Domov dôchodcov v D.   dostal   pod   Mesto   D.   začala   byť   moja   osoba   nepohodlná   pre   pána   primátora Ing. J. Š.   Mesta   D.,   pána   Mgr.   P.   L.,   ako   aj   ďalšie   osoby   z   Mestského   úradu   v   D. a to z dôvodu, že som nebola ochotná sa zapojiť do ich privatizačných plánov s pánom S. a do zrejmej následnej likvidácie domova dôchodcov. Preto začali pán primátor Mesta D. ako aj ďalší ľudia z MÚ najmä cez pána Mgr. P. L. vyvolávať na moju osobu rôzny nátlak a to formou rôznych nezmyselných kontrol, skamuflovaných kontrol, poburovaním ľudí proti mojej osobe atď. Ohováranie mojej osoby prerástlo do obrovských rozmerov a to tým, že pán Mgr. L. spolu s p. primátorom Mesta D. ako aj ďalšími osobami začali rozširovať nepravdivé informácie a to: že porušujem zákon, pácham trestnú činnosť, zle riadim domov dôchodcov, týram svojich zamestnancov a obyvateľov domova, porušujem zásady   používania   služobného   motorového   vozidla,   nedodržiavam   zákon   o   finančnej kontrole,   rozpočtové   pravidlá   atď.   Takéto   informácie   začali   šíriť   nielen   v   domove dôchodcov, ale aj v meste D. a v širokom okolí. Vrcholom ohovárania bolo podanie návrhu na odvolanie mojej osoby z postu riaditeľky Domova dôchodcov v D. Mgr. L., ktorý ako dôvody môjho odvolania uviedol vyššie uvedené nepravdivé informácie.

Na   základe tohto   návrhu,   ktorý vlastne obsahoval   samé   klamstvá ma odvolali z postu riaditeľky domova dôchodcov. Ohováranie mojej osoby pokračovalo uverejnením stanoviska Mestského úradu v D. v denníku N., M., a v novinách D. ako aj na stránkach internetu,   v   rozhlase   a   v   ďalších   médiách.   Ohováranie   mojej   osoby   prebieha   aj v súčasnosti o čom svedčí aj konanie primátora Mesta D., ktorý bol referovať dôvody odvolania   mojej   osoby   priamo   dôchodcov,   pričom   uvádzal   horeuvedené   nepravdivé informácie o mojej osobe.

Bližšie objasním pred príslušným policajným orgánom. Mám podozrenie, že došlo k naplneniu   skutkovej   podstaty   trestného   činu   ohovárania   príp.   ďalších   skutkových podstát. Finančné odškodnenie si uplatňujem v občianskom súdnom konaní. (...)“

Príslušný   orgán   činný   v   trestnom   konaní   -   vyšetrovateľ úradu   justičnej a kriminálnej   polície   -   po   začatí   trestného   stíhania   „vo   veci“   a   následnom   vypočutí sťažovateľky, primátora mesta, zamestnanca mestského úradu, ako aj ďalších svedkov a po   zabezpečení   listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   veci   trestné   stíhanie   zastavil, konštatujúc, že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu.

