znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 230/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 444/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 444/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Pezinok p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 444/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný   súd   Pezinok j e   p o v i n n ý   uhradiť   Mgr.   Ing.   J.   S.   trovy   konania v sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem   centov)   na účet advokátky JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. Ing. J. S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 230/2013-13 z 11. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 444/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 16. júla 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 9. augusta 2013. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu okresného súdu a vyjadrenie zákonnej sudkyne s chronológiou úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„24.11.2006 doručenie žaloby na Okresný súd Bratislava III,

28.11.2006 vydaný platobný rozkaz č.k. 40Ro/2901/06-8,

28.12.2006 doručenie odporu na Okresný súd Bratislava III,

5.1.2007 doručenie odporu (2.) na Okresný súd Bratislava III,

5.1 . 2007 uznesenie na zaplatenie súdneho poplatku za odpor,

12.2.2007 žiadosť odporcu o oslobodenie od súdneho poplatku,

8.3.2007 výzva OS BA III adresovaná PZN na vyjadrenie k odporu,

23.3.2007 vyjadrenie PZN k odporu,

4.ó.2007   výzva   OS   BA   III   adresovaná   odporcovi   na   predloženie   dokladov za účelom rozhodnutia o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov,

30.7.2007 uznesenie č.k.   15C/40/2007-33,   ktorým   súd   nepriznal   odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov,

10.8.2007 odvolanie odporcu,

26.10.2007 opätovná výzva OS BA III na odporcu na predloženie dokladov,

29.10.2008 vec predložená KS BA na rozhodnutie o odvolaní odporcu,

15.12.2008 uznesenie KS BA č.k. 12Co 265/2008-45, ktorým potvrdil uznesenie OS BA III zo dňa 30.7.2007 č.k. 15C 40/2007-33,

2.2.2009 návrh odporcu na zabezpečenie dôkazu,

11.2.2009   uznesenie OS PK č.k. 4C 444/2008-65, ktorým súd zamietol návrh na zabezpečenie dôkazu,

12.3.2009 odvolanie odporcu,

18.3.2009 vec predložená KS BA,

27.5.2009 uznesenie KS   BA   č.k.   8Ca   101/2009-73,   ktorým   súd   potvrdil uznesenie OS PK zo dňa 11.2.2009 č.k. 4C 444/2008-65,

9.4.2009   návrh   navrhovateľa   na   zmenu   účastníkov   konania   z   dôvodu postúpenia pohľadávky,

20.8.2009   výzva   OS   PK   na   postupníka.   aby   uviedol,   či   súhlasí   s   tým,   aby vystupoval v konaní ako navrhovateľ (§92 ods. 3 O.s.p.),

17.12.2009 urgencia na postupníka,

17.12.2009 odpoveď postupníka,

18.1.2010 uznesenie č.k.   4C   444/2008-85,   ktorým   súd   pripustil   zmenu účastníkov konania,

16.2.2010 odvolanie odporcu,

12.3.2010 vec predložená KS BA,

31.3.2011 uznesenie KS   BA   č.k.   7Co   96/10-101,   ktorým   súd   odmietol odvolanie odporcu,

2.6.2011   pokyn   pre   kanceláriu   na   doručenie   uznesenia   KS   BA   účastníkom konania,

30.3.2012 termín pojednávania, prítomní PZN a odporca,

10.4.2012 doloženie listín zo strany navrhovateľa,

10.5.2012doručovanie listín odporcovi,

11.9.2012 termín pojednávania, prítomní PZN, odporca a svedok,

11.9.2012   výzva   OS   PK   na   Krajskú   prokuratúru   Trenčín   na   predloženie správy,

1.10.2012 odpoveď Krajskej prokuratúry Trenčín,

1.2.2013 termín pojednávania, prítomní PZN a odporca,

1.2.2013 termín pojednávania, prítomní PZN a odporca,

14.2.2013 doručenie listín zo strany odporcu,

20.2.2013 doručenie listín PZN,

22.3.2013 vyjadrenie PZN k doručeným listinám,

16.4.2013 termín pojednávania, prítomní navrhovateľ, PZN a odporca,

26.4.2013 písomné vyjadrenie navrhovateľa,

20.5.2013 doručenie vyjadrenia navrhovateľa odporcovi,

10.9.2013 nariadený termín pojednávania.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 9. augusta 2013, zistil aj ústavný súd s tým, že zároveň v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté konanie nie je ku dňu   rozhodovania o sťažnosti právoplatne skončené.

