znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 231/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., R., R. H., R., a M. K., B., zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 18/03 z 19. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G., R. H. a M. K. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2008 doručená   sťažnosť   I.   G.,   R.   H.   a M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (ďalej len   „krajská prokuratúra“)   sp.   zn.   1 Kv   18/03 z 19. februára 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľky v rade 1 až 3 sú rómske ženy, ktoré boli nedobrovoľne   a   v   rozpore   s   platnou   právnou   úpravou   sterilizované   v   Nemocnici   s poliklinikou v K. v období 1999-2002, a to pri pôrode formou cisárskeho rezu. Sťažovateľky v rade 1. a 3. neposkytli k zákroku platný súhlas, keďže boli v čase vykonania zákroku neplnoleté, a na vykonanie zákroku sa vyžadoval, podľa vtedy platnej právnej úpravy aj súhlas ich zákonných zástupcov. Sťažovateľka v rade 2. neposkytla k zákroku informovaný súhlas. V dôsledku týchto skutočností boli vykonané sterilizácie nezákonné“.

Sťažovateľky   v sťažnosti   ďalej   podrobne   opisujú   postupy   orgánov   činných v trestnom   konaní od   roku   2003   v ich   veci   a tiež   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorými vyslovil   porušenie   ich   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru.   K tomu v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Na základe nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 13. 12. 2006 Krajská prokuratúra v Košiciach   rozhodnutím   1   Kv   18/03-238   zo   dňa   9.   2.   2007   zrušila   rozhodnutie vyšetrovateľky o zastavení trestného stíhania zo dňa 25. 10. 2003 a prikázala jej vo veci znovu konať. Vyšetrovateľka PZ na základe rozhodnutia krajskej prokuratúry vykonávala opätovne niektoré úkony v rámci vyšetrovania. Dňa 26. 6. 2007, 17. 7. 2007 a 14. 8. 2007 vykonala výsluchy svedkov a svedkýň - zdravotníckeho personálu nemocnice v K. Dňa 3. 7. 2007   vykonala   výsluchy   sťažovateliek   v   rade   1   a   2   a   výsluch   zákonného   zástupcu sťažovateľky v rade 1. V dňoch 4. 9. 2007 a 25. 9. 2007 vykonala policajtka konfrontácie medzi poškodenými (sťažovateľkami v rade 1. a 2.) a zdravotníckym personálom.

Dňa 20. 11. 2007 a 23. 11. 2007 vypočula opätovne sťažovateľku v rade 3 a dňa 23. 11.   2007   vykonala   konfrontáciu   medzi   sťažovateľkou   v   rade   3   a   svedkom   Š. Opakovanými   výsluchmi   sťažovateliek   orgány   činné   v   trestnom   konaní   len   ozrejmili okolnosti, ktoré im už boli známe z predchádzajúceho vyšetrovania. Taktiež konfrontácie neprispeli k odstráneniu rozporov medzi sťažovateľkami a zdravotníckym personálom. Na základe vykonaného dokazovania policajtka dňa 28. 12. 2007 vydala uznesenie, ktorým zastavila   trestné   stíhanie,   pretože   podľa   jej   názoru   skutok,   pre   ktorý   sa   viedlo   nie   je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podali sťažovateľky ako poškodené v zákonnej lehote dňa 7. 1. 2008 sťažnosť. Podľa   názoru   sťažovateliek   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   pri rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateliek   ako   poškodených   v   rámci   trestného   konania nevykonala   žiadne   opatrenia   na   odstránenie   nimi   vytýkaných   nedostatkov   vyšetrovania Namiesto   toho   rozhodnutie   vyšetrovateľky   o   zastavení   trestného   stíhania   ako   zákonné potvrdila Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach sa pritom dostatočným spôsobom nezaoberala   argumentmi   sťažovateliek   obsiahnutých   v   sťažnosti,   ktorú   podali   proti rozhodnutiu vyšetrovateľky o zastavení trestného stíhania...