V   odôvodnení   uznesenia   o   zastavení   trestného   stíhania   sp. zn. ČVS: ORP-663/OVK-ZV-2005   z   27.   novembra   2006   vyšetrovateľ   okrem   iného   uviedol: «... M. V.   vo   svojej   výpovedi   uviedla,   že   Mgr.   P.   L.   ju   ohovoril   tým,   že   adresoval poslancom MsZ v D. dňa 28. 4. 2005 podľa jej vyjadrenia „hanopis“, kde sa dozvedela, že existuje nejaký krízový štáb (viď. nižšie vyjadrenie v denníku N. zo dňa 30. 4. 2005), že pácha   trestnú   činnosť,   že   bolo   na   ňu   podané   trestné   oznámenie   a   žaloba.   Dôvod odvolania z postu riaditeľky DD v D. bol podľa jej vyjadrenia spomenutý „hanopis“ a to, že   bol   zriadený   nejaký   krízový   štáb.   Ďalej   uviedla,   že   dôvody   ako   podklad pre odvolanie   boli   z   veľkej   časti   klamstvo   vykonštruované   Mgr.   L.   pod   taktovkou primátora. Následne v tej istej výpovedi M. V. uvádza, že nikdy a nikde nevidela nejaké dôvody   jej   odvolania,   pričom   je   jej   zrejmé,   že   mestské   zastupiteľstvo   môže   odvolať riaditeľa DD v D. bez udania dôvodu. Z uvedeného teda vyplýva, že trestné stíhanie bolo začaté,   pretože   M.   V.   predpokladala,   že   ju   Mgr.   L.   na   15.   zasadnutí   Mestského zastupiteľstva v D. ohovoril a to tým, že list zo dňa 28. 4. 2005 adresoval poslancom Mestského   zastupiteľstva   v   D.   dňa   28. 4. 2005,   kde   žiada   na   základe   sťažností, pripomienok   a   vyjadrení   nespokojnosti   s   prácou   a   postojmi   riaditeľky   p.   V.,   ako aj na základe avizovaného trestného oznámenia a žaloby na jej osobu o urgentné riešenie uvedeného   stavu.   Na   spomenutom   zasadnutí   bol   program   zasadnutia   mestského zastupiteľstva schválený   uznesením č.   423/05,   kde v bode   j)   sú   informácie   o   riešení sťažností a pripomienok na prácu riaditeľky Domova dôchodcov v D. Predmetný list slúžil ako podklad k tomuto bodu a v tomto sú po jednotlivých bodoch rozpísané správy z kontrol, sťažnosti a petícia „Krízového štábu“ domovu dôchodcov v D. Taktiež tu bola informácia, kde poslancov oboznámil s tým, že rodinní príslušníci obyvateľky domova dôchodcov   podali   na   okresnú   prokuratúru   trestné   oznámenie   vo   veci   podozrenia zo spáchania   trestného   činu   týrania   blízkej   a   zverenej   osoby   podľa   § 215   ods. 1 Trestného zákona, ktorý mala spáchať riaditeľka Domova dôchodcov M. V. a tiež, že bola podaná žaloba na OS Z., kde je žalovaná M. V. na zdržanie sa zásahov do práv občana   a ochranu   osobnosti,   kde   o   týchto   podaniach   Mestský   úrad   v   D.   písomne informovali príbuzní obyvateľky domova dôchodcov. Z uvedeného vyplýva, že Mgr. P. L. po zosumarizovaní   výsledkov   kontrol,   sťažností,   petície   a   oznámenia   na   OP   Z.   tiež žaloby, tieto predložil na rokovanie MsZ dňa 28. 4. 2005. Materiál, ktorý na rokovanie predložil nemohol predložiť nikto iný iba on ako vedúci oddelenia školstva, kultúry a sociálnych vecí. Nebol to jeho subjektívny názor, boli tu uvedené fakty, ktoré prevzal zo zápisov, z protokolov kontrolných orgánov, došlej pošty. (...)

