znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 231/2012-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o   prijatej   sťažnosti   Mgr.   D.   S.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   B.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 15/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 244/2002) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného súdu   Poprad   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   15/2012   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 10 C 244/2002) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 15/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. D. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Poprad   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. D. S. trovy konania v sume 262,26 € (slovom dvestošesťdesiatdva eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokáta JUDr. M. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 231/2012-24 z 13. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti na konanie sťažnosť Mgr. D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 15/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 244/2002).

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr/130/2012 zo 4. mája 2012 okrem iného uviedol: „ Sme toho názoru, že sťažnosť nie je dôvodná. Návrh na začatie konania vo veci sp. zn. 10 C/244/2002 bol na tunajšom súde podaný dňa 20. 03. 2002. Vec bola pridelená na prejednanie zákonnej sudkyni Mgr. M. P., Dr., ktorá vyslovila vo veci predpojatosť a následne dňom 26. 03. 2002 bola vec pridelená na prejednanie sudkyni JUDr. G. K. Zákonná sudkyňa rozhodla dňa 15. 04. 2002 o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Taktiež dňa 30. 04. 2002 podal námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni. Odvolací súd o odvolaní rozhodol dňa 8. 3. 2003. Vzhľadom na preloženie konajúcej sudkyne na Krajský súd v Prešove dňom 2. 7. 2004   bola   vec   pridelená   na   prejednanie   sudkyni   JUDr.   M.   K.   Vo   veci   boli   vytýčené pojednávania na deň 17. 9. 2004, 14. 10. 2004, ktoré boli odročené na žiadosť sťažovateľa, potom na deň 5. 11. 2004, 21. 1. 2005 a na deň 4. 3. 2005, kedy bol vo veci vyhlásený rozsudok. Sťažovateľ podal voči rozsudku odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 13. 09. 2007 bol potvrdený rozsudok súdu I. stupňa.

Dňa   3.   12.   2007   podal   sťažovateľ   vo   veci   dovolanie.   Spis   bol   predložený dovolaciemu súdu, ktorý vrátil spis tunajšiemu súdu za účelom ďalšieho dokazovania, za účelom   výsluchu   svedkov.   Dňa   20.   6.   2008   sťažovateľ   podal   námietku   zaujatosti   voči konajúcej   sudkyni v   dôsledku čoho musel   byť spis predložený   odvolaciemu   súdu,   ktorý uznesením   zo   dňa   12.   08.   2008   rozhodol   tak,   že   konajúca   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z rozhodovania a prejednávania veci. Po vrátení spisu sudkyňa vykonala výsluch svedkov podľa pokynov dovolacieho súdu a následne bol spis vrátený dovolaciemu súdu.

Najvyšší súd... uznesením č. k. 5 Cdo 301/2008 zo dňa 2. 12. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vrátil vec na ďalšie konanie. Dňa 4. 10. 2010 bol vo veci podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia. Z tohto dôvodu Krajský súd... dňa 14. 10. 2010 vrátil tunajšiemu súdu spis a dňa 2. 11. 2010 bolo rozhodnuté tak, že súd nariadil predbežné   opatrenie.   Zo   strany   právneho   zástupcu   navrhovateľa   bolo   vo   veci   podané odvolanie. Odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a uznesením zo dňa 24. 2. 2011 zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 1. 4. 2011 konajúca sudkyňa vyslovila vo veci svoju zaujatosť z dôvodu, že sťažovateľ vedie proti nej konanie o ochranu osobnosti. Krajský súd v Prešove zo dňa 21. 4. 2011   rozhodol,   že   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z   prejednávania   veci.   Dňa   14.   06.   2011 sťažovatelia podali návrh na zrušenie predbežného opatrenia. Dňom 11. 08. 2011 bol z ich strany zaplatený súdny poplatok a súd o návrhu rozhodol uznesením zo dňa 6. 9. 2011 tak, že návrh zamietol. Zároveň bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 27. 10. 2011, avšak dňa 26. 9. 2011 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu v dôsledku čoho bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove, ktorý o odvolaní rozhodol dňa 29. 11. 2011 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil.

Zároveň dňa 7. 10. 2011 zo strany právneho zástupcu navrhovateľky bol podaný návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde... pod sp. zn. 1 S/77/2011. O návrhu na prerušenie konania rozhodol súd dňa 13. 2. 2012 tak, že konanie prerušil, pretože rozhodnutie v uvedenej veci má právny význam pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ podal voči uvedenému uzneseniu odvolanie a z tohto dôvodu bol dňa 5. 4. 2012 spis predložený na rozhodnutie odvolacieho súdu.

Vzhľadom na vyššie   uvedené máme   za to,   že zo   strany   Okresného   súdu Poprad nedošlo k prieťahom pri prejednávaní veci. Poukazujeme na to, že z hľadiska právnej a najmä skutkovej zložitosti ide o vec náročnú, kde pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie najmä výsluchom viacerých svedkov a zabezpečovaním listinných dôkazov. Celkovú dĺžku konania ovplyvnila aj tá skutočnosť, že vec musela byť opakovane predkladaná odvolaciemu súdu vzhľadom na vznesené námietky zaujatosti zo strany navrhovateľa voči konajúcim sudcom, ako aj z dôvodov odvolania sťažovateľa voči viacerým uzneseniam procesného charakteru...“.

