znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., G., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Ď., R., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Rožňava   č. k. 11 C 33/02-93 z 25. novembra   2003   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 14 Co 99/04-133 z 28. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. M. B. v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného   súdu Rožňava č. k. 11 C 33/02-93 z 25. novembra 2003, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť JUDr. M. B. v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   14   Co   99/04-133   z 28.   apríla   2005,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. Ď., R., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 33/02-93 z 25. novembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 99/04-133 z 28. apríla 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v rámci   vyššie   označeného   konania   na   okresnom   súde a na základe   podaného   odvolania   aj   na   krajskom   súde   sa   voči   žalovanej   domáhal „uspokojenia   peňažného   nároku   z titulu   úrokov   z omeškania   z oneskoreného   zaplatenia dodávateľských   faktúr“. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   aj   napriek   tomu,   že   svoj   nárok preukázal   listinnými   dôkazmi,   súd   prvého   stupňa   jeho   návrh   zamietol   a odvolací   súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa neho aj napriek tomu,   že súdy   mali k dispozícii   iné dôkazy, za smerodatný   dôkaz   považovali výpoveď svedka   P.   R.,   o ktorom   sa   sťažovateľ   vyjadril,   že   ide   o   nepodstatného   svedka   bez akýchkoľvek právomocí a kompetencií, predovšetkým čo sa týka rozhodovania v niektorých otázkach obchodnoprávneho vzťahu. Sťažovateľ zároveň namietal, že tento svedok svoje vyjadrenia počas konania menil. Z uvedeného dôvodu preto navrhoval, aby sa k predmetu sporu vyjadrili ďalší svedkovia, ale podľa jeho vyjadrenia tieto dôkazy „súd 1. stupňa považoval za nadbytočné a odvolací súd na vykonanie navrhnutých dôkazov neprihliadol“.

Sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu, ktoré potvrdil   aj   krajský   súd   ako   súd   odvolací.   Sťažovateľ   nesúhlasil   s tvrdením   súdov, že z prehliadnutia   omeškania   sa   stala   obchodná   zvyklosť.   Sťažovateľ   je   toho   názoru, že obchodná zvyklosť nemá miesto tam, kde platia písomné listiny, ako napríklad faktúry, dodacie   listy   a podobne.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že „obchodnou   zvyklosťou,   teda odobratie tovaru bez jeho následného zaplatenia v lehote splatnosti uvedenej na faktúre nemožno   nazývať   obchodnou   zvyklosťou,   nakoľko   sa   to   prieči   zásadám   poctivého obchodného styku a takéto konanie je aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je na úkor tej zmluvnej strany, ktorá plnenie poskytla“.

Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi oboch súdov v danej veci, ktoré konanie svedka P.   R.   vyhodnotili   ako   konanie   podľa   ustanovenia   §   16   Obchodného   zákonníka,   podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. Podľa názoru sťažovateľa dikcia toho zákonného ustanovenia nebola v danom prípade, ktorý bol predmetom sporu, naplnená.

Sťažovateľ   v namietaných   rozsudkoch   okresného   súdu   a krajského   súdu   vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, čo odôvodnil tým, že mal právo   na   uspokojenie   svojich   nárokov   voči   žalovanej,   pretože   predmetnú   skutočnosť preukázal účtovnými dokladmi. V namietaných rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu vidí aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy, pretože podľa jeho názoru mu nebola poskytnutá súdna   ochrana na zabezpečenie jeho práv, naopak, súdy   poskytli ochranu druhej strane, ktorá tieto práva podľa neho nemala.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovne:

„1. Predovšetkým, aby po svojom náleze, že napadnutými rozsudkami súdov bola porušená   ústava   a príslušné   zákony,   že   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa,   aby vyslovil,   že   tieto   sú   v rozpore   s príslušnými   právnymi   predpismi,   že   je   medzi   právami a rozhodnutiami nesúlad.