Predseda   okresného súdu   v závere svojho vyjadrenia   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 4. októbra 2013 súhlasila s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ odporcom o zaplatenie sumy 98,05 € s príslušenstvom, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že zistil okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré objektívne a   relevantne   prispeli   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania.   Sťažovateľ   predložil v priebehu konania okresnému súdu procesné návrhy (žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, návrh na zabezpečenie dôkazov), o ktorých bolo potrebné rozhodnúť. Sťažovateľ bol   vo svojich návrhoch neúspešný, preto využil svoje právo podať opravný prostriedok   –   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nepriznaní   oslobodenia od súdnych   poplatkov   (doručené   okresnému   súdu   10.   augusta   2007),   odvolanie   proti uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho   návrhu   na   zabezpečenie   dôkazu   (doručené okresnému   súdu   12.   marca   2009)   a   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým pripustil   zmenu   účastníkov   konania   (doručené   okresnému   súdu   16.   februára   2010). Ani v týchto   odvolacích   konaniach   nebol   sťažovateľ   úspešný.   Vo   všeobecnosti   išlo na strane sťažovateľa o využitie jeho procesných práv, čo mu nemožno vyčítať, na druhej strane je však potrebné poukázať na to, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil,   že   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 132/2012). V uvedených súvislostiach neušlo pozornosti ústavného súdu, že aj keď sťažovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ani na opakovanú výzvu okresného   súdu,   aby   predložil   doklady   preukazujúce   jeho   majetkové   a osobné   pomery, nereagoval. Týmto správaním sa sťažovateľ (i keď nie v rozhodujúcej miere) sám pričinil o zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd považuje za potrebné tiež poznamenať, že z inej svojej   rozhodovacej   činnosti   o podaniach   sťažovateľa   (zatiaľ   približne   44   sťažností) disponuje   poznatkami,   že   sťažovateľ   v obdobnej   miere   využíva   svoje   procesné   práva v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   a následne   podáva   ústavnému   súdu   sťažnosti na zbytočné   prieťahy   v týchto   konaniach.   Je   preto   namieste   otázka,   či   takýto   postup sťažovateľa nenesie znaky účelovosti. V súlade s uvedenou judikatúrou preto ústavný súd dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o sťažovateľových   odvolaniach   (v celkovom   trvaní 10 mesiacov) a ďalšie uvedené okolnosti zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa,   bol   postup   samotného   okresného   súdu a Okresného súdu Bratislava III, pretože vec sťažovateľa bola pôvodne podaná a vedená pred Okresným súdom Bratislava III, následne však v rámci reoptimalizácie súdnej sústavy prešla ex lege na okresný súd (zákonom č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatkoch   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).

Ústavný súd z predloženého spisu zistil a identifikoval dve obdobia neodôvodnenej nečinnosti   v celkovom   trvaní   približne   22   mesiacov.   Tým   prvým   obdobím   nečinnosti v trvaní   vyše   11   mesiacov   bolo   obdobie   od márneho   uplynutia   lehoty   na   predloženie dokladov   odôvodňujúcich   oslobodenie   sťažovateľa   od   platenia   súdnych   poplatkov 11. novembra   2007   do   predloženia   spisu   odvolaciemu   súdu   na rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa 29. októbra 2008. Ďalším v poradí druhým obdobím neodôvodnenej nečinnosti v trvaní približne 11 mesiacov bolo obdobie od vrátenia spisu okresnému súdu 11. apríla 2011 do termínu pojednávania vykonaného 30. marca 2012.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností   dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 4 C 444/2008, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 444/2008 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   označená   vec   nebola   v čase   rozhodovania   ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, berúc do úvahy predmet   konania   na   okresnom   súde   – „drobný   spor“,   správanie   sťažovateľa   a   všetky okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd považoval   vyslovenie porušenia   sťažovateľových práv spolu s príkazom okresnému súdu konať bez zbytočných za poskytnutie dostatočnej ochrany   sťažovateľovi   v tejto   veci,   preto   žiadosti   sťažovateľa   o priznanie   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 269,58 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou   pozostávajúce   z   odmeny   advokátky,   a   vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom   za   jeden   úkon   právnej   služby   1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   po   130,16   €.   Ďalej   má   právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľom nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013