Rovnaké procesné úkony okresného súdu v namietanom konaní zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa uznesením   sp.   zn.   6   Co/77/2012   z 27.   júna   2012   zmenil   uznesenie   okresného   súdu z 13. februára   2012   (ktorým   prerušil   konanie   o   neplatnosť   darovacej   zmluvy do právoplatnosti iného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 S/77/2011) tak, že návrh žalobkyne zamietol.

Dňa 10. septembra 2012 okresný súd určil termín pojednávania na 26. október 2012.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 28. septembra 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 231/2012-24 zo dňa 13. 6. 2012 prijal sťažnosť Mgr. D. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad vedenom pod sp. zn. 11 C 15/2012, pôvodne vedenom pod sp, zn. 10 C 244/2002 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ využíva možnosť vyjadriť sa k stanovisku Okresného súdu Poprad, keď uvádza, že v konaní vedenom pod pôvodnou sp. zn. 10 C 244/2002 vždy iniciatívne a od samého začiatku konania navrhoval relevantné dôkazy tak listinné, ako aj výsluch svedkov a vyhotovenie znaleckého posudku na objektívne posúdenie predmetu sporu, čo mu zo strany konajúcej sudkyne bolo JUDr. K. v celosti zamietnuté.

Nie zavinením sťažovateľa, prípadne jeho nečinnosťou je v súčasnosti, t. j. po 10 rokoch a šiestich mesiacoch trvania predmetu sporu právny stav taký, že iba teraz začne súd prvého stupňa vykonávať dôkazy, ktoré navrhoval vykonať ešte na prvom pojednávaní, pričom prvé pojednávanie prvostupňový súd určil a uskutočnilo sa dňa 5. 11. 2004 a ako je zrejmé,   súd   všetky   ním   navrhované   dôkazy   zamietol   a   vyjadrenia   sťažovateľa,   ako   aj procesné   návrhy   spochybňujúce   znalecký   posudok   a   konflikt   záujmov   ustanovenej opatrovníčky   k   predmetu   konania   a   účastníkom   konania   konajúca   sudkyňa   JUDr.   K. neakceptovala a počas celého konania na ne neprihliadala. Všetky návrhy sťažovateľom podané boli zamietnuté, aj keď tak sťažovateľ činil na troch nariadených pojednávaniach. Rozhodnutie o predmete sporu je výlučne v právomoci všeobecných súdov. Nie je predmetom   ďalšieho   konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   sťažovateľom uvádzaná   skutočnosť,   že   predmetom   sporu   je   určenie   absolútnej   neplatností   právneho úkonu (pre údajnú duševnú poruchu matky sťažovateľa a to darovacej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice dňa 18. 11. 1997, kedy na Notárskom úrade v Poprade u prom. práv. O. P. bola spísaná Notárska zápisnica N 438/97, Nz 449/97, ktorou jeho matka A. S. darovala   synovi   -   sťažovateľovi   znehodnotené   a   v   pôvodnom   stave   nachádzajúce   sa nehnuteľnosti zapísané na LV 1980 v k. ú. S.

Všeobecnému súdu - konajúcemu súdu, ktorým je Okresný súd Poprad sťažovateľ uviedol tú podstatnú skutočnosť, že jeho matka vtom istom období D. M., rod. S., ktorá je od roku   2001   súdom   ustanovenou   opatrovníčkou   matke   sťažovateľa   darovala   vedľajšiu nehnuteľnosť zapísanú na LV 1936 v k. ú. S. a to formou notárskej zápisnice N 41/98 spísanej prom. práv. O. P., ktorú p. M. nespochybňuje a o ktorej tvrdí, že je platná a účinná

- D. M. je sestrou sťažovateľa. Sťažovateľom uvádzaná skutočnosť v procese rozhodovania súdu nenašla vyjadrenie v rozhodnutí súdu o tejto skutočnosti.

Z dôvodu, že Ústavný súd SR rozhodol a prijal sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   k   ďalším   skutočnostiam uvádzaných v písomných vyjadreniach Okresného súdu Poprad sa sťažovateľ nevyjadruje. Vzhľadom na súčasnú skutočnosť a viac ako 10 rokov pretrvávajúce neisté právne postavenie sťažovateľa ako vlastníka nehnuteľností zapísaných na LV 1930 k. ú. S., ktoré od roku 1997 finančne zhodnotil o viac ako 120 000,00 EUR a na ktorých od roku 2002 je uvádzaná obmedzujúca poznámka v zapísanom predbežnom opatrení vydanom Okresným súdom Poprad, sťažovateľ je presvedčený, že výška nemajetkovej ujmy 3 000,00 EUR je k dĺžke konania a obmedzeniu jeho vlastníckeho práva a tým aj jeho finančne stratených investícií do uvedených nehnuteľností je neprimeraná.

