znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického,   bytom   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   V.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej   namieta   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod D 2730/92, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ďalej práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   D 2730/92.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 27. októbra 2004 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil svojím podaním z 15. novembra 2004.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že namieta porušenie svojich práv v dedičskom konaní po poručiteľke M. A. ( ďalej len „poručiteľka“), ktorá bola sťažovateľovou tetou a zomrela. Predmetné dedičské konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. D 2730/92.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je vyporiadanie   dedičstva   po   poručiteľke „na   mŕtvom bode   pre   nedostatok   v   legislatíve   tohto   štátu“. Sťažovateľ   v priebehu   tohto   dedičského konania vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle platnej právnej úpravy bol jediným dedičom po poručiteľke štát, požiadal notára, aby dedičské konanie prerušil „až do doby vytvorenia podmienok na toto dedičstvo pre nás oprávnených“.

Dňa 16. novembra 1995 okresný súd rozhodol v predmetnej veci uznesením sp. zn. D 2730/92 (Dnot 599/93), ktorým dedičské konanie po poručiteľke prerušil a uložil „jednej z osôb,   ktorá si robila nárok na toto dedičstvo,   splnenie určitej,   ale podľa sťažovateľa nereálnej   úlohy“.   Sťažovateľ   v mene   účastníčky   konania   K.   S.   podal   proti   tomuto uzneseniu zo 16. novembra 1995 odvolanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. júna 1996 podľa sťažovateľových informácií uznesenie okresného súdu zo 16. novembra 1995 zrušil. Okresný súd následne uznesením sp. zn. D 2730/92, Dnot   86/97   z 29.   mája   1998   konanie   v predmetnej   veci   zastavil   pre   nemajetnosť poručiteľky.

V rámci   odôvodnenia   porušenia   čl.   20   ústavy,   čl.   1   dohovoru   a čl.   11   listiny sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol: „Zásahy   štátnych   orgánov   do   namietaných ústavných práv i Listiny..., ako aj Dohovoru podľa sťažovateľa spočívajú v následovnom

a) po línii štátu, ako celku tkvejú v tom, že Slovenská republika označené práva na dedenie síce každému teoreticky zaručuje, tým že ho v najvyšších normách právnej sily, ako sú ústava,   Listina...,   ale aj Dohovorom deklaruje,   ale v skutočnosti   pre   inkompatibilitu našich zákonov práve s týmito právnymi normami, nemôže ho v praktickej podobe naplniť. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti tvrdí, že on nemôže za to, že poručiteľka – jeho teta a súčasne krstná matka v jednej osobe zomrela o celých 10 rokov skôr, ako by sa to až podľa terajších právnych noriem hodilo! To je súčasne odpoveď aj na otázku, ako si bolo možné toto právo na dedičstvo podľa ústavného súdu chrániť, keď si ho sťažovateľ nemohol ani len dodnes vydobyť.

b) je nesporné, že Okresný súd v Prešove, (keď je vôbec pravdou, že toto dedičstvo dňa 29. V. 1998 ukončil jeho zastavením – pozn.) porušil zákon i ústavné právo dedičov vlastniť majetok aj tým, že skoro dva roky bol v tejto veci nečinný, čím zapríčinil prieťah v konaní   a nerešpektoval   tým   ani   ods.   1)   čl.   6   Dohovoru   z hľadiska   prejednania   veci v primeranej lehote, už nehovoriac o tom, že toto dedičstvo sa skončilo schválne práve tak, ako sa skončilo. (...)“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavný   súd   požiadal,   aby   svojím nálezom vyslovil, že ním označené práva podľa čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva podľa čl. 11 a čl. 38 ods. 2 listiny boli postupom okresného súdu v predmetnom konaní porušené, ďalej aby prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a zároveň zaviazal okresný súd aj k úhrade trov konania na účet jeho právneho zástupcu.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. Spr 1338/04 z 10. januára 2005 prostredníctvom svojho podpredsedu. Vo svojom   vyjadrení   podal   prehľad   procesných   úkonov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 2730/92, Dnot 86/97 a následne uviedol: „2. Z obsahu spisu Okresného súdu Prešov pod č. k. D 2730/92 vyplýva, že sťažovateľ Ján Komanický – Ioan Kornelij Komanický – nie je účastníkom konania. Vzhľadom na túto skutočnosť v tomto konaní nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. 3.   Konanie   vedené   pod   č.   k.   D   2730/92   v spojení   s pôvodným   konaním   D   1106/81 Okresného súdu v Prešove je právoplatne skončené.“

