znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 231/2010-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.   o.,   S.,   zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/124/2009 z 26. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Sžo/124/2009 z 26. januára 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo/124/2009   z 26. januára 2010   z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti   M., spol. s r. o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 231/2010-13 z 1. júna 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo/124/2009 z 26. januára 2010.

Po prijatí sťažnosti sa k veci vyjadril najvyšší súd, ktorý vo svojom podaní z 28. júna 2010 doručenom ústavnému súdu 2. júla 2010 okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal na základe sťažovateľkou podaného odvolania v rozsahu a v jeho medziach (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 15 S/24/2008-33 zo 17. decembra 2008 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR... (156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu sťažovateľky nie je možné priznať úspech.

Najvyšší súd vyporiadajúc sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v odvolaní pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1,2 a § 247 ods. 1 OSP, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1, a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") ako aj § 7 ods. 5a 6 a § 17 ods. 2, písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z., keď z pripojeného administratívneho spisu zistil, že rozhodnutím č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v N. pre N. ako príslušný orgán podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 182/2002 Z. z. a § 19 ods. 6 a 7 zákona č. 529/2002 Z. z., v súlade s § 17 ods. 2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z. uložil sťažovateľke pokutu vo výške 3485,36 eura (105 000 Sk) za správny delikt podľa § 7 ods. 5 zákona č. 529/2002 Z. z. za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 viazala odber zálohovaných pivových fliaš zn... na nákup tovaru a za správny delikt podľa § 7 ods. 6 zákona č. 529/2002 Z. z. za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 neinformovala spotrebiteľa   o   výške   zálohy   pre   jednotlivé   druhy   obalov   žiadnym   spôsobom,   a   že rozhodnutím č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008 Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie,   podlá   §   59   ods.   2   Správneho   poriadku odvolanie   podané   žalobcom   zamietla   a   rozhodnutie   Inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej inšpekcie v N...   č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008 potvrdila, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vyporiadala s so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky. Sťažovateľkou namietané   konkrétne nedostatky   týkajúce   sa zisťovania   skutkového stavu   veci   v   správnom   konaní   najvyšší   súd   po   dôkladnom   posúdení   vyhodnotil   ako nedôvodné.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní ďalej vychádzal zo zodpovednosti za správny delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb

- podnikateľov.

Poukázal na to, že pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise a že pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových   znakov   správneho   deliktu,   obsiahnutých   v   pozitívnej   právnej   úprave.   Za všeobecné   pojmové   znaky   správneho   deliktu   možno   považovať   najmä   konanie, protiprávnosť,   sankcionovateľnosť,   zodpovedná   osoba,   zavinenie   (okrem   prípadov konštrukcie zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie) a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom.

Posudzujúc   námietky   sťažovateľky   najvyšší   súd   uviedol,   že   správny   poriadok   je založený na základných zásadách,   medzi   ktoré   nepochybne patrí   aj zásada materiálnej (objektívnej) pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za týmto účelom správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný obstarať potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj rozsah   dokazovania   záleží   len   na   jeho   uvážení.   Na   druhej   strane   však   so   zákonnom neobmedzenou voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho obligatórna   povinnosť   náležíte   v   odôvodnení   rozhodnutia   objasniť   dôvody   nevykonania ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi konania.

Najvyšší   súd vo   svojom rozhodnutí   poukázal   i   na   to,   že podkladom pre   vydanie rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam o vykonanej kontrole a   zistených   nedostatkoch,   spísaný   dňa   12.   marca   2008   inšpektormi   SOI,   nesporne preukazujúci   protiprávne   konanie   sťažovateľky   spočívajúce   v   nerešpektovaní   zákonných povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. Berúc do úvahy, že deliktuálne konanie sťažovateľky bolo nespochybniteľné preukázané inšpekčným záznamom podpísaným   bez   pripomienok   vedúcou   prevádzkarne   M.   Z.,   považoval   najvyšší   súd rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších svedkov a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímne.