2. Vzhľadom na zistený nesúlad v bode 1 ústavný súd o napadnutých rozsudkoch oboch súdov, aby rozhodol tak, že

a) zrušuje rozsudok sp. zn. 11 C 33/02-93 zo dňa 25. 11. 2003 právoplatný dňa 15. 6. 2005 vydaný Okresným súdom Rožňava

b) zrušuje rozsudok sp. zn. 14 Co 99/04-133 zo dňa 28. 4. 2005 právoplatný dňa 15. 6. 2005 vydaný Krajským súdom Košice

a celú   vec   vracia   súdu   1.   stupňa   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie,   ktorým rozhodne aj o trovách celého konania a pri ktorom rozhodovaní bude viazaný   právnym názorom Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku   2   citovaného   ustanovenia   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných   práv   a   slobôd.   Podľa   odseku   3   citovaného   článku   ústavy   každý   má   právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

1. Pri prejednaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 33/02-93 z 25. novembra 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. júna 2005, ústavný súd vychádzal z   princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   vyššie   citované   ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že o sťažovateľovom návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.   11   C   33/02-93   z 25.   novembra   2003   tak,   že   ho   zamietol.   Podaným   odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd však rozsudkom č. k. 14 Co 99/04-133 z 28. apríla 2005 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia základných práv sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca voči rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 28. apríla 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského   súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 99/04-133 z 28. apríla 2005.

Ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd 28. apríla 2005 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. júna 2005.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol o zamietnutí žaloby, ktorou sa   sťažovateľ domáhal zaplatenia dlžnej sumy z titulu   úhrady   úrokov   za   oneskorene   uhradené   faktúry.   Krajský   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí   vysporiadal   s právnymi   a skutkovými   závermi   okresného   súdu   obsiahnutými v prvostupňovom   rozhodnutí.   Z uvedeného   rozsudku   vyplýva   aj   to,   prečo   okresný   súd nevykonal   niektoré   dôkazy.   K ich   realizácii   okresný   súd   nepristúpil   z dôvodu, že zo skoršieho   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   mu   táto   povinnosť   nevyplynula, ako aj z dôvodu, že vykonanie ďalších dôkazov v danom rozsahu považoval okresný súd za nadbytočné.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že proti rozsudku okresného súdu podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   súd   prvého   stupňa   prizeral   iba na účelové   tvrdenia   žalovanej,   pričom   na   dôkazy   predložené   sťažovateľom a na dokazovanie ako také vôbec neprihliadal. Sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie o svedeckú výpoveď P. R, ktorý podľa jeho mienky vypovedal nezrozumiteľne, nezodpovedne a hlavne v prospech žalovanej. Sťažovateľ namietal aj to, že okresný   súd   nevykonal   niektoré   ním   navrhované   dôkazy,   ktoré   mohli   prispieť k objasneniu   danej   veci,   pričom   sťažovateľ   zároveň   tvrdenia   žalovanej   označil za „nezodpovedné reči“.

K odvolaniu sťažovateľa zaujala svoje stanovisko žalovaná, ktorá krajskému súdu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalovaná vo svojom stanovisku vyslovila názor, že okresný súd správne posúdil právnu argumentáciu, keď konanie svedka P. R. vyhodnotil ako konanie osoby v súlade s ustanovením § 16 Obchodného zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. K návrhom na dokazovanie žalovaná uviedla, že v priebehu prvostupňového konania sťažovateľ netrval na vypočutí konkrétneho svedka,   čím   sa   podľa   ustanovenia   §   120   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   zbavil možnosti   tento   dôkaz   vykonať,   respektíve   opätovne   ho   navrhnúť.   Na   záver   žalovaná uviedla,   že   odvolací   súd   zrušil   skoršie   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   z dôvodu procesných, a nie hmotnoprávnych pochybení.