Predovšetkým sťažovateľky namietali, že vyšetrovateľka sa dostatočným spôsobom nevysporiadala   s   vykonaným   dokazovaním   vykonaným   v   rámci   vyšetrovania. Vyšetrovateľka podľa ich názoru nevykonala všetky potrebné kroky k tomu, aby došlo v rámci   trestného   konania   k   vyšetreniu   všetkých   relevantných   trestných   činov,   ktoré   sa vzťahujú na akt nezákonných sterilizácií. Sťažovateľky poukazovali aj na skutočnosť, že napadnuté   uznesenie   policajtky   obsahuje   identické   dôvody,   ktoré   viedli   policajtku   k zastaveniu trestného stíhania, ako uznesenie z 25. 10. 2003. Podľa názoru sťažovateliek ani dodatočným   šetrením   a   úkonmi   vykonanými   po   rozhodnutí   prokurátorky   Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 9. 2. 2007 nedošlo k odstráneniu nedostatkov vyšetrovania, ktoré namietali poškodené už v svojej sťažnosti zo dňa 31. 10. 2003 a ktoré vytkol orgánom činným   v   trestnom   konaní   aj   vo   svojom   náleze   zo   dňa   13.   12.   2006   Ústavný   súd   SR (napr. nedostatok súhlasu zákonných zástupcov k zákroku na sťažovateľkách v rade 1. a 3. a nedostatok informovaného súhlasu v prípade sťažovateľky v rade 2., záver orgánov činných v trestnom konaní o naplnení podmienok krajnej núdze a pod. Orgány činné v trestnom konaní aj napriek tomu, že disponovali v spise dôkazmi, ktoré nasvedčovali tomu, že zo strany lekárov došlo pri vykonaní zákrokov sterilizácií k porušeniu vtedy platných právnych predpisov, čo viedlo aj k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu, tento fakt ignorovali a   namiesto   toho   vykonávali   v   rámci   trestného   vyšetrovania   úkony,   ktoré   neviedli k objasneniu veci. Navyše mnoho úkonov vykonávali len formálne a spôsobili tým zbytočné prieťahy v konaní.

Tak ako je uvedené vyššie orgány činné v trestnom konaní (vrátane prokurátorky Krajskej prokuratúry v Košiciach) sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s nedostatkom súhlasu zákonných zástupcov v prípade vykonaných zákrokov na sťažovateľkách v rade 1. a 3. (...) V   tomto   smere   považujú   rozhodnutie   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   za nedostatočne   odôvodnené.   Taktiež   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nebrali   do   úvahy okolnosti, za ktorých bol získaný súhlas k vykonaniu zákroku od sťažovateľky v rade 2., ktorý nie je v žiadnom prípade možné považovať za súhlas informovaný. Okrem toho došlo pri vykonávaní zákrokov na sťažovateľkách k porušeniu vtedy platných právnych predpisov, pretože   ako   mali   orgány   činné   v   trestnom   konaní   za   preukázané,   podpisu   žiadosti nepredchádzalo   riadne   poučenie,   ani   jedna   zo   sťažovateliek   pred   vykonaním   zákroku nepodpísala písomné vyhlásenie, že so zákrokom súhlasí a že berie na vedomie poučenie na akej miery je zákrok reparabilný.

Orgány činné v trestnom konaní sa v dôvodoch, na základe, ktorých vydali uznesenie o   zastavení   trestného   stíhania,   opätovne   opierali   najmä   o   znalecký   posudok,   ktorý   bol zadovážený za účelom objasnenia toho, či u jednotlivých poškodených existovali zdravotné indikácie   na   vykonanie   sterilizácie   alebo,   či   bol   zákrok   vykonaný   z   iných   dôvodov. Posúdenie uvedenej otázky bolo pre trestné vyšetrovanie absolútne bezpredmetné. Tieto všetky skutočnosti a aj ďalšie skutočnosti boli namietané sťažovateľkami v sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľky KUJP PZ zo dňa 24. 10. 2003 a následne aj v ich sťažnosti zo dňa 04. 1. 2008, avšak prokurátorka sa s nimi dostatočne nevysporiadala.