K námietke sťažovateľky o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní, najvyšší   súd   konštatoval,   že   táto   neobstojí,   pretože   správny   poriadok   predpokladá   dve formy   správneho   konania   a   to   ústnu   formu   a   formu   písomnú.   Nariadenie   ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 529/2002 Z. z., v súlade s ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta, neukladá príslušným správnym orgánom povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a keďže pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj správnym orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní,   zvoliac   si   písomnú   formu   správneho   konania,   postupovali   tieto   orgány   v súlade   s   ustanoveniami   správneho   poriadku.   Poukazujúc   na   uvedené   je   nesporné,   že žalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu, uplatnenie ktorej sťažovateľka v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy nevykonal dôkazy   sťažovateľkou   navrhnuté,   dôvodiac   v   rozhodnutí   ich   účelovosť   a   nepotrebnosť, keďže skutkový stav veci bol náležité zistený.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na trestnoprávny charakter správneho deliktu a z neho vyplývajúcu obligatórnosť ústneho pojednávania v správnom konaní, tento jej názor nemá oporu   nielen v správnom   poriadku (§   21)   ale   ani   v Rezolúcii   {77)31   schválenej Výborom ministrov dňa 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom   čl.   I   ods.   1   v   zmysle   ktorého   právo   byť   vypočutý   znamená   možnosť   účastníka správneho   aktu   vyjadriť   sa   ku   skutočnému   stavu   veci   a   k   dôkazom   ako   aj   možnosť navrhovať dôkazy a v zmysle ods. 2 tohto článku právo byť informovaný včas a spôsobom zodpovedajúcom veci opravách stanovených v odseku 1. V danej veci nemôže obstáť ani poukazovanie na judikatúru, ktorú sťažovateľka uvádza, nakoľko táto sa týka konania o priestupkoch.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťažovateľkou však nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je definované ani v zákone o priestupkoch ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. je správnym deliktom poškodzujúcim spotrebiteľa, a preto na jeho prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti)   zakotvený v čl.   2 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky znamená,   že viazanosť   štátu   právom   sa   musí   uplatňovať   jednak   v   oblasti   viazanosti   štátu   ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.

V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon.

Problematika správneho trestania je veľmi zložitá, lebo subsumuje jednak priestupky fyzických osôb, ktoré sú upravené v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších   predpisov,   ale   aj   rozsiahlu   oblasť   správneho   trestania   právnických   osôb   a fyzických osôb - podnikateľov.

Základom   administratívnej   zodpovednosti   právnických   osôb   a   fyzických   osôb   - podnikateľov je zodpovednosť za správny delikt.

Pokiaľ ide o správne delikty právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnej dobe obsahuje asi sedemdesiat právnych predpisov, ktoré upravujú ukladanie sankcií právnickým osobám   za   porušenie   právnych   predpisov.   Zákonov   zakotvujúcich   skutkové   podstaty správnych deliktov najmä v poslednom období stále pribúda. Inštitút správneho deliktu vystupuje   do popredia   v súvislosti s požiadavkou   zabezpečiť   riadne   plnenie   povinností, ktoré pre právnické osoby vyplývajú zo zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   alebo   sú   im   uložené   na   ich   základe.   Právna   úprava   správnych   deliktov   je nejednotná a roztrieštená.

Ako je aj uvedené v sťažnosťou napadnutom rozsudku pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise. Pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória   aj   prax   zo   všeobecných   pojmových   znakov   správneho   deliktu,   obsiahnutých   v pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä: konanie, protiprávnosť, trestnosť zodpovednú osobu a znaky deliktu sú stanovené zákonom.