V rozsudku   č.   k.   14   Co   99/04-133   z 28.   apríla   2005   krajský   súd   uviedol, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto ho potvrdil. Krajský súd uviedol, že „v zrušujúcom uznesení zo   dňa   29.   4.   2003   nenariadil   súdu   prvého   stupňa   vykonať   určitý   dôkaz,   ale   vytýkal mu predovšetkým   rozhodnutie   založené   na   dôkazoch,   ktoré   vôbec   neboli   vykonané“. Po zrušení prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom okresný súd doplnil dokazovanie, vypočul svedka P. R. a aj na základe toho v rozsudku č. k. 11 C 33/02-93 z 25. novembra 2003 dospel k záveru, že návrh sťažovateľa nie je dôvodný, a preto ho zamietol. V rámci odvolacieho   konania   vypočul   toho   svedka   aj   krajský   súd,   pričom   zistil,   že P.   R.   ako obchodný zástupca jednal v obchodnoprávnych vzťahoch so žalovanou podľa zaužívanej praxe tak, ako v mnohých iných prípadoch s inými odberateľmi, keď v prípade nezaplatenia dlžnej sumy za dodaný tovar došlo k predĺženiu   lehoty splatnosti a odberateľom, a teda ani žalovanej,   neboli   účtované   úroky   z omeškania.   Svedok   uviedol   aj to,   že   k takémuto postupu nedostal žiaden pokyn od svojich nadriadených, ale že títo o takto zaužívanej praxi mali   vedomosť   a akceptovali   ju.   Taktiež   sa   vyjadril,   že   nikdy   so žalovanou   nejednal o odpustení úrokov, len o predĺžení lehoty splatnosti jednotlivých faktúr.

Krajský   súd   dospel   k záveru,   že   v zmysle   pôvodnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi dodávateľom   a odberateľom   (žalovanou)   mohlo   dôjsť   k zmene   obsahu   dohody o podmienkach   realizácie   dodávok   tovaru   aj   ústnou   formou.   Na   základe   toho   posúdil konanie P. R., ako aj jeho obchodnoprávny vzťah so žalovanou ako vzťah, obsahom ktorého bol   vzájomný   konsenzus, ktorý   založil   zmenu   obsahu   tejto   zmluvy.   Vzhľadom   na danú skutočnosť   považoval   krajský   súd   za   preukázané,   že   žalovaná   sa nemohla   dostať do omeškania a nemohla nastať situácia, na základe ktorej by jej dodávateľ mohol účtovať úroky z omeškania. Krajský súd vyslovil názor, že aj napriek tomu, že svedok P. R. nemal oprávnenie v mene podnikateľa meniť obsah právnych vzťahov s odberateľmi, okresný súd správne   vyhodnotil   jeho   konanie   ako   konanie   v zmysle   ustanovenia   §   16   Obchodného zákonníka.

Skutkové zistenia oprel krajský súd o príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý v ustanovení § 1 ods. 2 ustanovuje, že právne vzťahy medzi podnikateľmi, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním sa spravujú podľa ustanovení tohto zákona.

Podľa   ustanovenia   §   369   ods.   1   Obchodného   zákonníka   v znení   účinnom do 31. januára 2004 ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.

Podľa   ustanovenia   §   272   ods.   1   Obchodného   zákonníka   zmluva   vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme.   Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   ak   písomne   uzavretá   zmluva   obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

Odvolací súd zároveň uviedol, že vykonanie ďalších dôkazov by neprinieslo nové objasnenie   veci,   a preto   ich   vykonanie   v danom   prípade   nemalo   význam.   Krajský   súd na záver uviedol, že „na základe jednania svedka P. R. so žalovanou nedošlo ku odpusteniu už   existujúcich   úrokov,   ale   ku   dohode   o zmene   obsahu   zmluvy,   týkajúcej   sa   splatnosti faktúr,   v dôsledku   čoho   sa   žalovaná   do   omeškania   vôbec   nedostala“. Na   základe   toho v zmysle ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku   krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a zákonný, pričom zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania a trovách štátu.  

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   krajského   súdu   vychádzajú   z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   udržateľné.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky arbitrárnosti. Vzhľadom na aplikáciu vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka, ako   aj   zákonného   ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku odvolacím súdom je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil takú aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   či   Obchodného   zákonníka,   ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri posudzovaní skutkového stavu a vyhodnotení dôkaznej situácie vychádzal   zo   zákonných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a Obchodného zákonníka. Na základe toho vyhodnotil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, a preto   ho   potvrdil.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ústavy.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 99/04-133 z 28. apríla 2005 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne   závery   krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy, a to najmä vo vzťahu k zakladaným právam podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ústavy, ktorých porušenie namieta (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutia   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Aj napriek tomu, že sťažnosť nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu v zmysle ustanovení zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť odmietol. Nevyzýval pritom   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   podania,   pretože   ani   ich   odstránením by nebolo možné prijať sťažnosť na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005