znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 232/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. I., P., ktorou namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl.   46   ods.   1   a práva   vlastniť   majetok   a rovnosti   obsahu   a ochrany   vlastníckeho   práva všetkých vlastníkov podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 77/2003 z 30. júna 2003, a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. I.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2003 doručená sťažnosť A. I., P., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a práva vlastniť majetok a rovnosti obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 77/2003 z 30. júna 2003.

V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľku zastupuje J. I., P.   Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa pred ústavným súdom môže každý domáhať ochrany len ich vlastných práv, teda (okrem   prípadov   neplnoletosti   a obmedzenia   alebo   pozbavenia   spôsobilosti   na   právne úkony) prichádza v konaní pred ústavným súdom do úvahy len povinné právne zastúpenie advokátom   alebo   komerčným   právnikom.   Sťažnosť   však   podpísala   aj   sťažovateľka,   čo ústavnému súdu umožňuje konať vo veci.

Porušenie   svojich   uvedených   práv   vidí   sťažovateľka   vo   vecnej   nesprávnosti uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   77/2003,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 C 50/02-69 z 28. februára 2003 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku vo výške 2 084 Sk.

Sťažovateľka sa v susedskom spore domáha náhrady škody vo výške 250 000 Sk a sprístupnenia nehnuteľnosti odporcu. Sťažovateľke bola uznesením krajského súdu ako súdu   odvolacieho sp. zn. 12 Co 2194/02 zo 16. januára 2003 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 5/6. Suma 2 084 Sk teda predstavuje 1/6 súdneho poplatku, ktorú sťažovateľka bola naďalej povinná zaplatiť.  

Odôvodnenie sťažovateľkinej sťažnosti spočíva skoro výlučne v opise a hodnotení predmetu jej susedského sporu o náhradu škody. Netýka sa však otázky zastavenia konania ani toho, či jej povinnosť zaplatiť súdny poplatok v podstatne zníženej výške bránila v prístupe k súdnej ochrane.

Sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Co 77/2009 z 30. júna 2000, vrátil vec Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a oslobodil ju od platenia súdnych poplatkov.

Ústavný   súd   sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   skúmal,   či   sťažnosť   má všeobecné a osobitné náležitosti   podľa   §   20   a   §   50   zákona o ústavnom   súde,   či   nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným, podaná oneskorene a či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, prípadne výnimočne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03-8).

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok patrí medzi zákonné podmienky domáhania sa súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda nezaplatenie súdneho poplatku v zákonom stanovenej výške znamená, že sťažovateľka sa na súde nedomáhala svojho práva zákonom ustanoveným postupom. Ak teda krajský súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku a postupoval pritom tak, ako to vyžaduje zákon (Občiansky súdny poriadok), tak tým v okolnostiach prípadu ani nemohol porušiť sťažovateľkino právo na prístup k súdu. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Co 77/2003 sa naviac netýka súdneho poplatku, ale len vymedzuje nevyhnutný zákonný dôsledok z faktu jeho nezaplatenia.

Samotná výška súdneho poplatku bola koniec koncov určená v súlade so zákonom uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 2194/02 zo 16. januára 2003, ktorým bolo zároveň rozhodnuté,   že   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   sťažovateľke   nepriznáva   v plnom rozsahu, ale len v rozsahu 5/6. Toto uznesenie však sťažovateľka v minulosti v zákonnej lehote pred ústavným súdom nenapadla.

V okolnostiach   prípadu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o čiastočnom   oslobodení sťažovateľky   od   súdnych   poplatkov   zobral   do   úvahy   príjmové   a majetkové   pomery sťažovateľky   a jeho   záver   vychádzal   z výslovnej   snahy   umožniť   sťažovateľke   prístup k súdnej ochrane jej práv. Závery krajského súdu nemožno pokladať za svojvoľné. Výška súdneho poplatku,   ktorý   mala sťažovateľka   zaplatiť,   nie je v zjavnom   nepomere ku   jej pomerom krajským súdom zisteným.

Možnosť porušenia sťažovateľkiných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa odvodzuje od možnosti porušenia jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   v danom   prípade   nemohlo byť porušené   navrhovateľkino   právo   na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohli byť porušené ani jej práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Preto ústavný súd nevyzýval sťažovateľku ani na odstránenie ďalších nedostatkov jej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003