Z obsahu spisového materiálu vo veci ústavný súd zistil, že podaním zo 14. februára 1992   doplneným podaním   z 24.   februára 1992 si   na okresnom   súde   uplatnila nárok na dedičstvo po poručiteľke K. S., bytom P. Podaním z 13. apríla 1992 požiadal sťažovateľ na základe plnej moci, ktorá však k jeho podaniu nebola pripojená, o vykonanie „náhradného dedičského   konania“ po   poručiteľke.   Okresný   súd   29. apríla   1993   poveril   vykonaním úkonov v predmetnom dedičskom konaní notárku JUDr. V. Č.

Uznesením sp. zn. D 2730/92, Dnot 599/93 zo 16. novembra 1995 dedičské konanie v predmetnej veci prerušil a súčasne v ňom uložil K. S. povinnosť, aby v lehote 30 dní odo dňa jeho právoplatnosti podala „žalobu na Okresnom súde v Prešove, aby súd rozhodol, že K. S. je dedičkou po neb. M. A., pretože táto žila s poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka   pred   jej   smrťou   v spoločnej   domácnosti   a z tohto   dôvodu   sa   starala   o spoločnú domácnosť alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa“.

Podaním   z 8.   februára   1996   (doručeným   9.   februára   1996)   podal   sťažovateľ   ako zástupca K. S. odvolanie proti uzneseniu sp. zn. D 2730/92, Dnot 599/93 zo 16. novembra 1995.

Spisový materiál v predmetnej veci bol následne 9. apríla 1996 doručený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní. Uznesením č. k. 15 Co 121/96-30 z 28. júna 1996 krajský súd zrušil uznesenie zo 16. novembra 1995 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.   Okresnému   súdu   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   následne   doručený 19. augusta 1996.

Okresný súd 28. júla 1997 poveril vykonaním úkonov v predmetnej dedičskej veci notárku JUDr. K. P., S.

Sťažovateľ   listom   z 21.   apríla   1996   požiadal   ako   zástupca   K.   S.   opätovne   bez predloženia plnej moci o zastavenie predmetného dedičského konania.

Uznesením sp. zn. D 2730/92, Dnot 86/97, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. mája 1998, okresný súd konanie v predmetnej veci zastavil a súčasne priznal odmenu notárke JUDr. K. P.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánom štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nebol účastníkom konania, v rámci ktorého podľa neho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 11 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Článok 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy poskytujú ochranu pred porušením základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   v konaní   pred   súdom   len   jeho účastníkovi, pretože len vo vzťahu k nemu sa plní účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01).

Keďže   sťažovateľ   nebol   účastníkom   predmetného   konania,   v ktorom   namieta porušenie   svojich   práv,   nemohol   byť   ani   na   svojich   uvedených   právach   postupom okresného súdu dotknutý.

Podľa právnej úpravy platnej v čase smrti poručiteľky, ktorá zomrela bez zanechania závetu,   sťažovateľ   nepatril   do   okruhu   zákonných   dedičov   (§   473   a nasl.   Občianskeho zákonníka), nemohla u neho existovať ani legitímna nádej na prípadné pre neho priaznivé rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k majetku poručiteľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   k namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy, čl. 1 dohovoru a čl. 11 listiny postupom okresného súdu taktiež nemohlo dôjsť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005