Dňa 2. 5. 2005 prišiel primátor Ing. Š. do DD v D. oficiálne odvolať M. V. z postu riaditeľky   DD.   Tu   mal   zamestnancov   a   obyvateľov   DD   presviedčať   o   dôvodoch odvolania pani V. tým, že čítal z petície Krízového štábu, napriek tomu, že vedel a vie aj dnes,   že na pôde   domova   dôchodcov   neexistoval   krízový   štáb,   prezentoval   hanlivé obvinenia na osobu M. V. pred obyvateľmi a zamestnancami min. v počte 60 a týmto ju ohovoril. M. V. však už aj v tom čase vedela o existencii Krízového štábu, pretože v denníku   N.   zo   dňa   30. 4. 2005   sa   vyjadrila,   že   tajná   petícia   krízového   štábu   je nezmyslom, ktorej autorom je 78 ročný obyvateľ domova. Z výsluchu svedka V. Š. ako aj svedkov P. M., H. M. jednoznačne vyplýva, že Krízový štáb dôchodcov v DD D. existoval, petíciu podpisovali vlastnoručne, kde štáb vznikol ako reakcia na správanie sa M. V. ako riaditeľky   Domova   dôchodcov   v   D.   a   sťažnosť   resp.   petíciu   s   názvom   Krízový   štáb doručili na MsÚ v D. (...) Z uvedeného vyplýva, že Ing. J. Š. prečítal časť uvedenej petície a to na výzvu M. V., ktorá ho vyzvala aby to prečítal a týmto mu dala súhlas na prečítanie zverejnenie uvedených informácii.(...) Ing. J. Š. teda prečítal časť z toho, čo mu bolo ako štatutárnemu zástupcovi zriaďovateľa doručené, nevyjadroval svoj názor a neoznamoval nepravdivé údaje, ktoré by boli spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť M. V. resp. poškodiť ju v zamestnaní, alebo narušiť jej rodinné vzťahy a spôsobiť jej inú vážnu ujmu. (...)

Skutková podstata trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   hovorí,   že   trestného   činu   ohovárania sa dopustí ten, kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho rodinné   vzťahy   alebo   spôsobiť   mu   vážnu   ujmu   (§   206   ods.   2   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov pojednáva o tom, ak spácha čin uvedený v ods. 1 tlačou, filmom, rozhlasom, televíziou alebo iným obdobne účinným spôsobom). Pre trestnosť trestného činu ohovárania je potrebné úmyselné zavinenie. V § 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov je uvedené, že trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a) chcel   spôsobom   uvedeným   v   tomto   zákone   porušiť   alebo   ohroziť   záujem chránený týmto zákonom, alebo

b) vedel,   že   svojím   konaním   môže   také   porušenie   alebo   ohrozenie   spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Po   zhodnotení   všetkých   dôkazov   som   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade sa nejedná   o   trestný   čin,   nakoľko   opísané   konanie   nenaplnilo   skutkovú   podstatu trestného   činu   ohovárania   podľa   §   206   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   v   znení neskorších predpisov, ani skutkovú podstatu iného trestného činu. (...)»

Keďže   sťažovateľka   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   vyšetrovateľa   úradu justičnej a kriminálnej polície nesúhlasila podala proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania sťažnosť, t. j. riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať prokurátor   vykonávajúci   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní [§ 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku]. V rámci svojej prieskumnej právomoci bol prokurátor oprávnený v plnom rozsahu posúdiť procesný postup a závery orgánu činného v trestnom konaní rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke (§ 192 ods. 1 Trestného poriadku). Prokurátor rozhodujúci o sťažnosti bol oprávnený napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   v   prípade   záveru   o   jeho   nezákonnosti   alebo neopodstatnenosti   [§ 194   ods. 1,   § 230   ods. 2   písm. e)   Trestného   poriadku],   dať vyšetrovateľovi   záväzné   pokyny   na   ďalší   postup   vo   vyšetrovaní   vrátane   prípadného doplnenia   dokazovania   [§   194   ods. 5,   § 230   ods. 2   písm. d)   Trestného   poriadku], prípadne následne osobne vykonať ďalšie potrebné úkony vyšetrovania, alebo sa na nich zúčastniť [§ 230 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku].