Sťažovateľky využili aj mimoriadny prostriedok nápravy a s poukazom na ust. § 31 ods. 1 zák. č. 153/2001 Zb. podali dňa 16. 3. 2008 na Generálnu prokuratúru SR podnet na preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   prokurátorky Krajskej   prokuratúry   v Košiciach. Generálna prokuratúra SR zatiaľ o ich podnete nerozhodla.

Sťažovateľky   sa   opätovne   (v   poradí   už   tretíkrát)   obracajú   na   Ústavný   súd   SR so sťažnosťou z toho dôvodu, že postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach nedošlo k náprave porušení ich práv garantovaných právnym poriadkom, a preto je potrebné, aby Ústavný súd rozhodol o tom, či došlo k priamemu porušeniu hmotných práv sťažovateliek postupom orgánov činných v trestnom konaní...

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby Ústavný súd SR rozhodol nálezom takto:

Krajská prokuratúra v Košiciach postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod ČVS: KUJP 15/OVVK-03 porušila základné ľudské práva a slobody sťažovateliek v rade 1 až 3 podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2 a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 3, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 14 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 19. 02. 2008, spisová značka 1 Kv 18/03, sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v Košiciach. Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná zaplatiť sťažovateľkám v rade 1 a 3 finančné zadosťučinenie vo výške po 2 500 000,- Sk (slovom dva milióny päťstotisíc korún slovenských) každej sťažovateľke a sťažovateľke v rade 2. finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 000,- Sk (slovom jeden milión päťsto tisíc korún slovenských), a to všetko v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť im a ich právnej zástupkyni trovy   konania   a   trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v   lehote   do   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Predmetom sťažnosti - ako to vyplýva z jej petitu - je tvrdenie sťažovateliek, že uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 18/03 z 19. februára 2008 došlo k porušeniu ich základných práv zaručených v čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ktoré zároveň žiadajú zrušiť.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľky   sú   v konaní   pred   ústavným   súdom kvalifikovane   právne   zastúpené.   Z petitu uvedenej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadli   iba uznesenie   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Kv   18/03   z 19. februára   2008,   ktorým   bolo zastavené   trestné   stíhanie   vo   veci   „nezákonnej   sterilizácie“   sťažovateliek.   Ústavný   súd poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   napadnutým postupom   a rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   sa   sťažovateľky   mohli   domôcť   ochrany využitím im dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadenou prokuratúrou (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré sťažovateľky aj využili, a preto situácia, na ktorú sa sťažovali,   tkvie   v rozhodnutí   nadriadenej   prokuratúry,   t.   j.   v rozhodnutí   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   sp.   zn.   IV/1   GPt 69/03-1075 z 19. mája 2008, a nie v napadnutom postupe a uznesení krajskej prokuratúry.

Právomoc generálnej prokuratúry preskúmať napadnutý postup a uznesenie krajskej prokuratúry vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskej prokuratúre v tejto veci. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnuc od ostatných okolností prípadu) by do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu generálnej prokuratúry,   nie   však   preskúmavanie   postupu   a napadnutého   uznesenia   krajskej prokuratúry,   ako   sa   toho   domáhali   sťažovateľky   v petite   sťažnosti   (mutatis   mutandis III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd teda nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry, pretože jej postup a rozhodnutie v danom prípade preskúmala generálna prokuratúra, ktorá odložila ich podnet ako nedôvodný, čo však v petite (v sťažnostnom návrhu) sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nie je ani len spomenuté.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   (   m.   m.   I.   ÚS   269/06, IV. ÚS 114/07).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008