Naproti   tomu   priestupkom   je   zavinené   konanie,   ktoré   porušuje   alebo   ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v priestupkovom alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt alebo o trestný čin (§ 2 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

Správne orgány teda v rámci uplatňovania administratívnoprávnej zodpovedností okrem priestupkov rozhodujú aj o tzv. iných správnych deliktoch, pričom na konanie o správnom delikte sa režim priestupkového práva nevzťahuje (k tomu napr. Rs 17/2001 - Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2000, sp. zn, 5 Sž 67/00, 5 Sž 68/00).

Z uvedeného je zrejmé, že neobstojí ani námietka, že iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky {vo vecí sp. zn. 2 Sžo 200/2009) za podobného skutkového a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009, v tejto veci iný senát posúdil porušenie § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťažovateľkou ako priestupok a konanie správneho orgánu ako konanie priestupkové, keď vo svojom rozhodnutí uvádza:

„Je   pravdou,   ako   uvádza   právny   zástupca   žalobcu,   zákon   o   priestupkoch   v ustanovení   §   73   ods.   2   zakotvuje   základné   procesné   práva   a   povinnosti   obvineného   z priestupku   a   poskytuje   obvinenému   z   priestupku   širší   okruh   procesných   práv   a predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky.   K   výpovedi   ani   k   priznaniu   nemôže   byť   donucovaný.   Realizácia   zásady prezumpcie   neviny   znamená,   že   správny   orgán   je   povinný   dokázať   vinu   obvineného   z priestupku, a ak sú onej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo).

Taktiež odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi,   že priestupkové konania majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení. Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy a zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné. Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu.   Podľa   písm.   d)   čí.   6   obvinený   z   trestného   činu   má   právo   vypočúvať   alebo   dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia   protiprávneho   konania   na   správne   delikty   a   trestné   delikty   vnútroštátnym poriadkom.   Podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   je   potrebné   i   sankcie   v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a dospel k záveru, že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o vec trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom prieskumu je sankcia za príslušný správny delikt, kde sú vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť vyššie sankcie ako pri priestupkových veciach. Teda nesporne ide o vec trestného obvinenia a preto procesný postup správnych orgánov nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom, pretože   príslušné   ústne   pojednávanie   malo   byť   nariadené   už   v   konaní   pred   správnym orgánom prvého stupňa.

Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či z tohto hľadiska je i možné vyčítať určité chyby, t j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť a iný postup správneho orgánu by mal za   následok,   že   porušenie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   by   sa   premietlo   do skutkového stavu veci, ktorý zistil správny orgán, a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia vo   veci   samej.   Ak   by   správny   orgán   prihliadol   k   nezákonným   dôkazom   a   na   základe takýchto   dôkazov   by   postavil   skutkové   zistenia,   tak   by   potom   správny   orgán   správne konanie v predmetnej veci zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie.

Z   administratívneho   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   príslušné   správne   orgány postupovali   v   priebehu   dokazovania   v   správnom   konaní   v   rozpore   s   vyššie   uvedeným. Postupom správneho orgánu došlo okrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou   odvolacieho   orgánu   ex   offo   prihliadnuť   na   uvedené   nezákonne   vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu a nakoľko tieto skutočnosti unikli pozornosti   Krajského   súdu   v   Nitre   nemohol   potom   odvolací   súd   postupovať   inak,   než napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. a rozhodnutia správnych   orgánov   vydané   v   instantnom   postupe   ako   nezákonné   zrušiť   a   vec   vrátiť žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009, je zrejmé, že najvyšší súd v tomto rozhodnutí išiel nad rámec preskúmavanej veci a jeho rozhodnutie nezodpovedá obsahu administratívneho spisu a skutkovej podstate správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť porušením § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z.

V tejto súvislosti možno analogicky poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sž 127/96), podľa ktorého (a contrario k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009) ak správny orgán v rozhodnutí   o   uložení   pokuty   protiprávne   konanie   právnickej   osoby   kvalifikoval   ako priestupok a nie ako iný správny delikt, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (R 68/1997 ZSP).