Na základe sťažnosti sťažovateľky proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania prokurátor   okresnej   prokuratúry,   ktorý   vykonával   nad   vyšetrovaním   dozor,   svoju prieskumnú   právomoc   uplatnil.   Po   preskúmaní   vyšetrovacieho   spisu   však   dospel k záveru, že skutkové okolnosti prípadu neodôvodňujú záver o naplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou prípadne viacerými osobami, preto uznesením č. k. 3 Pv 178/06-45 z 11. januára 2007 zamietol sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Na základe následných opakovaných podnetov sťažovateľky preskúmali krajská prokuratúra a neskôr generálna prokuratúra podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   vyšetrovateľa   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície a príslušného dozorujúceho prokurátora okresnej prokuratúry v predmetnej veci, pričom boli oprávnené a aj povinné vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení zákona vrátane   možnosti   vydať   podriadenému   dozorujúcemu   prokurátorovi   pokyny,   ako   má postupovať [§ 6 ods. 1 písm. a), § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre], prihliadajúc na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Na základe trestného oznámenia sťažovateľky vykonal úrad justičnej a kriminálnej polície vyšetrovanie, ktorého výsledky boli opakovane preskúmané orgánmi prokuratúry. Rozsah oprávnení orgánov prokuratúry v plnom rozsahu preskúmať procesný postup, ako aj   skutkové   a   právne   závery orgánu   činného   v   trestnom   konaní   rozhodujúceho v prvom stupni svedčia podľa názoru ústavného súdu v prospech záveru, že sťažovateľka disponovala pred   orgánmi   Slovenskej   republiky právnymi   prostriedkami   nápravy ohľadne tvrdeného zásahu do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (vrátane práva na zachovanie dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti). Tieto právne prostriedky nápravy (sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa a podnety podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre, na základe ktorých boli orgány prokuratúry povinné preskúmať zákonnosť   napádaného   postupu   alebo   rozhodnutia)   zodpovedajú kritériám   „účinného prostriedku nápravy“ vzhľadom na ich priamu dostupnosť sťažovateľke a spôsobilosť poskytnúť jej rozumnú nádej na úspech, aj keď nie istotu priaznivého výsledku.

2.4 Pokiaľ ide o samotný výsledok uplatnenia uvedených prostriedkov nápravy sťažovateľkou, teda o samotný obsah napadnutých rozhodnutí, ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom   uplatňovania   tejto   právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu   sa   sústreďuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy garantovaného fyzickým osobám a právnickým osobám v čl. 13 dohovoru.

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Z   označených   rozhodnutí   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   a   okresnej prokuratúry,   ako   aj   zo   záverov   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry v predmetnej veci, ktoré sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že orgány činné v trestnom konaní na základe jej trestného oznámenia   preskúmali   prípadnú   trestnú   zodpovednosť   osôb,   ktoré   sa   mali   podieľať na porušovaní jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj práva na zachovanie dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Orgány činné v trestnom konaní na   základe   vykonaného   dokazovania   dospeli   k záveru   o   nenaplnení   materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou v danom prípade.

Tento   záver   odôvodnili   predovšetkým   tým,   že   primátor   mesta   a   zamestnanec mestského   úradu   poskytli   poslancom   Mestského   zastupiteľstva   v   D.   na   rokovaní 28. apríla   2005   a   klientom   a personálu Domova   dôchodcov   v   D.   (ďalej len „domov dôchodcov“) informácie, ktoré mali oporu v podkladoch týkajúcich sa výsledkov kontrol vykonaných v domove dôchodcov, v sťažnostiach a podaniach príbuzných niektorých klientov   domova   dôchodcov,   ako   aj   v   sťažnostiach   niektorých   klientov   domova dôchodcov. V liste generálnej prokuratúry č. k. IV/1 459/06-49 zo 4. mája 2007 sa v tejto súvislosti   okrem   iného   uvádza: «Z   preskúmavaných   spisov   vyplýva,   že   počas   Vášho pôsobenia boli v Domove dôchodcov vykonané viaceré kontroly, ktoré zistili nedostatky v riadiacej práci, v nesprávnom hospodárení, nesúhlase postupu v niektorých interných záležitostiach „domova“ so Zákonníkom práce, Ústavou SR ale aj inými zákonmi. Kontroly boli vykonané napríklad MPSVaR SR na základe poverenia výkonom štátneho   dozoru,   na   základe   uznesení   MsZ   v D.   a   na   základe   sťažností   obyvateľov Domova dôchodcov alebo ich príbuzných.

