znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 231/05-10  

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   23.   augusta 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom Mgr. P. H., B., ktorou namietal porušenie svojho „ústavného práva na zaistenie právnej ochrany a právnej istoty a ústavného práva na riadne dokazovanie“ uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II   č.   k.   Pn   2254/05-9 zo 6. mája 2005,   ako aj predchádzajúcim postupom orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2005 doručená sťažnosť JUDr. I. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. H., B., ktorou namietal porušenie svojho „ústavného práva na zaistenie právnej ochrany a právnej istoty a ústavného práva na riadne dokazovanie“ uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pn 2254/05-9 zo 6. mája 2005, ako aj predchádzajúcim postupom orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   10.   apríla   2005   podal   sťažnosť   proti uzneseniu vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru ekonomickej kriminality (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: ORP-56/OEK-B2-2005 FR zo 17. marca 2005, ktorým bolo jeho trestné oznámenie podľa ustanovenia § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.   O tejto   sťažnosti   rozhodol   prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesením č. k. Pn 2254/05-9 zo 6. mája 2005 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bolo uznesenie okresnej prokuratúry doručené 19. mája 2005.

Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru je uznesenie vyšetrovateľky o odmietnutí veci   nezákonné   a predčasné.   Podľa   neho   v danom   prípade   vyšetrovateľka   nesprávne vyhodnotila dôkaznú situáciu, ako aj obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 Trestného zákona. Sťažovateľ vyslovil názor, že jeho oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin sprenevery podľa § 248 Trestného zákona, bolo opodstatnené, pretože podľa neho konanie konkrétneho páchateľa vykazovalo všetky zákonné znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu, a to z hľadiska jej subjektu, subjektívnej stránky, objektu a objektívnej stránky. Podľa neho vyšetrovateľka teda   nesprávne   rozhodla   o odmietnutí   veci.   Z   uvedeného   dôvodu   žiadal   napadnuté uznesenie vyšetrovateľky zrušiť ako nezákonné, čomu však prokurátor nevyhovel a jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   v závere   uviedol,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   nepostupovali v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, teda že náležite nezistili skutkový stav veci v rozsahu   nevyhnutnom   na   rozhodnutie.   Podľa   neho   nevykonávali   dokazovanie, ale rozhodli len na základe podaného trestného oznámenia a svoju činnosť neorganizovali tak, aby prispeli k dôvodnosti trestného stíhania. Na základe toho sa sťažovateľ domnieva, že postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„Ústavné právo na zaistenie právnej ochrany a právnej istoty boli porušené konaním porušovateľa základného práva a slobody.

Ústavné   právo   na   riadne   dokazovanie   bolo   porušené   konaním   porušovateľa základného práva a slobody.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby v prípade publikovania nálezu ústavného súdu nebolo zverejnené jeho meno a priezvisko.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namietal postup orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci vedenej na úrade justičnej a kriminálnej polície pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-56/OEK-B2-2005   FR   a na   okresnej   prokuratúre   pod   sp.   zn. Pn 2254/05. Predovšetkým namietal nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľky o odmietnutí jeho   trestného   oznámenia   a následne   uznesenie   okresnej   prokuratúry   o zamietnutí   jeho sťažnosti, ako aj postup týchto orgánov v označenej trestnej veci.

Sťažnosť   nespĺňala   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   v zmysle   ustanovenia § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde spočívajúce v tom, že v petite návrhu sťažovateľ neuviedol porušovateľa jeho práv, neoznačil práva podľa príslušných ustanovení ústavy alebo dohovoru a neuviedol ani to, ako má podľa jeho návrhu ústavný súd rozhodnúť.

Sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   by   mal   mať predpoklady predložiť ústavnému súdu relevantný nárok.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005