Vychádzajúc   v   vyššie   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom rozsudku z 26. januára 2010 sp. zn. 6 Sžo 124/2009, že v danej veci pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a že od ústneho pojednávania ani nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože skutkový stav veci považoval za náležité a dostatočne zistený.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky v danej veci porušené neboli...».

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   vecnej   stránke   stanoviska   najvyššieho   súdu nevyjadril.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka   sa   dovoláva   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   (právo   na súdnu   a inú   právnu   ochranu) s odvolaním   sa   na príslušnú   judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z dôvodu, že ako účastníčka   správneho   konania   v   konaní   pred   správnymi   orgánmi   v   zmysle   zákona   č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny   poriadok“)   sa   malo v jej veci   uskutočniť ústne pojednávanie pred správnymi orgánmi aspoň na jednom stupni. Ako príklad k týmto otázkam uvádza napr. judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS   144/2006   a   tiež   aj judikatúru   ESĽP,   napr.   Kadubec proti   Slovensku   a Lauko proti Slovensku,   rozsudky   sú   z   2.   septembra   1998),   v   ktorých   išlo   o   právo   na   preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu za spáchanie priestupku všeobecným súdom. O vykonaných dôkazoch   nebola   nikdy   správnymi   orgánmi   spísaná   ani   zápisnica   a   sťažovateľka prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu (konateľa spoločnosti) nemala možnosť byť prítomná   pri   výsluchu   svedkov   (napr.   namietala   nespôsobilosť   svedka   komunikovať v slovenskom jazyku) a nemohla im klásť otázky. V tomto prípade tiež poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára 2010, ktorým iný senát najvyššieho súdu za podobného skutkového a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor, že v prípade sťažovateľky išlo o vec trestného charakteru, keď predmetom prieskumu je sankcia za príslušný správny delikt, a preto malo byť ústne pojednávanie nariadené.

Ústavný   súd   v   jej   veci   zistil,   že   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   S/24/2008 zo   17.   decembra   2008,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, B. (ďalej len „ústredný inšpektorát“) sp. zn. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008. Týmto   rozhodnutím   ústredný   inšpektorát   potvrdil   rozhodnutie   Inšpektorátu   Slovenskej obchodnej inšpekcie N. (ďalej len „inšpektorát“) sp. zn. N/0011/04/08 z 30. marca 2008 o uložení pokuty sťažovateľke v sume 105 000 Sk za porušenie § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obaloch“).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   zaujal   právny   názor,   že   žalovaný   správny orgán   nemusel   vo veci   nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho   deliktu, pretože podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (v tomto prípade zákon o obaloch to neustanovoval).

S týmto právnym názorom sa sťažovateľka nestotožňuje, keďže jej vec je „trestného charakteru“, a tým, že správne orgány ani v jednom stupni nenariadili ústne pojednávanie, porušili   aj   jej   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   v   zmysle   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na predmet konania bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či namietané skutočnosti v celom kontexte mohli spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré jej zaručuje čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ústavy.Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   6   dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Vyjadriť   sa   k   veci   je   základným   právom   účastníka   konania.   Ako   vyplýva   z predložených   súdnych   spisov,   spisov   inšpektorátu   sp.   zn.   N/0011/04/08   a   sp.   zn. N/0056/04/08 a ústredného inšpektorátu sp. zn. SK/0392/99/08 a sp. zn. SK/0641/99/08, ktoré si ústavný súd vyžiadal pre účely preskúmania, vyplýva, že i keď krajský súd pri prejednávaní   žaloby   o   preskúmanie   postupu   správnych   orgánov   nariadil   pojednávanie 17. decembra 2008 za účasti právneho zástupcu sťažovateľky a žalovaného, v okolnostiach daného   prípadu   nie   je   možné   považovať   konanie   správnych   orgánov   pri   objasňovaní správneho deliktu za dostatočné a správne, pretože sa nedal vyjadriť priamo sťažovateľke zastúpenej   konateľom   spoločnosti,   resp.   jej   štatutárnemu   zástupcovi   k   podstate   veci v správnom konaní ani na jednom stupni a súčasne neposkytol im priestor na zaujatie ich stanoviska   ku   skutkovým   zisteniam   a   výpovediam   svedkov   (obdobne   napr.   m.   m. II. ÚS 58/07 a III. ÚS 153/07).