V prípade, že by bol konajúci súd riadne konal a o nároku rozhodol, sťažovateľ by uplatňoval na príslušnom súde právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči vlastnícke za vložené investície a zhodnotenie nehnuteľnosti zapísaných v LV č. 1980 k. ú. S., pokiaľ by súd takejto žalobe vyhovel. K dnešnému dňu by boli ukončené konania, či by v nich bol sťažovateľ   úspešný,   resp.   neúspešný.   Takto   stav   sporových   konaní   by   bol   ukončený a ukončilo by sa tým aj neisté postavenie sťažovateľa.

Pri posudzovaní upravenej nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľ požaduje, poukazuje na   zákonnú   skutočnosť   -   súdny   poplatok   z   bezdôvodného   obohatenia   pri   jeho   výške 120 000 000,00 Eur predstavuje 7 200,00 EUR.

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní prihliadol na závažnosť spôsobovanej ujmy sťažovateľovi spôsobenou viac ako 10 ročnou nečinnosťou Okresného   súdu   Poprad,   skutočnosťou,   že   viac   ako   10   rokov   sú   obmedzované   jeho vlastnícke práva nariadeným predbežným opatrením a preto sťažovateľ navrhuje v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zmenu uplatneného finančného zadosťučinenia z pôvodnej sumy 3 000,00 EUR na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 200,00 EUR. Sťažovateľ zároveň oznamuje, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.“ Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej okresným súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj charakter veci.   Predmetom   sporu   je   návrh   o   neplatnosť   darovacej   zmluvy   s   prísl.   podaný   proti sťažovateľovi   ako   odporcovi.   V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   predmetný   spor po právnej   stránke   hodnotí   ako   bežnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.   Takéto   návrhy   sú   dlhodobo   štandardnou   súčasťou   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripúšťa, že „pre rozhodnutie   vo   veci   bolo   potrebné   vykonať   rozsiahlejšie   dokazovanie   najmä   výsluchom viacerých svedkov a zabezpečovaním listinných dôkazov“, ale zároveň konštatuje, že ani prípadná skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že aj správanie sťažovateľa prispelo k doterajšej dĺžke posudzovaného konania. Na jeho priebeh malo vplyv početné   využívanie   opravných   prostriedkov   sťažovateľom   proti   takmer   všetkým rozhodnutiam   okresného   súdu   vydávaným   v   priebehu   konania   (napr.   odvolania   proti nariadenému   predbežnému   opatreniu   z   15.   apríla   2002,   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 4. marca   2005,   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   63/06 z 13. septembra 2007 a odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 C/244/2002 z 2. novembra   2010),   ako   aj   opakované   podávanie   námietok   zaujatosti   proti   konajúcim sudcom (ale aj sudkyni pôsobiacej na krajskom súde) v podaniach sťažovateľa z 30. apríla 2002,   13.   februára   2006   a   18.   júna 2008   doplnenú   30.   júla 2008.   Z   obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Nc 45/02 z 27. mája 2002, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Nc   7/2007   z   28.   mája   2007,   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 13 Ncc 8/2008   z   12.   augusta   2008   totiž   vyplýva,   že   ani   jedna   zo   sťažovateľom podaných námietok zaujatosti nebola úspešná.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľa   bral   do   úvahy   tú   skutočnosť, že sťažovateľ ako účastník konania sám podával opravné prostriedky, ktoré síce mali vplyv na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ale   na   tieto   úkony   má   sťažovateľ   právo.   Ak   v   dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k   predĺženiu   konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní a vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Ústavný súd na základe svojich   zistení konštatuje, že   i   keď v priebehu takmer viac ako   10-ročného konania bolo zistené iba jedno väčšie obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 12 mesiacov, od 30. júla 2003, keď bol spis vrátený z krajského súdu, do 18. augusta 2004, keď určil termín pojednávania na 17. september 2004, a nemožno mu vytknúť inú dlhodobejšiu nečinnosť, v danom prípade je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, že počas 10 rokov nie je ešte v spore účastníkov konania právoplatne rozhodnuté (hoci na tomto konštatovaní nesie svoj nemalý podiel aj krajský súd, ktorý odňal sťažovateľovi právo na reálny prístup k súdu, a z toho dôvodu boli zrušené aj rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu).

Vzhľadom na uvedené zistenia preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.

Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty   dotknutej osoby do   tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 11 C 15/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 244/2002) bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 200 € najmä s ohľadom na dlhoročné prieťahy a na spôsob, akým došlo k porušeniu jeho základného práva.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia prihliadol na tú skutočnosť, že sám sťažovateľ sa svojím správaním podieľal na vzniknutých prieťahoch (pozri bod 2 stranu 8 nálezu), a za týchto okolností ústavný súd rozhodol, že priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € je primerané okolnostiam danej veci.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. M. B. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 262,26 € za dva úkony právnej služby, ktoré bližšie neupresnil. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   zistil,   že   uplatnená   náhrada   trov konania v sume 262,26 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2012 a dvakrát režijný paušál) je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom, a preto neodporuje tejto vyhláške. Z uvedeného dôvodu priznal sťažovateľovi trovy konania v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012