Po zosumarizovaní boli výsledky kontrol a sťažností predložené na rokovanie MsZ dňa 28. 4. 2005.

Obsah predloženého materiálu bol teda výsledkom vykonaných kontrolných akcií a nie subjektívnym názorom Mgr. P. L. alebo Ing. J. Š. Obyvateľ domova dôchodcov V. Š. v prípravnom konaní potvrdil, že autorom sťažnosti z 8. 3. 2005 bol on s nebohým pánom P. Svedok zotrval na svojich tvrdeniach a odôvodnil príčiny svojej nespokojnosti. Obsah sťažnosti potvrdila aj svedkyňa H. M., ktorá sa však (zrejme vzhľadom na vek) nepamätá s kým spolupracovala na písaní sťažnosti. (...)»

Primátor   mesta   a   zamestnanec   mestského   úradu   poskytli   uvedené   informácie v súvislosti   s   výkonom   kompetencií   vyplývajúcich   z   ich   funkcií   a   pre   účely   výkonu oprávnení Mesta D. ako zriaďovateľa domova dôchodcov vo vzťahu k tejto rozpočtovej organizácii a jej štatutárnemu orgánu.

Orgány činné v trestnom konaní dospeli na základe týchto skutočností k záveru, že konanie   primátora   mesta   a   zamestnanca   mestského   úradu   nemožno   kvalifikovať ako trestný čin ohovárania v zmysle § 206 Trestného zákona.

V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   významné,   že   právny   poriadok Slovenskej   republiky   poskytoval   sťažovateľke   proti   zásahu   do   jej   práv   zo   strany primátora mesta a zamestnanca mestského úradu viacero právnych prostriedkov ochrany. Predovšetkým   ide   o   civilnú   žalobu   na   ochranu   osobnosti   (§   11   až   13   Občianskeho zákonníka), ktorou sa mohla brániť proti rozširovaniu informácií zasahujúcich   do   jej občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti,   ako   aj   súkromia   a   dobrého   mena.   Prípadnú nezákonnosť   odvolania   z   funkcie   riaditeľky   domova   dôchodcov   mohla   sťažovateľka napadnúť taktiež žalobou v rámci občianskeho súdneho konania. V rámci uplatnenia trestnoprávnych prostriedkov ochrany svojich práv musela sťažovateľka počítať s tým, že rozsah   ochrany,   ktorý   môže   očakávať   zo   strany   orgánov   štátu   (orgánov   činných v trestnom konaní) je limitovaný povahou a účelom trestného konania. Orgány činné v trestnom   konaní   boli   na   základe   sťažovateľkinho   trestného   oznámenia   oprávnené a povinné   skúmať,   či   došlo   k   vzniku   trestnoprávnej   zodpovednosti,   predovšetkým či inkriminované   konanie   primátora   mesta   a   zamestnanca   mestského   úradu   naplnilo všetky zákonné znaky niektorej zo skutkových podstát trestného činu. V ich právomoci však nebolo preskúmavanie a hodnotenie správnosti záverov kontrolných orgánov, ktoré vykonávali   kontrolu   v   domove   dôchodcov,   ani   posúdenie   opodstatnenosti   sťažností zo strany klientov domova dôchodcov alebo ich príbuzných.

Zo   záverov   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   predmetnej   veci   nevyplýva jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd sa vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   uvedeného   prípadu   nedomnieva,   že   by   uvedené skutkové   a   právne   závery   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené, či arbitrárne.

Pretože ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že účinky výkonu právomoci úradu justičnej a kriminálnej   polície, okresnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry   a   generálnej prokuratúry v danom prípade nie sú spôsobilé porušiť sťažovateľkou označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007