V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné   výkladové   smernice   pre   výklad   a   uplatňovanie   zákonnej   úpravy   jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I. ÚS 49/01).

V   zmysle   judikatúry   ESĽP   a   ústavného   súdu   treba   pojmy   „trestné   obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských   štátov   dohovoru.   Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   uvedených   pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v sťažovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp.   rozsudok   vo   veci   A.P.,   M.   P.   a   T.   P.   proti   Švajčiarsku   z   29.   augusta   1997) (III. ÚS 341/2007).

Ústavný   súd   preskúmal   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   a   námietky   sťažovateľky a napokon   dospel   k   názoru,   že   v   danom   prípade   došlo   postupom   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím   o   potvrdení   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým zamietol   žalobu   sťažovateľky   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   konania,   k   takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Ústavný súd k tomu uvádza, že o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnymi orgánmi   spísaná   riadna   zápisnica   (za   účasti   štatutárneho   zástupcu,   resp.   konateľa spoločnosti)   a   sťažovateľka   sa   v   konaniach   pred   správnymi   orgánmi   (ústredným inšpektorátom   pod   sp.   zn.   SK/0392/99/08   a   predtým   inšpektorátom   pod   sp.   zn. N/0011/04/08 prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohla vyjadriť k veci ústne, nemala možnosť byť prítomná pri výsluchu svedkov a nemohla im klásť otázky, aj keď sa toho osobitne dožadovala.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl.   1   ods.   l   ústavy),   napr.   PL.   ÚS   36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So zreteľom na označený rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol   odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totožnej veci bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné   situácie   aj   v   budúcnosti.   Okrem porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak sa   verejnosti   a   ústnosti   konania   sťažovateľka   nikdy   nevzdala,   ale   výslovne   sa   jej dožadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach   príliš   formalistickou   alebo   nesprávnou,   takže   ju   objektívne   nemožno akceptovať   (obdobne   napr.   m.   m.   I.   ÚS   54/08).   V   tejto   súvislosti   navyše   iný   senát najvyššieho súdu v obdobnom prípade sťažovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára 2010).

Procesný   postup   správnych   orgánov   preto   predstavoval   protiústavný   zásah   do označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho   oprávnenia   byť   prítomný   pri   prerokovaní   veci   (vrátane   dokazovania),   predložiť argumentáciu   na   podporu   svojich   stanovísk,   vznášať   námietky   a   návrhy,   navrhovať a predkladať dôkazy   na podporu   svojich   tvrdení,   vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Uloženie pokuty je administratívno-procesnou sankciou pre účely vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom donucovacej povahy. Má predovšetkým majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní a pri výkone kontrolnej činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania. Závažnosť   ich   dopadu   je o   to   výraznejšia,   že   môžu   byť ukladané na   základe   voľného uváženia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom. Okrem toho   ich   možno   ukladať   i   opakovane   dovtedy,   kým   nebude   dosiahnutý   sledovaný   cieľ (riadny priebeh konania), čo znamená, že v danom prípade sa neprihliada ani na princíp ne bis in idem.

V danom prípade je preto ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd neakceptovaním procesných práv sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil   jej   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší   v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde].   V   danom   prípade   na   ochranu   základného   práva sťažovateľky   bolo   potrebné   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie konanie.   V   ďalšom   konaní   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti II tohto nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., L., ktorý si uplatnil trovy konania spolu v sume 303,31 €.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy právneho zastúpenia celkovo   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume   2   x   7,21   €   a   19   %   DPH,   pretože   právny   zástupca   je platcom   dane z   pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010